|
Tak ako minulý rok, aj počas týchto prázdnin vám v
Žilinskom večerníku ponúkneme oddychové čítanie. V
každom letnom čísle predstavíme tvorbu jedného z vybraných
autorov. Dúfame, že vám spríjemnia voľné chvíle.
Potrestaná pýcha
Jano Malý tej noci nespal. Nemohol ani na
sekundu zlepiť viečka. Dokonca vôbec ani
nežmurkal. Štípali ho oči. Fajčil, hrýzol si
pery, občas zaslzil, zaskučal, zahryzol si
do päste. Tupo civel do tmy. Bál sa jej.
Vlastne nebál sa tmy, bál sa svetla, bál
sa dvoch svetiel, ktoré mohli zasvietiť od
konca ulice.
Úzkosť ho drvila do stavu šialenstva.
Do toho mu zarýval svoj ostrý hrot
neuveriteľný strach. Nevedel sa ho zbaviť.
Celé roky tvrdil, že ho nepozná. Dokazoval
to všade kde sa len dalo, dokazoval to
všade, kde by ho niekto mohol vidieť. K
ostrému nosu a vysunutej brade bola jeho
suverenita a neochvejnosť ako povinná
výbava. K tomu auto. Silné, s poriadnym
predkom. Červené, nablýskané, so speneným
motorom. Červené ako krv, ktorá
sa v ňom rozpínala ako besná kobyla.
Mal ich ukrytých dvestopäťdesiat. Teda
nie kobyly, ale kone. Hrdo dvíhal kapotu,
naduto, presúvajúc spodnú peru na
vrchnú ju zatváral. Pohŕdavo prskol pohľad
na susedné ploty a takmer odtrhol kus
cesty pri odchode od rodinnej vily. Pohŕdal
plebejcami v malých záhradkách, ale
zároveň ich potreboval. Keby neboli pleli
mrkvu, alebo nepofajčievali pri bráničkách,
nemal by komu dokazovať svoj vkus
a dokonalosť. A, samozrejme, silu či moc
muža číslo jeden na ulici. Ak vytiahli slepačie
krky aj hlúpejšie polovičky, vtedy pocit
moci narastal.
Dnes chcel, aby všetci oslepli a
ohluchli. Prial to všetkým, ale najviac sebe.
Teda, niežeby mal o zmysly prísť on, ale
potreboval slepé a nemé okolie. K domu
prichádzal potichu, na aute mal zhasnuté
svetlá. Civel do tmy, ktorá ho asi jediná
dokázala objať. Tma nerobí rozdiely medzi
darebákmi a dobrodincami. Praje zlodejom,
ale aj spachtošom. Samozrejme,
kúsok seba daruje aj milencom. Dnes
si želal byť neviditeľný, priesvitný. Alebo
čierny, to je jedno. Ulicu poznal naspamäť,
aj keď bola poriadne dlhá. Starosta dal
vypínať na noc svetlo, aby sa ušetrilo. Jano
sa mu odmenil spŕškou nadávok. Mohol si
to dovoliť, boli spolužiaci. Dnes sa radoval,
že nevidí ani svätojánsku mušku. Bola
hlboká noc. Občas ju prelomil zvon na
kostolnej veži so štvrťkami hodín. Jano šiel
na aute pomaly, potichu. Myslel si, že to už
ani nevie, ale podarilo sa. Ulica bola akoby
pred náletom. Otec mu spomínal, ako to
bolo cez vojnu, dnes si ticho uvedomil aj
sám. Bolo mu úplne cudzie, zatínalo do
neho svoje zuby spolu s vinou, ktorú si
vliekol na kapote auta. Potreboval ho, aby
mal prehľad. Potreboval ho ako pompejský
popol. Ticho malo zakryť všetko, čo sa
stalo. Ticho. Ani nevedel, že ticho je také
silné. Ticho a tma. Dnes najlepší priatelia
Jana Malého.
Fajčil, hrýzol palec, zatínal päste. Dnes
ho preklal vlastný svet. Priamo cez hrudník.
Srdce mu netrafilo, to sa zničí samé.
Plieskalo, kopalo, mykalo sa v hrudi ako
umelá fľaša z kofoly pod hučadlom na
potoku. Strach žmýkal adrenalín, mozog
mal dve ďalšie hemisféry, lebo tie prvé
nestačili.
Situačný skrat, chladná kalkulácia,
útek. Preč, rýchlo preč. Tá krava to neprežila.
Kde sa tam vzala, čo tam robila. Na jej
tvár nikdy nezabudne. Vo veľkej rýchlosti
zachytil jej telo. Prvá zastávka bola za dedinou,
teda pred ňou, kúsok od svietiacich
kravínov. Načo sa ešte po tých ujdených
tristo metroch vracal? Nevie. Možno mu
to rozkázal zostatok človeka. Nevie, nemá
na to vysvetlenie. Vracal sa zmordovaný,
rokovania s obchodníkmi ho unavili, jeden
mu pripomenul skoro ročnú dlžobu.
Jano zistil hroznú vec. Nemá cigarety.
Zahrešil. Manželka má isto svoje kdesi
v kabelke, ale nechcel ísť k nej do izby.
V tomto stave ho nesmie vidieť. Jano
potrebuje čas, potrebuje pokoj, potrebuje
niečo vymyslieť. Ticho, ticho, aj bez cigarety.
Ticho.
Možno má nejaké v aute. Tam teraz
nejde. Nemôže, nesmie tam ísť. Prepadol
by panike. Teraz potrebuje pokoj. Na
kuchynskej linke zbadal sviečku. Spomenul
si na akúsi rozprávku, kde stará mať
zapálila hromničnú sviečku. Zablikotal
plamienok. Jano zhasil v kuchyni, ale vzápätí
padla na neho taká hrôza a depresia,
že okamžite vyskočil k vypínaču a zasvietil.
Mal pocit, akoby sa presunul na cintorín.
Napriek tomu ako hľadel do plameňa
sviečky, mal pocit, že sa mu vracia život.
Bolo to chvíľkové. Depresia a strach v plameni
sviečky isto nezhoria. Spustil v duši
desiatky hrubých nadávok, potom si ich aj
šeptal. Od mŕtvej obete presúval kliatby k
sebe. Potom znova zhasol svetlo. Chcel
vidieť do ulice. Chcel, aby bola na nej stále
tma. Pripomínal si to. Tma. Opäť ho myšlienky
prehodili na koniec dediny. Nevidel
tú sprostú ženskú, tú slepú hlupaňu. Zaregistroval
tupý náraz. Auto skoro vyletelo z
cesty, našťastie je tam dosť široká. Mal
pocit, že narazil do veľkého čierneho netopiera,
ten sa mu prevalil po kapote, streche
auta a potom sa kdesi stratil. Po chvíli
podvedome zabrzdil. Bez rozmýšľania
otočil auto naspäť. Skúsil hľadať skutočnosť,
tá ale bola v aute, bola okolo auta a
potom ju zbadal. Stála skrútená a pozerala
do rozsvietených reflektorov. Jano chcel
vedieť, kto to je. Nerozmýšľal o tom čo sa
stalo, len chcel vedieť, kto by ho mohol
udať policajtom. Tá hrôza. Žena stála,
triasla sa, mykala, na príšerne bielej tvári
sa jej krvavela brada. Mala neprirodzene
vykrútenú ruku, bola naklonená dopredu
a s krvavých úst chcela dostať pár slov.
Oči mala naširoko otvorené. Či bola stará,
alebo mladá, to Jano nevedel rozpoznať.
Vyzerala ako bábika, svetlo z reflektoru jej
výzor ešte viac skreslilo. Cez plecia mala
prehodený čierny plášť. Viseli z neho franforce
a asi bol krvavý. Nepršalo, ale Janovi
pripadal, že je mokrý. Jano nebol schopný
žiadneho pohybu. Zrazu žena vystrčila voči
nemu ruku. Jano chcel uletieť, ale to sa mu
nedarilo. Žena chcela urobiť ešte krôčik za
rukou. Vtom je z úst vyšiel prúd krvi. Žena
padla na zem a začala príšerne chrčať a
hoci bola tvárou otočená k zemi natiahla
ruku smerom k Janovi. To bolo posledné,
čo Jano ako-tak zaregistroval. Potom sa
úplne rozvibroval a vletel do auta. Tvár
ženy nebol schopný rozpoznať, bola príliš
skreslená, krvavá a zdevastovaná, bolo ale
jasné, že je koniec. Ak je mŕtva, svedka
nemá. S autom musí niečo urobiť. Mená,
tváre, mená, pohľady, predstavoval si
zvedavé otázky. Predovšetkým zlomyseľné
otázky. Šéf dopravákov je kamarát, možno
by mu vedel pomôcť. Bláznivá myšlienka,
to sa môže rovno ísť udať. Žena bude tiež
zvedavá, čo sa mu stalo, aj keď auto nevyzeralo
byť veľmi poškodené. Lenže práve
tma, práve vtedy milosrdná k svedectvu,
mohla ukryť všeličo. Auto je rukolapný
svedok, rukolapný dôkaz. Dočerta, kde
ho dať? Kde ho ukryť? „Hah, poviem že
mi ho ukradli,“ pracovali hemisféry naplno,
až si asi zavadzali, jedna myšlienka predbiehala
druhú. „Hm a domov som prišiel
stopom? To by možno šlo, doviezol ma
mladý chalan na Škodovke, zdá sa mi, že
bola biela. Do riti a auto sa ako dostalo do
garáže? Som idiot,“ nadával Jano.
Krízový režim síce dodával nápady,
ale tie pripomínali skôr Dalího maľované
fantazmagórie ako niečo reálne. „Mohol
som auto odpratať ešte na ceste. Som
poriadny hlupák, moje auto, moje autíčko.
Kúúúr...!!!“ Zasyčal do prítmia kuchyne a
rezignovane si chytil bradu aj s perami do
dlane. Do očí sa mu naliali slzy, slzy v ktorých
bolo väčšie zúfalstvo a bezmocnosť,
ako ľútosť nad tým čo sa stalo.
Napadlo mu, že by s autom znova vyšiel
von a išiel sa ho niekam zbaviť. V tom ho
zasa chytila príšerná úzkosť a strach. To
predsa nemôže urobiť, mohol by ho ktosi
vidieť. Tá zberba z ulice by si na ňom
pekne pysky napásla. Potme by cestu
možno celkom dobre zvládol, ale čo ak by
sa žena prebudila a začala sa vyzvedať čo
sa stalo. Psiská by sa rozbrechali a svedkov
by bolo akurát. Ba, ešte čo, veď by
mohol stretnúť policajtov rovno zoči-voči
a ako by im vysvetlil prečo má vypnuté
osvetlenie? A doničené plechy na aute by
zbadali tiež.
Jano dostal spásonosný nápad. Vytlačí
auto z garáže, zatlačí ho k zadnému pristrešku,
kde má takú tú klasickú dedinskú
šmikňu na haraburdie a kozub na
grilovačky. Mohol by to všetko obetovať
a potom si poriadne vypije. Povie, že bol
ožratý a na dvore mu bolo trochu úzko.
Klampiarom by to mohlo stačiť a ženu
spacifikuje novým kožuchom, alebo jej
kúpi vyhliadnutý diamant. Aspoň sa jej
načas zbaví. To je dobrý barter, pochváli
ho za štedrosť pred ostatnými babami a
zároveň ohovorí, aký je nešikovný somár,
že takto rozbil auto. Chýr sa raz-dva rozletí
a škodoradosť zakryje prípadné hlúpe
podozrenia.
Noc sa posúvala s Janovými myšlienkami.
Vytiahol v bare fľašku Metaxy a
poriadne si potiahol. Ticho v dome bolo
teraz až nepríjemné. Otvoril okno. Pokoj a
prítmie z ulice Jana provokovalo. Potiahol
si z fľaše ešte niekoľko dúškov. Vtom sa
mu zjavila tá krvavá žena a natiahla ruku k
nemu. Preboha, to hádam nie, hádam by
sa nechcela napiť. Mimovoľne si pritiahol
fľašku k sebe a roztriasol sa. Mŕtvi ľudia
predsa nepijú a Metaxu, no tú už vôbec
nie. Pridal ešte zopár hltov.
Farby v geniálnom nápade naberali
dalíovskú sýtosť a iracionalitu. Janovi
sa roztiekli hodiny na stene. Hlasno sa
zarehlil, ale okamžite si uvedomil božské
ticho a čerstvo prebudenú manželku tiež
nepokladal za vhodnú spoločnosť. Štrngol
si s otvoreným okenným rámom. A potom
sa zosunul v hrôze na stoličku. Pil, pil,
vytreštil oči a stále pil. V okne bola ruka,
biela ako blikotajúca svieca. Jano nebol
žiadny alkoholik a náhly alkoholický exces
ho hnal do absurdností. Hemisféry v hlave
splynuli do jednej gule. Rozkymácal sa mu
stôl. Zachytil sa rohu, ale opäť tam cítil tu
prekliatu ruku. A tvár. Akosi divne sa mu
vyťahovali kontúry, dokonca mal pocit, že
tú ženu pozná, že ju už niekde videl. Jano
sa rozfňukal. Pripil si z rozmazanej fľaše a
skúsil sa postaviť. Silu mal, ale motorika
bola v háji.
„Som idiot,“ slintavo zahrešil. Beznádejne
slintal, chrčal, napadlo mu, že by sa
mohol obesiť. Možno na okno. Jaj, len na
okno nie, tam je ta hnusná ruka. Aké by to
bolo, keby ho žena ráno našla na kábliku...
Opito sa zaškeril.
„Kur..., musím to dať do poriadku,“
potácal sa okolo stola. „Musím. Čo ak
mala deti?“
Metaxa sa opäť scvrkla. Svedomie mal
Jano nadrapené ako hentá žena plášť.
Prečo tam bola? Opäť sa rozfňukal. Oprel
hlavu o stôl. Zdvihol oči a pozrel na stenu,
hľadajúc hodiny. Pevne zafixoval pohľad.
Bolo pol tretej. Potom sa mu hodiny
roztiekli, ale iba na chvíľu. Vykročil oproti
nim. Zvesil ich zo steny a točil ručičkami
naspäť. Naprv sa ručičky bránili, ale našiel
ovládacie koliečko a hodiny posunul. Na
polnoc. Čas zostal na mieste. Jano si
opäť zahrešil a dorazil ostatnú Metaxu. Bol
úplne na mol.
Nevie čo vykonať, nevie to vrátiť, nevie
nič. Už nevie ani poriadne stáť, už nevie
ani chodiť. Hodilo ho smerom k dverám.
Zarachotil stôl a prevrhli sa dve stoličky.
Jana naplo a zvracal. Ako ho krútilo, padal
na neho svet, rukami porozmazával všetko,
potom strhol obrus zo stola a pokúsil sa do
neho utrieť.
Tak, to bude ráno hrmot, preblesklo mu
hlavou. Ale už o pár sekúnd mu je to jedno.
Sterigá sa dole niekoľkými schodmi. Na
dvore je mŕtva žena. Volá ho k autu. Už
sa jej nebojí. Ide. Ide ako baránok, skormútený,
nenávidí sa, nenávidí ju, nenávidí
celú ulicu. Žena si sadla na auto. Z potrhaného
plášťa jej kvapká krv. Zistil, že žene
sa stratila tvár. Namiesto nej má akési zrkadlo.
Janovi sa zdá akoby sa v ňom uzrel.
Tak toto nie. On má predsa svoju tvár.
„Choď preč, choď, nechaj ma, choď,
choď, veď žiješ, choď, k deťom, choď,“
posledné slová úplne vyplakal. Jano sa
zvalil do auta. Kľúče boli v štartovacej
skrinke. Naštartoval na prvý raz. Opäť ho
ovládol posledný nápad. Obstojne vycúval
z garáže a chcel sa posunúť k prístrešku
s haraburdím. Poslednú fázu nezvládol.
Keď sa dotkol radiacej páky, zdalo sa mu,
akoby chytil za ruku mŕtvu ženu. Plynová
páka zryčala a spojka spravila svoje vlastné
rozhodnutie. Športové auto ukázalo pyšnú
akceleráciu. Jano svoj plán splnil na viac
ako tisíc percent, vrátane dvoch vyrazených
predných zubov. U susedov sa
zasvietilo. Jano sa schúlil do auta a skučal
od bolesti. Motor na aute zastal sám. Nad
plotom sa krútili tri zvedavé hlavy. Dlho tam
neboli, noc sa ešte neskončila, ale téma
k raňajkám práve začala. Netušili, že toho
bude oveľa viac.
Jano zaspal. Chrápal, slintal. Občas sa
strhol, posadil sa a nechápavo sa zrútil.
Čerstvá opica ho zovrela ako Báthoryčkina
železná panna. Preklala ho a úplne zbavila
krvi. Nevládal nič.
Bolo ráno, na plote sa vadili vrabce
so stehlíkmi, občas sa pridala niektorá z
lastovičiek. Sused Bako si akurát potreboval
vyčistiť ráno všetky topánky a nielen
svoje, ale celej rodine. Viac ako na kefu,
ale pozeral do dvora suseda Malého. Cez
dvor prichádzali traja muži v uniformách.
„Tu je, v aute,“ zvolal Bako a rýchlo
sa posunul k plotu. Policajti pozreli na
seba, jeden z nich zdvihol fľašu z Metaxy.
Súvislosť s rozmláteným prístreškom bola
očividná. Podarilo sa im otvoriť auto a
jeden z nich podrmal plecom opitého Jana
Malého. Jano zvrieskol od strachu, lebo sa
mu opäť prisnilo o ženinej ruke.
„Čo to tu vyvádzate? Vy ste pán Malý?“
zaznela otázka a sused Bako dokončil
identifikáciu. Jano nič nechápal, ale s pribúdajúcimi
sekundami si dával dohromady
súvislosti.
„Ja som bol doma, ja nič neviem, ja
som sa opil, ja za nič nemôžem,“ huhňal,
bľabotal, štikútal.
„Pán Malý, preberte sa, upokojte sa,
posaďte sa, alebo poďte von z auta,“ akosi
súcitne hovoril jeden z policajtov.
Janovi vošiel jazyk do diery po zuboch
a to ho úplne prebralo, ale chytila ho
neuveriteľná triaška. Postavil sa proti trom
mužom v uniformách a odovzdane čakal,
čo sa bude diať.
„Pán Malý, musím vám oznámiť, že
vaša manželka je mŕtva. Ráno ju našli
pred obcou z rozsiahlymi devastačnými
poraneniami. Pravdepodobne ju zrazilo
nejaké auto. Vodič ušiel. Naši ľudia už
vec vyšetrujú,“ čo najšetrnejšie oznamoval
policajt s najväčším počtom hviezdičiek na
výložkách.
Jano vytreštil oči, zalapal po vzduchu.
Nechápal, nerozumel. V priebehu jednej
sekundy bol úplne triezvy.
„Čo to tu tárate? Moja žena predsa
ešte spí,“ skríkol na uniformované trio a
odlepil sa od zeme rýchlejšie ako jeho
auto v nočnej jazde. Bol to moment, kým
sa rozleteli dvere na spálni. Prázdna posteľ
uštedrila ranu rovno medzi oči. Jano stratil
slová, ochrnul, stuhol, zmrzol. Takmer mu
zastalo srdce, aby o pár sekúnd skoro
vyletelo z hrude. Tak preto bolo to prekliate
ticho. Preto...
Preto. Zviezol sa do pokľaku na posteľ
a srdcervúco plakal. Policajti ho sledovali,
každý jeho pohyb.
„Poďme, priznávam všetku vinu,
poďme, už nevládzem,“ postavil sa, aby
sa znova zlomil. S hlavou v dlaniach sa
vypotácal na dvor.
Silvester Pekný
Silvester Pekný bol uletený čudák. Trikrát
rozvedený, štvrtý raz „šťastne ženatý“
a večne trpiaci nedostatkom peňazí. Čo
na ňom videla aj tá jeho ostatná manželka,
nuž to sa nepodarilo zistiť ani tým najzasvätenejším
pouličným „paparackám“. Nakoniec
sa všeobecne usúdilo, že príťažlivé
bolo zrejme jeho meno, veď po rozvode
zostala každá jeho manželka „Pekná.“
Koncom roka si tiež užil svoje a raz ktosi
jeho fotku poslal ako pozdrav dedinským
celebritám ako vinš.
Silvester platil alimenty na sedem svojich
detí a ak by platilo, že bude platiť až
sčernie, už dávno by mala jeho pokožka
antracitovú farbu. Ako elektrikár si zohnal
dve práce, ale šťastie pokúšal aj inak. Mal
vraj záľubu v akýchsi „čaroch“ podobných
astrológii a vášnivo miloval tipovanie v
číselných hrách. Mal sa čo obracať, lebo
jeho manželky „Pekné“ boli aj pekne
neodbytné.
S pribúdajúcimi rokmi bol stále viac
vyčerpaný zo všetkého a znechutený.
Obľúbené miesto v dedinskej krčme
bývalo už častejšie prázdne. Keď bol v nej
naposledy, tak vyhlásil, že v tom musí byť
poriadny čert, aby už raz konečne nevyhral.
Vraj vyčítal jedno tajomstvo z hviezd a
obetuje hoci posledných päť rokov života
za miliónovú výhru. Kamarát Paľo zaplatil
Silvestrovi ešte jedno pivo. Keď k nemu
zjedol zo stola oschnutý korbáčik, skontroloval
pár bankoviek vo vrecku jesennej
bundy a vykročil von. Poštu zatvárali o
niekoľko minút. Obľúbenú číselnú hru
ešte stihne podať. Tentoraz to vyjde. Musí
to vyjsť!!! Tie čísla sa mu predsa jasne
ukázali. Bude to stopercentný zásah. Vo
hviezdach nikdy doteraz nehľadal cestu k
peniazom, ale včera už musel. Veď nemal
ani na pivo. Do čerta s prachmi! Sám
diabol je v tom, že ich stále nemá! Ale aj
keby, teraz to určite vyjde.
Päť posledných rokov života by obetoval.
Päť rokov... Ech, kašle na ne. Načo sú
mu peniaze v starobe? Peniaze, peniaze.
Konečne ich bude mať. Silvester bol o tom
presvedčený naisto, akože má meniny na
samom konci roka.
Vykročil ešte rezkejšie, vybral z vrecka
tiket aj s bankovkami, chvíľu ho mrvil medzi
prstami a potom ho trikrát popľul. Pošta
bola ale zavretá, no dnu sa ešte svietilo.
Silvester Pekný zbledol, zahrešil a
odkopol akúsi škrupinu z orecha. Potom
zabúchal. Však má ešte desať minút času.
Ženské poondiate, chcú ho pripraviť o
šťastie. Buchol ešte raz a silnejšie. Nič. Až
keď nazlostený kopol do dverí, tak počul
vo vnútri šramot. Vyšla žena v kašmírovej
šatke. Silvester sa s ňou vôbec nemaznal
a celú ju vtlačil naspäť dovnútra. Žena sa
ani nezmohla na protest, keď jej na tvár
pritisol tiket. Len letmo pozrela na hodiny.
Ešte boli k dispozícii dve minúty.
Podarilo sa.
Vyšlo to. Silvester Pekný si poskočil
a zaradoval sa, až ho pichlo v hrudi.
Tiket starostlivo zložil a ukryl. Ej, to bude
úspech, gradovala mu nálada.
Večer napäto trávil pri televíznej obrazovke
a nervózne čakal. Musí, musí sa
pozerať, toto bude jeho deň. Jasné, že
obetuje tých päť posledných rokov života,
len aby vyhral. Keď sa objavili loptičky s
číslami v modrastej obrazovke, Silvester
už nevnímal ostatný svet. Videl ich
presne ako hviezdy, ktoré sa mu zjavili
pri posledných astrologických čachroch.
Ťažko dýchal od napätia, mal pocit, že
sa nedokáže ani pohnúť. Privalený túžbou
zvieral v ruke tiket. Na čele mal sieťku
z potu. Nedočkavo si hrýzol raz hornú,
potom zas spodnú peru. A potom to prišlo.
Prvé číslo...áno. Druhé tiež. Tretie, štvrté,
piate...áno, áno. Vychádza to. Šesť,
sedem, osem...Silvester už neobsedel.
Vyskočil. Má aj deviate, má aj desiate. A
má milión...milión. Ach, panebože, milión.
Silvester híkal. Skučal. Poskakoval. Bozkával
tiket. Čítal šťastné čísla a kontroloval.
Ráno si pôjde pre milión. To bude noc.
Ako to len vydrží!? Milión... Nikomu nepovie
nič. Užije si. Konečne!!! Kúpi auto.
Ach, nie. Nemá predsa vodičský preukaz.
Radšej nikomu nič nepovie, nesmie
sa prezradiť ničím. S radosťou by si dal
poriadny poldecák, možno dva-tri.
Nie, nejde piť, musí byť pohromade so
zdravým rozumom. Aspoň s tou štipkou,
ktorá mu zostala. Potom mu napadlo
– päť rokov. Posledných zo života. Nech
si ich teda čert vezme. Ale veď kde by sa
už peklo vzalo v tomto poprevracanom
svete?
Štvrtá pani Pekná sa v tú noc vôbec
nevyspala. Silvester funel, sem-tam
zachrapčal, potom vstal a vypil naraz liter
vody. O desať minút už hučal splachovačom.
Viečka sa mu vôbec nedali zatvoriť.
Potom sa pokúsil privaliť na pani Peknú,
ale iba ju popritláčal do podhlavníka a
ona ho pri treťom pokuse zlostne zhodila.
Potom Silvester fučal ešte viac, ešte
častejšie pil a splachovač už ani nestačil
dotekať. To už mal aj hnačku.
Ráno, bol Silvester poriadne podráždený,
keď mu jeho pani Pekná vyčítala tri
neúspešné pokusy a všetko okolo nich. Pil
kávu a potom sa ponoril do svojho sveta
ohradeného miliónovým tajomstvom. Tlačil
minúty dopredu. O desať minút by mal byť v
práci, ale dnes nejde. Nemôže. Ani nechce.
Milionár predsa nebude robiť poskoka. Pani
Pekná buchla dvermi. Konečne je sám.
Postavil sa, len zrazu sa mu zatočila hlava.
Sadol si. Začal sa potiť. Akosi mu tŕpne ľavá
ruka. Trochu ňou pocvičil.
Doparoma, to je rozum, piť kávu
nalačno. Silvester zobral do ruky tiket a
pritisol si ho na pery. Tak tu je jeho šťastie.
Po toľkých rokoch.
Rozochvený vykročil k pošte. Hádam
ho tie strigy neprezradia. To by bol chutný
kúsok pre obecné klebety. Hlúposť, pôjde
si pre výhru do mesta. O niekoľko minút aj
tak ide autobus a zastaví sa i v robote.
Silvester vystúpil do upršaného mesta,
silný vietor robil slalom pomedzi domy a
občas aj zahrmelo. Pridal do chôdze aj
rýchlosť.
Zrazu pocítil ako ho silno pichlo v hrudi.
Spomaľ, ty somár, pomyslel si, veď ti to
neujde. Šanuj sa, nech si užiješ miliónik.
Neďaleko, spredu mu zasvietilo do
očí veľké červené srdce. Lemovala ho
krikľavo vyzývavá neónka. Aj Silvestrovi
zasvietili oči. Teraz si to dopraje. Vždy
zvedavo zízal do okien a predstavoval si,
čo sa tam asi deje. Trochu sa rozochvel.
Zrýchlil krok. Zaváhal. Znova spomalil.
Zdalo sa mu, akoby mal hlavu vytiahnutú
o pol metra nad telom. Ide sa pozrieť ako
majú otvorené. Brána bola odsunutá.
Skontroloval, či ho nikto nevidí a vkĺzol
do dvora. Blížil sa k dverám. Skrútený milionársky
tiket priložil k ústam. V tom zacítil
prudkú bolesť v hrudi. Zalapal po dychu,
tabuľka s otváracími hodinami sa mu zdvojila.
V sekunde mu začali obidve miznúť.
Do pohľadu mu vletelo červené srdce a
zazdalo sa mu, že počuje diabolský rehot.
Tupý náraz hlavou na zem už necítil. Do
meravých, naširoko otvorených očí cupkali
kvapky dažďa. Tie zničili aj miliónovú
nádej. Vietor sa postaral o ostatné.
Po dedine sa potom ešte dlho túlala
veta: „Predstavte si, štyri ženy mal ten Silvester
a aj tak mu bolo málo. Musel chodiť
ešte aj do bordelu.“
Jano Cíger z Mädokýša
 O autorovi
Jano Cíger z Mädokýša
je prozaik aj poet,
autor aj interpret literatúry,
organizátor literárneho
života – podujatia s názvom
Stretnutie na dobrej adrese,
antikvár, samozvaný profesor
hraškológie, zakladateľ
úspešnej literárno-výtvarnej
súťaže Janko Hraško ešte
žije, ale inak aj milovník
života, dobrého vína a
trvalý nájomca obláčikov so
snami.
|
Žiadame návštevníkov, aby vo svojch príspevkoch a komentároch nepoužívali vulgarizmy, nadávky, osočujúce výrazy alebo rasovo motivované urážky. Zámerom diskusie je slušná komunikácia medzi čitateľmi a tvorcami novín i čitateľmi navzájom. Odlišujme vyjadrovanie názorov a konštruktívnej kritiky od ostatných foriem takzvanej ´´komunikácie´´. Príspevky a komentáre porušujúce tieto základné pravidlá budú hneď odstránené.
Ďakujeme za pochopenie |
|
Titulka
DISKUTUJME-online
Spravodajstvo
Región
Kultúra
Šoubiz
História
Oddych a zábava
Reklama
PDF archív
