V minulosti sa tradoval názor vyplývajúci zo samotných archaických štúdií, kedy sa slovo autos (z gréčtiny „samota“) považovalo za obraz ukážkového samotára, človeka, ktorý sa stráni spoločnosti. No nadobúdaním skúseností s týmito ľuďmi vieme povedať, že toto tvrdenie je starodávny mýtus. Ľudia s autizmom pôsobia ako samotári, bez potreby spoločnosti. No ako už bolo spomenuté, len pôsobia. Po spoznaní myslenia týchto ľudí zisťujeme, že to vôbec nie je pravdou. Je potrebné rozlišovať ľudí s ťažkým autizmom a ľudí s Aspergerovým syndrómom.
Prvá skupina je skutočne diagnózou bez potreby spoločnosti a hádzaním do samoty, kdežto druhá skupina ľudí s Aspergerovým syndrómom hovorí o tom, že celoživotne trpia veľkou potrebou blízkosti iných, potrebou nájdenia blízkej osoby, ktorá by ich prijímala takých, akí sú, bez hodnotenia a s láskou. Avšak majú problém... Nevedia, ako tieto vzťahy nadviazať, či ich udržať.
Často v komunikácii neodhadujú vhodné komentáre, často hovoria príliš presne a konkrétne. Nedávajú si servítku pred ústa, lebo nerozumejú, prečo tí druhí nechcú počuť skutočnú pravdu. Naozaj si neuvedomujú, že ich slová môžu zraniť. Ich úmyslom však vôbec nie je zraňovať, len samotný neodhad povedaného.
Často počujem ich začudovanie, že bežní ľudia v komunikácii stále klamú, hovoria veci s obalom a boja sa povedať pravdu. A preto Aspergeri svojím spôsobom komunikácie pôsobia drzo, možno veľakrát bezcitne. No keď nahliadneme bližšie, ich úmysel nie je ublížiť, len správne veci pomenovať. A aj to môže komplikovať fungovanie v bežných vzťahoch. Preto sa trápia v samote a túžbe po priateľstve...
