Po položení niekoľkých otázok vyvrátil akékoľvek ťažkosti. Chodil na školské výlety, hluk mu nikdy nevadil. No je taký tichší v kolektíve, ale veď každý sme nejaký. Možno to má po mne... Ale veď to ho prejde, z toho vyrastie... A jedným dychom dodal: „Viete, ja som málo doma, musím zarábať peniaze... Tak ja vlastne ani neviem...“
Vyšetrenie pokračovalo s chlapcom, ktorý sám povedal, že sa uňho niečo zhoršilo po šikanovaní v škole. Chlapci sa mu začali vysmievať, ale vlastne sa mu vysmievali vždy. Vždy bol outsiderom, ktorého nikto nemal rád. A teraz už je toho veľa a on to už neznesie...
Spolu s otcom sme sa snažili podrobne zmapovať chlapcovo fungovanie. Nakoniec otec priznal, že vlastne chlapec s nimi nikdy nechodil do obchodov ani si s nimi nesadol do reštaurácie. Vždy počkal rodinu v aute. Nikdy nechcel na telesnej výchove cvičiť, lebo tam je hluk. A čo sa týka jedla, to je s chlapcom horor... „Mama nikdy nevie, čo mu variť. Vždy by jedol len to isté.“
Prišli sme teda k záveru, že chlapec bol vždy niečím iný ako jeho bratia. Doma ho vlastne ani poriadne nepoznajú... Že nikdy nevedeli, ako sa cíti a čo prežíva. Žil si vo vlastnom svete... Až prišiel deň, keď dal chlapec najavo aj svoje potreby a odmietol sa podvoliť systému.
Dospeli sme k záveru, že chlapec má skutočné ťažkosti. A tým, že sa im doteraz nevenovala pozornosť, nezmizli. Len sa niekde akumulovali a bolo iba otázkou času, kedy sa naplno prejavia.
Bolo potrebné možno sa občas zamyslieť nad tým, ako sa asi cíti, keď nemá rád niektoré veci, no je do nich tlačený a nikto mu nerozumie. Našťastie začal odmietať len školu a nič väčšie vo svojom prežívaní nevyparatil...
Snáď sme pomohli rodičom a chlapcovi, aby sa navzájom pochopili a našli obojstranné porozumenie. Veď stačí sa na vec pozrieť očami toho druhého.

