Vošla som do čakárne, kde už na mňa čakala skoro „neviditeľná“ 40-ročná žena. Ledva som si všimla, že tam niekto sedí. Útla, drobná žienka, učupená na stoličke v kúte miestnosti, s bavlneným modrým tričkom s výrazným nápisom „Neboj sa…“.
V rozhovore bola utiahnutá, hanblivá, opisovala, že pracuje vo fabrike, odkiaľ chce odísť, hoci tam pracuje už skoro 20 rokov. Každodenne znáša obrovské posmešky kolegov, ktorí si z nej neustále uťahujú a robia jej drobné provokácie. V šatni jej na skrinku nalepili fotku korytnačky – znak jej pomalosti. V jedálni jej naschvál obsadia stoličku, a tak mnohokrát musela jesť postojačky. Avšak táto naša priateľka nevedela urobiť nič iné na svoju sebaobranu, len dať výpoveď a čakať na koniec tohto utrpenia.
Druhý prípad ma čakal v čakárni ako vysoký, svalnatý a sympatický muž s ostrým a bystrým pohľadom. Bol však veľmi tichý, takmer nerozprával, žil vo svojom svete posilňovne a hry šachu. Nevedel dobre komunikovať, len sa milo usmial a nepovedal nič. Avšak tiež pracuje v automobilke a čelí podobným posmeškom. Kolegovia mu v šatni opakovane vyskrutkovali žiarovku, aby blikala, čo výrazne neznáša. V dielni mu naschvál pomiešali súčiastky, aby nestihol dokončiť prácu. Samozrejme, výsmech sa opakoval.
U neho je však riešenie v bližšom dosahu. Ako tlakový hrniec dlho znášal tieto nepríjemnosti. S nonšalantnosťou len ticho prehliadal diskomfort a neurobil nič, len opravil škody. Až jedného dňa nevydržal. Počkal si na kolegov pred vstupom do fabriky pri odchode z práce a urobil niečo, čo nebolo vhodné, no azda nutné. Zmlátil ich tak, že im museli zavolať sanitku. Samozrejme, následky svojho konania znášal sám a znáša ich dodnes – vo väzení.
Pri pohľade na dva azda odlišné prípady sa mi núka otázka: Čo by sme v tomto prípade urobili? Ako by sme vedeli riešiť túto situáciu? Máme správnu odpoveď? Kto ju má a vie rozhodnúť?
Nesúďme podľa obalu, pozrime sa dovnútra a pouvažujme, či sa tam skrýva nejaký obsah.
