Od novembra bojoval s covidom v nemocnici v Trstenej, svoj boj počas uplynulého týždňa prehral a odišiel na večný odpočinok. „Bol mužom kontrastov. Nižší vzrastom a zároveň sa umenšoval aj správaním, lebo nikdy nepotreboval byť stredobodom pozornosti. Až akoby skromná krehkosť zároveň dokázala vzdorovať nátlakom totalitnej mašinérii, komunistickej štátnej bezpečnosti, prenasledovaniu, odpočúvania a mnohému inému. Človek, ktorý vedel ukázať svoju vnútornú silu len vo chvíľach, keď to bolo potrebné, a inak sa správal veľmi nenápadne, až placho. Keď to bolo treba, neuhol ani o milimeter, pevne stál za svojimi zásadami života viery. Zároveň bedel byť veľmi zdvorilý a načúvajúci. Ako otec, ktorý miluje svoje dieťa aj keď je nezbedné. Dieťa, ktoré dokáže prísne usmerniť, ale stále zostáva milujúcim rodičom,“ spomína si na tohto kňaza jeden z jeho priateľov zo Žiliny Karol Čepec a pridal aj pár zaujímavostí, ktoré Stromčeka definujú ako veľkú osobnosť života v Žiline. „Ruky Lacka Stromčeka boli vždy plné práce. Bez jeho iniciatívy by dnes bola legendárna Paľova Búda snáď iba ruinou, zachránil ju pred úplnou skazou v pravý čas. Následne z nej vzniklo Univerzitné pastoračné centrum nielen pre študentov Žilinskej univerzity. Mal výrazný podiel na vzniku Žilinskej diecézy, ktorej centrom je práve mesto Žilina. Starostlivosť o sakrálne objekty, ktoré aj duchovne spravoval, bola samozrejmosťou. Z jeho iniciatívy vznikli cirkevné školy na ulici Romualda Zaymusa a Na Závaží. Pri prvej menovanej vyrástlo aj prvé regulárne hokejbalové ihrisko v regióne. Vedel, že k plnosti človeka patrí aj šport, zmysluplné trávenie voľného času, čo pretavil do vzniku prvého Centra voľného času Žirafa (Žilinská Radostná Família). Vo výpočte vykonaného by sa dala pokračovať dlho. Tak ako by dlho trvalo len spomenutie mien všetkých tých ľudí, ktorých oslovil, pomohol, vypočul, sprevádzal v zložitých životných situáciách, sobášil, krstil, birmoval, duchovne viedol. Neúnavný, skromný robotník, vždy s plnými rukami práce, s tvorivými myšlienkami v hlave ale vždy si našiel čas pre to najpotrebnejšie – na budovanie vzťahu s ľuďmi a s Bohom.“ Naša redakcia má k dispozícii aj časť závetu, ktorý napísal Stromček ešte počas októbra tohto roka. „Na mojom pohrebe nech nie je žiadny rozlúčkový príhovor, okrem krátkej kázne. A pohreb nech vyjadruje radostnú vieru pre večný život, na ktorý sa teším, dôverujúc v nekonečné Božie milosrdenstvo."
