V PGU máte aktuálne výstavu s názvom Krajiny vnútri nás. Ako ste vyberali obrazy, ktoré vystavíte? Aké obdobie vo vašej tvorbe reflektujú?
Na začiatku sme mali zhruba dvesto obrazov, z ktorých sme vybrali 80. S kurátorkou Mirou Sikorovou-Putišovou sme sa sústredili na to, aby výstava mala rámec, čo sa témy príbehov týka, pretože ja som vždy o svojich obrazoch hovoril, že to nie sú maľby, ale príbehy. Vybrané diela sú z doby posledných 15 rokov mojej tvorby a myslím, že sme vybrali celkom rôznorodý cyklus prác, z rôznych časových období, ktoré boli pre mňa dôležité a ktoré spolu celkom dobre komunikujú v duchu toho, ako tvorím a ako sme koncipovali výstavu. Snažili sme sa ich spojiť do jedného príbehu, ktorý som pracovne nazval „Krajiny vnútri nás“ a nakoniec tento názov ostal. V podstate tu môžeme sledovať akúsi sondu do mojej duše, čo ma oslovilo a prechádzalo cezo mňa, zanechalo stopu, ktorú som pretváral neskôr v obraze.
Keď sa človek prejde okolo vašich obrazov, tak vníma že mnohé sú monochromatické. Prečo sú ladené do šedej alebo do hnedej farby? Je to určitá symbolika?
Vždy som v maľbe rád experimentoval. Taký ten možno aj banálny dôvod, prečo som začal používať hnedú je, že som mal od malička rád kávu. Jej chuť, vôňu a všetko, čo je spojené s kávou a s kultúrou kávy. A zároveň, keď som kávu používal v maliarskom procese, primiešaval som ju do akrylu alebo tempery, tak výsledok mal nádych patiny, také niečo, čo vidíme na starých zahnednutých fotografiách. Opäť som v tom videl príbeh. Tá farebnosť mi veľmi pripomínala zem, z ktorej sme všetci vyšli. Je to akési prepojenie všetkých pre mňa dôležitých súčastí, z čoho človek vzniká a zároveň kam ide. Preto sa hnedá objavuje na mojich obrazoch možno už aj 15 – 20 rokov.
Čo sa týka čiernobielych obrazov, to sa začalo počas môjho pobytu vo Fínsku, takže už je to 21 rokov. Tam som bol oklopený krásnou krajinou, ľudia boli veľmi tichí a v tej zime som mal veľa času na rozjímanie. K tomu sa pridalo to, že som bol už od malička fascinovaný čiernobielymi fotografiami. Tým, že na obrazoch nie sú ďalšie farby, tak viac vynikne téma a obsah a zistíte, že farba vlastne nie je až tak podstatná. Človek ňou nie je rušený, nie je zameraný na to, že je to krásny farebný obrázok.
Premaľovávate niekedy svoje obrazy?
Málokedy. Väčšinou ide o to, že keď mám dlhšie odložený obraz, tak keď sa k nemu vrátim, už niekedy neviem, prečo som ho začal maľovať. Trošku sa mi stráca ten dôvod. Buď ho teda zničím, alebo premaľujem. A s novým pohľadom do toho diela vstupujem nanovo. Veľakrát potom premýšľam nad tým, čo by vyhovovalo tomu obrazu najviac, aby to bolo úderné. A v podstate vďaka tomu aj obraz žije vlastným životom. Pretože nikdy to nebude presne také, ako som si to vysníval. A niekedy to človeka prekvapí, je to živý proces.
„Hlavnými postavami“ vašich obrazov z tejto výstavy sú prevažne bežné predmety z domácnosti, no pozorovateľ má z pocit, že určitý prvok tu absentuje – popis na etikete, text v prázdnom poznámkovom bloku, chrbát knihy bez titulu... Má to v nás otvárať určité otázky alebo aký je autorský zámer?
Snažil som sa motív na obraze čo najviac „ohobľovať“ na jeho podstatu, že vlastne nie je podstatné ani to, aká tá kniha je, alebo či sú etikety na krabiciach. Snažil som sa to tak vyabstrahovať, aby bolo vidieť iba to podstatné. Pretože veľakrát keď sa niečo vysvetľuje príliš, vlastne to tak trošku zavádza.
Preto sme sa snažili aj nedávať popisky k obrazom. Nech si divák nájde cestu sám. Bez nejakého vysvetľovania alebo komentára. Dôležité je to, prečo obraz maľujem.
Aká bola vaša cesta k fotorealizmu?
Ja myslím, že to má niečo spoločné s tým, že keď ma niečo zaujme, chcem niečo namalovať alebo niečo stvárniť, tak vždy premýšľam na tým, ako to urobiť čo najlepšie. Aby to vyznelo tak, ako som ja chcel, aby to bolo čo najsilnejšie vo svojom vyjadrení, čiže aby obraz žil najlepšie, ako je možné. A veľakrát som sa dostal vďaka tomu do nejakého buď na jednej strane experimentu, že som vlastne išiel tou expresívnou cestou a že som zničil realisticky namaľovaný obraz, alebo na druhej strane som to nechal v tej fotorealistickej forme, ktorá nemala ohurovať tým, ako to je namaľované, ale mala svojou formou čo najlepšie podporiť obsah. Tá realistická linka je v niektorých zátišiach, ktoré som nafotil v dome starého otca – so starými fotkami ľudí, ktorí pre mňa veľa znamenali. Bolo to ako momentka vytrhnutá z inej reality. A prišlo mi, že najlepšie bude to jednoducho namaľovať presne tak, ako som to videl. Že je to vlastne taký záber, momentka, aké dnes robí každý.
Zároveň som cítil, že veľký formát tomu obrazu prospieva, že celej tej myšlienke dodáva váhu. Keby som to spravil malé, vo veľkosti obyčajných fotografií, nikdy by to nezaznelo tak silno ako na metrovom plátne.
V ďalšej časti výstavy prezentujete na obrazoch polia a krajinu (ale opäť je to také „pole bez pána“). Máte k vidieku osobný vzťah?
Možno, že je to taká fascinácia voľným priestorom, ale priamo vidieku som sa chcel vyhnúť. Vždy sa mi páčilo, že keď žijem v meste, tak to musí byť veľké mesto a keď krajina, tak by to mala byť pustatina, bez ľudí. Tu na krajinách z mojich obrazov je vždy nejaký pocit, nálada, respektíve ľudský príbeh a jeho vyjadrenie. Aj keď človek možno v tých plátnach nie je prítomný, ale je tam cez to, čo robí, čo cíti. A mňa c. Niektoré obrazy som si pre seba nazval, ako budovateľské. Bol to pre mňa akoby odkaz na socialistický realizmus, ktorý často zobrazoval pracujúci ľud. Ale na pozadí tejto mojej krajiny som sa snažil vyjadriť to, aký človek je. To, čo som sa tam snažil dostať, sú jeho chúťky, tá jeho „nenažranosť“. Násilnou formou stále niečo dolujeme, stále nemáme dosť. A pritom máme už všetko. Tie obrazy sú akoby také moje pohľadnice z výletu za ľudským správaním.
V ktorej časti dňa zvyčajne tvoríte? Máte pracovné od-do?
Nechcem povedať, že maľujem, keď sa mi chce. Pretože mne sa chce stále. Keby som mohol, nerobil by som nič iné. Obvykle sa snažím od rána, keď vstanem, niekedy už od štvrtej. Najlepšie je začať hneď malovať alebo hneď niečo robiť. Čím viac tvorím, tým viac nápadov vzniká. Ja si myslím, že samotná práca je najlepšia inšpirácia.
Nikdy to nebolo ohraničené časom, že by som maľoval od – do. Kedysi som mal taký režim, hovoril som tomu „drákula režim“, tvoril som celú noc aj deň a potom zase noc, kým som mal energiu a potom som odpadol od únavy.
Keď sa umelec identifikuje so svojim dielom, tak sa nedá oddeliť, že teraz pracujem od 8. do 5. Ale prestupuje vás to celým dňom a celým životom. Všetko ostatné ide bokom. A preto možno aj veľa umelcov pôsobí, že sú sebci. Ale oni nie sú sebci, len si nemôžu pomôcť, sú úplne prepojení so svojou tvorbou.
Aký je to pocit vystavovať v rodnom meste?
Veľmi ma teší, že som tu, v Považskej galérii umenia, v rodnom meste. Ten pocit je fantastický. Ako sa hovorí, že nikto nie je doma prorokom, tak ja som ani nečakal, že tá výstava nejak dopadne, alebo že by to bolo možné spojiť s výstavou Pina Pascaliho, ktorého obdivujem, rovnako aj celé hnutie Arte Povera, a ešte s Hložníkovou expozíciou. Tak si hovorím, to je pre mňa veľká pocta. Do tejto galérie som chodil odkedy som sa začal zaujímať o výtvarné umenie, dobre ju poznám.
Čo vás v tvorbe inšpiruje a aké umenie máte rád?
Vždy ma zaujímali umelci, ktorí vedeli doslova tancovať medzi jednotlivými polohami bez toho, aby mali vyhranený štýl. Umelci ako Picasso, Richter, Bowie alebo Dokoupil, ktorí dokázali vo svojej tvorbe prepojiť rôzne polohy. Tí, ktorí sa stále opakujú celý život, sú pre mňa nudní, pretože už viem, čo od nich môžem čakať.
Výtvarné umenie, ktoré sa mi páči, nemusí byť iba maliarstvo. Môže to byť koncept alebo video, ale ja musím vidieť, že umelec, ktorý to dielo vytvoril, nad ním premýšľal a snažil sa mi niečo povedať. Musím vidieť, že na tým strávil čas, že tá jeho stopa v diele je skutočne prítomná a úprimná.
Žijeme v dobe, kedy sa nám zdá, že je všetko príliš rýchle a umenie vystavené v galériách mi niekedy pripadá, že je také instantné, že ma chcú ohúriť množstvom alebo veľkosťou viac, ako významom. Ale práve ten význam, prečo isté veci robíme, je pre mňa najdôležitejší. Či už v umení, kde sa to dá ťažko vysvetľovať, tak aj v živote, v každej našej činnosti. Tá detská otázka „PREČO“ je veľmi dôležitá.
Čomu sa momentálne venujete? Budete mať v priebehu tohto roka – po skončení aktuálnej v PGU – ešte nejakú ďalšiu výstavu?
Najlepšie veci vznikajú, keď sa človek nechá voľne viesť, neplánuje. Pretože aj keď všetko naplánujeme, výsledok takmer nikdy nebude podľa našich predstáv.
Každopádne, začínam od septembra učiť na umeleckej škole. Teším sa na to a sám som zvedavý, ako to dopadne.
