Rádio Frontinus je zrejme najstarším žilinským médiom. Ako si spomínate na jeho začiatky?
Čas pri práci v médiách letí neuveriteľne rýchlo. Už sme vlastne súčasťou histórie. Keď sme v roku 1993 začínali vysielať z malej komôrky na hornom poschodí budovy Vuralu, bol éter „ľudoprázdny“. S vysielaním mal málokto skúsenosti a to nielen zo strany mikrofónu, ale i spoza rádií. To bolo fajn v tom, že sme sa mohli učiť za pochodu a poslucháči nám kadečo prepáčili. Niekedy mám pocit, že táto tolerancia voči nám sa u nich s rokmi len prehlbuje (smiech). Vysielať sme začali 23. novembra večer a prvým naším hlasom na frekvencii 104,6 MHz bol hlas Milana Urbaníka. V eufórii sme jazdili v starej škodovke po okolí a skúšali s tranzistorákom, kde je nás ešte počuť. Boli to milé časy, plné nadšenia a naivity. Frontinus vtedy pritiahol tých najlepších ľudí, akí sa len dali získať. Aspoň takto to vnímam teraz. Som rád, že som s nimi mohol spolupracovať a som hrdý na ich ďalšie úspechy v iných médiách.
Ako sa za tých 20 rokov zmenilo rozhlasové vysielanie?
Zmenilo sa toho veľa. Rozhlasových staníc je stále viac a rozširujú i svoje pokrytie. Nakoniec, i my sme začínali ako mestská stanica a teraz pokrývame podstatnú časť Žilinského kraja. Trh sa atomizoval. Niektoré rádiá sa už nesnažia osloviť všetkých poslucháčov v dosahu, ale orientujú sa na určitú vekovú alebo sociálnu vrstvu. Mení sa i vzťah poslucháča k rádiu. Tým, že je staníc viac, stratili tak trochu svoj spoločenský status. Prosto, môžete byť, povedzme, lídrom trhu, ale už zrejme nikdy nebudete ikonou. To nakoniec zaznamenali aj iné médiá, ale i firmy pôsobiace v iných odvetviach. Veľké zmeny priniesol razantný nástup internetu. Rádio či televízia už nie sú jediným médiom, cez ktoré sa dostanete k hudbe...
Nezabije nakoniec internet so svojím neobmedzeným výberom hudby rádiá?
Myslím si, že nie. Tak, ako nástup rádií možno prinútil vydavateľov novín k zmenám a nástup televízií zas ukončil monopol rádií v oblastiach, ako je hudba, športové prenosy či rýchle spravodajstvo – tak internet povedie len k zmenám v týchto sektoroch. Klasické rádio je stále veľmi silné médium. Podľa dlhodobých prieskumov si ho napr. na Slovensku denne naladí cca 80 % populácie. Je prostriedkom zábavy, informačným médiom, ale cez účinnú reklamu i katalyzátorom obchodných výmen. Jeho sila vo vzťahu k internetu je dobre viditeľná najmä na príklade internetových rádií. Na ich strane sú v podstate všetky tromfy – nemusia – ako terestriálne rádiá - bojovať o licenciu, nemusia dodržiavať hromadu regulácií, vzhľadom na dosah sa môžu ľubovoľne profilovať, ich réžia je minimálna. Napriek tomu je ich počúvanosť rádovo nižšia ako u klasických staníc.
Domnievam sa, že veľkou výhodou hlavne regionálnych staníc je ich „hravosť“. Poslucháč vie, že sa mu z druhej strany prihovára človek „zo susedstva“. Viete, že to možno nebude také profesionálne ako u veľkých médií. Viete ale tiež, že to nebude sterilný produkt dákej „mapping study“ vypočítaný prvoplánovo na vašu peňaženku. A tak si možno pri našich frekvenciách niekedy povzdychnete „Čo to tam zase dorábajú“ a niekedy zas „Super, to sa im vydarilo.“ Ale o to presne ide. Presne taký je život.
Ako vidíte budúcnosť Rádia Frontinus, čo by ste ešte chceli dosiahnuť?
Rád by som počul Frontinus ďalej na Orave a Liptove. Máme tam mnoho internetových poslucháčov a pociťujem to voči nim ako určitú formu záväzku. Rád by som počul Frontinus i o ďalších 20 rokov – hoci potom už možno len cez „načúvadlo“ (smiech). Bol by som rád, aby v rádiu zostala tá „hravosť“. Aby to bola pre všetkých, čo sa na tejto práci podieľajú, predovšetkým hra. A predovšetkým by som bol rád, aby nás i naďalej brali poslucháči ako bežnú súčasť svojho života.
-rf-
Snímka autor
