Wanda Adamík Hrycová – producentka
Aký bol ohlas divákov na premiére v Bratislave?
Diváci mali veľmi pozitívne pocity a ja tiež. Ale, samozrejme, nie je dôležité, čo si myslíme my, ale čo si myslia diváci. Ľudia v Bratislave film veľmi ocenili, preto dúfam, že ho ocenia ľudia aj mimo Bratislavy.
Oficiálnym jazykom, ktorým sa hovorilo na pľaci, nebola slovenčina ani čeština.
Mali sme množstvo zahraničných hercov z Nemecka, Poľska a titulná herečka Cleménce Thioly bola Francúzka, preto sme sa museli dorozumievať po anglicky.
Hovorilo sa, že spolu s vami chodil na natáčania čerstvo po narodení váš synček. Je to pravda?
Áno, po skončení šestonedelia. Už v šiestom týždni sa ocitol „na pľaci“. Zvládol to so mnou, aj keď to prostredie nebolo veľmi „baby friendly“.
Ako by ste nám popísali tento film?
Predovšetkým tento film nerozdeľuje veci na čierne a biele, veci sú čiernobiele. Nedá sa povedať, že sú jednoznačne pozitívne alebo negatívne. V tom je sila tohto filmu. Je to nový pohľad na vec a niektorých ľudí to prijme sa zamyslieť, v akej dobe žijeme dnes a v akej dobe sa žilo vtedy.
Kde sa konalo nakrúcanie?
Niektoré scény sa nakrúcali v Bratislave, samotný Birkenau sa nakrúcal v priestoroch štúdia Barrandov a pri Kladne sa natáčal tábor Kanada. Samozrejme, vďaka moderným technológiám a 3D efektom by sa to nedalo zrealizovať.
Aký odkaz pre ľudí ste chceli zanechať týmto filmom?
Keď si pozerám tento príbeh, je predstavený z pohľadu, ktorý ešte predstavený nebol. Nemám po konci pocit žiadnej depresie, ale dáva nádej do budúcna a svetlo na konci tunela zasvieti. Samozrejme, nie je to happyend. Sú filmy, kedy vyjdete z kina zbitý ako pes a následne sa štyri dni nemôžete hýbať. Toto je silný film, ktorý zanechá silnú emóciu a budete o ňom chvíľku rozmýšľať. Čo je, myslím si, fajn. Film by mal zanechať nejakú stopu.
A teraz trocha z iného súdka. Keď už ste teraz u nás v Žiline, navštevujete náš kraj?
Áno, my chodievame do tohto kraja pravidelne. Máme taký zvyk, že na víkend vždy musíme vypadnúť z Bratislavy. A tu na sever do Terchovej, Zázrivej alebo na Oravu chodievame často. Dokonca tu mám aj veľa kamarátov.
Andy Hryc - herec
Aké máte pocity z filmu Colette?
Nie je to klišé, ktoré sa používa vo filmoch o koncentračných táboroch. Zachytáva, čo sa dialo vo vnútri, kde prežiť sa dalo len na úkor niekoho iného. Podľa dokumentov, ktoré mám napozerané, ľudia, ktorí prežili koncentračný tábor, majú doživotný „mindrák“. Určite by som bol za to, aby sa povinne premietal na stredných školách. Pretože študenti, ktorí o tom nič nevedia, by sa dozvedeli viac ako z učebnice dejepisu.
Ako ste sa dostali ku Colette?
Ten scenár som čítal veľmi dávno. Veľmi sa mi pozdával a bol som dokonca prvým hercom, ktorý bol obsadený do projektu. Potom nasledovali kastingy v Berlíne, Paríži a Prahe. Som do tohto filmu namočený dosť, o to viac, keď doň neskôr vstúpila moja dcéra Wanda ako producentka. Som veľmi rád, že som v tomto filme hral a podarilo sa nám vytvoriť takéto dielo.
Máte aj nejaké zaujímavosti z nakrúcania?
Napriek tomu, že prostredie bolo v ponurom duchu koncentračného tábora, bolo veľmi veselé. Poviem vám takú „pikošku“: ja som hral „bachara“ a keď som raz s obuškom šľahol hlavnému hrdinovi Jiřímu Mádlovi po ruke, tak sme si mysleli, že som mu ju zlomil. Zareval ako tur! Dokonca presne tento záber je aj vo filme. Ale, samozrejme, všetko bolo nechtiac.
Lucia Kubalová
Snímka Cinemax Žilina
