Začínali ste ako duo, momentálne je vás v kapele 5. Ako sa k vám pridali ďalší členovia?
Na začiatku sme tvorili hudbu iba dvaja – ja a klávesák Tomáš Kyška. Obaja sme však od začiatku vedeli, že piesne chceme nahrať s plnohodnotnou kapelou. Keďže sme ešte nemali ustálenú zostavu, Tomáš najskôr oslovil hudobníkov zo svojho okruhu, ktorí nám pomohli s prvými nahrávkami.
Až po účasti v súťaži Košický zlatý poklad v roku 2021 sme začali aktívne hľadať stálu kapelu. Prvým stabilným členom bol bubeník Miloš Hrošovský, ktorého som oslovila ja. Ten odporučil basgitaristu Peťa Sučanského a pridali sa k nám obaja. Gitaristu Mira Gardla poznám už dlho – kedysi sme spolu hrali v inej zostave, takže jeho oslovenie bolo pre mňa prirodzené. Takto sme sa postupne prepracovali k dnešnej päťčlennej zostave. A môžem povedať, že sme si sadli nie len muzikantsky, ale aj ľudsky, čo je pri fungovaní kapely veľmi dôležité.
Dvakrát ste boli finalistami súťaže Košický zlatý poklad. Ako si spomínate na toto obdobie? Chystáte sa opäť prihlásiť v aktuálnom zložení skupiny?
Bola to veľmi pekná skúsenosť. V roku 2020 sme do súťaže poslali našu úplne prvú pieseň – Tréma. Porota vtedy vyberala dve skupiny postupujúcich. Dvanásť semifinalistov, z ktorých mali o postup bojovať vďaka hlasom. Tá druhá skupina boli priami finalisti, tých bolo šesť. V tejto skupine sme boli aj my, čo bol celkom pekný úspech. Kvôli pandémii sa ale finále nekonalo naživo v Kulturparku, no naše nahrávky odvysielalo Rádio Slovensko a vznikol aj dokument, ktorý neskôr pustila RTVS na Dvojke.
O rok neskôr sme sa prihlásili s piesňou Hudba z mesta a porota nás opäť posunula rovno do finále. Tentoraz sa už konalo v Košiciach a bolo to zároveň naše prvé verejné vystúpenie. Mala som veľkú trému – spievala som naživo po veľmi dlhej dobe a pred ľuďmi aj kamerami. O to viac nás tešilo, že pieseň mala veľmi dobré ohlasy.
V budúcnosti nevylučujeme, že by sme sa tam ešte niekedy prihlásili. No teraz by sme sa chceli viac sústrediť na obsah pre našich fanúšikov a živé vystúpenia.
A ako ste sa dostali k hudbe vy osobne?
Hudba ma lákala odmalička. Pamätám si, ako som rada chodila do pivnice k dedkovi, ktorý tam mal izbu plnú hudobných nástrojov, mal totiž kedysi vlastnú kapelu. Tam som prvýkrát skúšala klavír či gitaru, hoci som nikdy ako dieťa nenavštevovala hudobnú školu ani spev.
Všetko sa začalo lámať až okolo 14 – 15 rokov, keď som sa, ani neviem ako, ocitla v speváckom zbore. Ten ma veľmi ovplyvnil. V tomto období som začala písať prvé texty a asi v 16 – 17 rokoch som sa prihlásila na gitarový krúžok, aby som svoje texty vedela aj zhudobniť. Skladanie piesní ma pohltilo. Boli obdobia, kedy sa zo mňa len tak sypali. Dnes už mám menej času, takže si vážim každú jednu pieseň, no zásob mám stále veľa. Tematicky sa venujem tomu, čo prežívam alebo vidím okolo seba – tréma, nočné tvorenie, situácia vo svete, nostalgia za hudbou mesta… Aj preto sú piesne Tréma, Malá nočná pieseň, Mier či Hudba z mesta pre mňa osobné, ale aj mnohé iné.
Máte v pláne nahrať celý album alebo ste skôr naklonení jednotlivým singlom a koncertovaniu pred živým publikom?
Aktuálne by sme chceli piesne nahrávať postupne. V dnešnej dobe sa už so skladbou bežne spája aj videoklip a je to finančne náročné, preto sa nikam netlačíme. Ale máme v zásobe ďalšiu pieseň a veríme, že v budúcom roku pribudne aj ďalší videoklip.
Zároveň je pre nás veľmi dôležité koncertovanie – spätná väzba od ľudí naživo je nenahraditeľná, dokáže posúvať vpred. Hlavne si želáme, aby nás to aj naďalej bavilo a robilo radosť.
Aké vystúpenia vás čakajú najbližšie?
Toto leto bolo veľmi pestré – Staromestské slávnosti v Žiline, Klub 77 aj krásny koncert v Kempe Slnečné skaly. Na Staromestských slávnostiach nám síce po pár minútach začalo dosť liať, ale atmosféra bola fantastická. Rovnako aj v Klube 77, kde bolo výborné publikum.
Najbližšie vystúpime 21. novembra o 20.00 v KC Hoffmann na benefícii pre Žilinské labky. Vstupné bude dobrovoľné a všetko pôjde na OZ, ktoré pomáha mačičkám.
Ďalšie koncerty už plánujeme a budeme ich postupne oznamovať na našich sociálnych sieťach.
Ako vznikajú vaše piesne? Kto prichádza s nápadmi?
Buď prinesiem do kapely základ – text, melódiu a jednoduchý klavírny alebo gitarový podklad. S Tomášom to následne hudobne „učešeme“ a po zapojení celej kapely vzniká finálna verzia. Alebo je to naopak – Tomáš prinesie klavírny nápad a ja sa snažím do neho vložiť text aj s melódiu. Najnovšie pracujeme aj s gitarovým nápadom od gitaristu Mira. Dosť piesní potom ešte šperkujeme na skúškach a časom sa z nich snažíme vykresať maximum.
Ktorá vaša pieseň má pre vás najväčší osobný význam?
Mojou doteraz najintímnejšou verejnou piesňou je asi „Tréma“, keďže vychádza z môjho vnútra a odráža to, s čím bojujem dlhé roky. Som z väčšej časti introvert, ktorý často prekonáva sám seba, ale túžba robiť hudbu je silnejšia. A myslím, že trému pozná mnoho umelcov, no každý v inej intenzite.
Máme však aj skladby s ťažšou témou – napríklad Mier, ktorú som napísala v roku 2022 a, žiaľ, je stále aktuálna. Pieseň Kamufláž hovorí o pretvárke a o tom, ako ju vídame v bežnom živote. Skoro každá skladba je o niečom inom – aj to je na tvorbe to krásne.
