Zľava: Gustáv Švábik-Macvejda, Jaroslav Horečný, Peter Chrúst, Milan Mazúr.
Priestor Kysúc a žilinského regiónu dal slovenskej kultúre množstvo zvučných mien. Medzi týmito „snovými rytiermi“, ako ich nazval výtvarník Alex Mlynárčik, jeden z autorov textov k publikácii, má pevné miesto aj Gustáv Švábik-Macvejda. Umelec, ktorého tvorbu si väčšina verejnosti spája s monumentálnymi reliéfmi, architektúrou a krajinnou symbolikou, v posledných rokoch otvára novú kapitolu svojho tvorivého života. Macvejda sa vracia k tomu najjemnejšiemu – k intimite kresby.
Cesta z Turnova až k profesorovi Kautmanovi
Rozhovory výtvarného teoretka s umelcam plynule prechádzajú od jednej témy k ďalšej a postupne tak vykresľujú životnú i tvorivú púť Gustáva Švábika-Macvejdu. Čitateľ sa napríklad dozvie, že pre nepriaznivý kádrový posudok v minulom režime nasmerovali jeho kroky najskôr na umeleckú školu do českého Turnova. Na výber školy s viac ako 140-ročnou tradíciou dnes spomína ako na jedno z najlepších rozhodnutí života.
V roku 1966 nastúpil na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave do ateliéru docenta Václava Kautmana. „Bol to skvelý človek. Som mu nesmierne vďačný, že ma zo školy nevyhodil, lebo som bol svojský a tvrdohlavý,“ spomína s úsmevom Macvejda. Svojrázny výtvarník vedel zvádzať ostré diskusie, no pedagóg dokázal jeho výbušnosť usmerniť s nadhľadom a humorom.
Po štúdiách v roku 1972 prišla intenzívna práca na monumentálnych dielach spojených s architektúrou – od Kováčova, cez Rožňavu a Kysucké Nové Mesto až po Žilinu, kde neskôr pôsobil aj ako pedagóg na základnej umeleckej škole. Niekoľko rokov vyučoval aj na a strednej umeleckej škole v Kremnici.
Návrat ku koreňom a rodnému menu
Život bohéma však priniesol aj náročné obdobia – osobné turbulencie, rozvod či stratu ateliéru. Napokon spolu s manželkou Máriou našli zázemie na rodných Kysuciach, najskôr v Turzovke na rodnej dedovizni a neskôr v Čadci. Výtvarník spomína, že návrat na Kysuce bol pre neho dôležitý, pretože vždy pociťoval spätosť s prírodou, s miestami, kde vyrastal a kde mal korene. „Vždy som sa tam cítil slobodný, v lesoch, na kopcoch, kde sa dalo nadýchnuť čerstvého vzduchu a nachádzať pokoj, ktorý v meste tak ľahko nenájdeš.“
A dozvedáme sa aj to, ako sa dostal k prídavku priezviska Macvejda – po dedovi, keďže po rodičoch mal priezvisko Švábik: „Pýtal som sa mamy, či by jej to nevadilo. Bola veľmi rada, že to meno pôjde ďalej. Dedo mal na moju rodinnú identitu obrovský vplyv,“ vysvetľuje výtvarník.
Láska k pohybu
Možno ste nevedeli, že Gustáv Švábik – Macvejda celý život miluje šport a aktívne sa mu venuje. V mladšom veku behával, bežkoval a lyžoval, venoval sa turistike i horolezectvu, hubárčil aj muškárčil. Dnes na svoje aktívnejšie roky s nostalgiou spomína: „Rád spomínam na to, že som športoval, aj keď mám zdravotné problémy po osemdesiatke, snažím sa žiť aktívne a zacvičiť si aj doma s činkami. Pokladám pohyb za veľmi dôležitý a šport milujem. Sledujem aj to, čo sa deje v hokeji, mám ho veľmi rád. AJ o k tejto téme viedli jeho rozhovory s Milanom Mazúrom a v knihe sa o Macvejdových zaujímavých aktivitách dozviete omnoho viac.
Od masívneho dreva ku krehkému „Stvoreniu“
Švábik – Macvejda od začiatku túžil stať sa maliarom. Akvarel bol jeho srdcovkou, no na maľbu ho nezobrali. Rozhodol sa teda študovať sochárstvo, fascinácia farbou ho však neopustila: „Farbu som vnímal vždy a všade okolo seba, a myslím, že to súvisí aj s tým, že som veľa chodil na turistiku.“
Jeho tvorbu časť verejnosť vníma najmä cez monumentálne diela a plastiku. Švábikove reliéfy neboli len oslavou kysuckého dreva – spievali ódy o rodnom kraji, chudobe, božích mukách aj dreveniciach skrytých v závejoch. V posledných rokoch však sochársku tvorbu presunul do úzadia. Dôvodom bolo nielen zdravie, ktoré mu komplikuje prácu v ateliéri, ale aj vnútorná potreba zmeny.
Svoje úsilie plne zameral na kresbu. Tradičnú rudku a ceruzu vystriedali dynamické ťahy štetca, šrafovanie aj práca s farebnými pastelmi.
Jeho najnovšia tvorba prináša úvahy o stvorení, o fungovaní vesmíru a kolobehu života. Zobrazuje semienka, rozvíjajúce sa pupene a nepatrný pohyb rastlinného sveta. Po rokoch drámy a monumentálnych tvarov tak Gustáv Švábik-Macvejda hľadá a nachádza čistú prírodnú harmóniu.
Publikácia Rozhovory obsahuje okrem samotných dialógov medzi umelcom a kunsthistorikom Milanom Mazúrom aj obrazovú dokumentáciu tvorby z výstav v Žilinskom kraji s textami od Alexa Mlynárčika, Zuzany Sýkorovej a Milana Mazúra a doslov vydavateľa Jaroslava Horečného. Zároveň je obrazovým sprievodcom tvorbou Gustáva Švábika-Macvejdu po roku 2008 od vydania prvej knižnej publikácie s názvom Princíp krajiny až po súčasné autorove diela.
