Tieto udalosti sa stali súčasťou tragickej špirály násilia medzi Poliakmi a Ukrajincami a spomínajú sa až do súčasnosti. História pozná presné dátumy, mená veliteľov, politické súvislosti i počty obetí. To všetko je dôležité. Samo osebe to však nestačí.
Každá generácia stojí pred otázkou, čo urobí s pamäťou, ktorú zdedila. Minulosť už nezmeníme. Môžeme však rozhodnúť o tom, či sa stane zdrojom ďalšej nenávisti alebo základom zmierenia. Práve tu sa začína rozdiel medzi civilizáciou pomsty a civilizáciou pokoja.
Civilizácia pomsty a civilizácia pokoja
Dnešná Európa často hovorí o ľudských právach, demokracii či slobode. Sú to veľké hodnoty. Ich skutočná skúška však prichádza vo chvíli, keď sa človek stretne s vlastnou vinou alebo s vinou svojho národa. Civilizovaná spoločnosť nie je tá, ktorá tvrdí, že nikdy neurobila chybu. Civilizovaná spoločnosť je tá, ktorá dokáže pomenovať pravdu, prijať za ňu morálnu zodpovednosť a hľadať cestu zmierenia. To je podstatný rozdiel.
Kresťanstvo nikdy nestálo na zabúdaní. Boh nevymazáva dejiny. Naopak, Biblia je knihou pamäti. Izrael si pripomína svoje víťazstvá, ale aj vlastné zlyhania, modlárstvo, občianske vojny či babylonské zajatie. Pamäť však nikdy nemá zostať väzením minulosti. Jej cieľom je obrátenie. Dejiny sa totiž nestávajú požehnaním samy od seba. Stávajú sa ním až vtedy, keď sa človek odváži pozrieť pravde do očí.
Práve preto sú dnes spomienky na Volyň oveľa viac než historickou udalosťou. Sú skúškou duchovnej zrelosti Európy. Každý národ prirodzene cíti bolesť nad vlastnými obeťami. Oveľa ťažšie je priznať utrpenie, ktoré spôsobil iným. Odtiaľ vzniká selektívna pamäť – pamätáme si predovšetkým vlastné krivdy a cudzie utrpenie zostáva na okraji nášho záujmu. Takáto pamäť však nevytvára pokoj. Vytvára nové generácie, ktoré dedia nevyriešené konflikty svojich predkov.
Súčasná generácia Ukrajincov nenesie osobnú vinu za udalosti druhej svetovej vojny. Rovnako dnešní Nemci nenesie osobnú vinu za zločiny nacizmu. Zodpovednosť však nie je totožná s vinou. Každá generácia nesie zodpovednosť za to, ako sa postaví k pravde o vlastných dejinách. Môže ju popierať, zľahčovať alebo selektívne vyberať iba tie udalosti, ktoré jej vyhovujú. Alebo môže prijať aj bolestivé stránky vlastných dejín a vytvoriť priestor pre uzdravenie.
Postaviť spoločné dobro nad súperenie
Európa našťastie pozná aj opačné príklady. Po druhej svetovej vojne sa zdalo, že zmierenie medzi Nemcami a Poliakmi je prakticky nemožné. Milióny mŕtvych, koncentračné tábory, okupácia, vyhladené mestá – to všetko vytváralo dojem, že budúcnosť bude navždy poznačená nepriateľstvom. A predsa práve uprostred tejto bolesti zaznela v roku 1965 veta poľských biskupov adresovaná nemeckým biskupom, ktorá patrí medzi najväčšie duchovné udalosti moderných európskych dejín: „Odpúšťame a prosíme o odpustenie.“
Nebola to lacná sentimentalita alebo zabudnutie. Bola to odvaha postaviť budúcnosť vyššie než pomstu. Táto jediná veta urobila pre zmierenie Európy viac než desiatky politických deklarácií. Práve na nej neskôr vyrástli spoločné stretnutia biskupov, predstaviteľov cirkví, politikov i občianskej spoločnosti. Ukázalo sa, že pravda a odpustenie sa navzájom nevylučujú. Naopak, iba spolu dokážu uzdraviť pamäť národov.
Podobnú skúsenosť pozná aj Slovensko. Historik Peter Šoltés zo Slovenskej akadémie vied pripomína, že „slovenské dejiny sú okrem iného i päť storočí trvajúcim príbehom katolícko-evanjelického vymedzovania sa a súperenia, vzájomného ignorovania a zaznávania, ale i zbližovania a spolupráce – vždy sa ukáže ako dôležitý faktor konfesionálny dualizmus.“ Tento postreh presne vystihuje jednu z charakteristík našich dejín. Rozdelenie bolo skutočnosťou. Nebolo však jedinou skutočnosťou.
Rozhodujúce okamihy slovenských dejín totiž ukazujú aj niečo iné. Keď išlo o budúcnosť národa, katolíci a evanjelici dokázali prekročiť vlastné hranice. Spoločná práca na kodifikácii slovenského spisovného jazyka, rozvoj školstva, literatúry a kultúrneho života boli možné práve preto, že obe tradície objavili hodnotu, ktorá bola väčšia než ich vzájomné rozdiely. Nebolo to popretie vlastnej identity. Bola to schopnosť postaviť spoločné dobro nad konfesionálne súperenie.
Rozvíjať staré konflikty alebo budovať nové spoločenstvo
Táto skúsenosť zostáva mimoriadne aktuálna aj dnes. Každá generácia stojí pred rozhodnutím, či bude rozvíjať staré konflikty alebo budovať nové spoločenstvo. Dejiny nie sú len kronikou minulosti – sú školou budúcnosti. A práve od toho, čo sa z nich naučíme, závisí, akú Európu odovzdáme tým, ktorí prídu po nás.
Ak chceme pochopiť, prečo je zmierenie také náročné, musíme zostúpiť hlbšie než do dejín. Nestačí analyzovať politické rozhodnutia, vojenské konflikty či spoločenské okolnosti. Korene násilia totiž siahajú do ľudského srdca. Preto Biblia nikdy nehovorí iba o zmene spoločnosti. Hovorí predovšetkým o premene človeka.
Prorok Izaiáš vyslovuje slová, ktoré aj po viac ako dvetisíc rokoch znejú až znepokojujúco aktuálne: „Keď rozprestierate ruky, odvraciam od vás svoj zrak. Hoci aj mnoho prosíte, nevyslyším vás, lebo vaše ruky sú plné krvi. Umyte sa, očistite sa, odstráňte svoje zlé skutky spred mojich očí. Prestaňte páchať zlo, učte sa konať dobro“ (Iz 1, 15 – 17).
Je pozoruhodné, že problémom starozákonných Hebrejov nie je nedostatok modlitieb. Ľud sa modlí, prináša obety, zachováva náboženské obrady. Boh však hovorí, že to nestačí. Odmieta náboženstvo, ktoré sa nechce vyrovnať s nespravodlivosťou, násilím a vlastnou vinou. Boh nechce iba zbožnosť. Chce obrátené srdce. To je mimoriadne dôležité aj pre dnešnú Európu. Môžeme prijímať deklarácie o mieri, organizovať konferencie, podpisovať dohody či vydávať spoločné vyhlásenia. To všetko ma svoj význam. Ak sa však nezmení človek, pokoj zostane iba politickým projektom. Pravý mier nikdy nevyrastá iba zo zmlúv. Rodí sa z obrátenia – zmeny životnej orientácie.
Priznať si vlastnú nedokonalosť a učiť sa od druhých
Presne na tento bod nadväzuje aj Ježišovo evanjelium (Mt 12, 38–42). Zákonníci a farizeji od neho žiadajú znamenie. Chcú mimoriadny dôkaz jeho moci. Očakávajú niečo veľkolepé, čo ich presvedčí bez toho, aby museli meniť svoj spôsob života.
Ježiš ich však prekvapí. Neponúkne ďalší zázrak. Ukáže na proroka Jonáša. Na prvý pohľad je to zvláštna odpoveď. Jonáš predsa neprišiel do Ninive robiť zázraky. Prišiel iba s jedinou vetou: „Ešte štyridsať dní a Ninive bude zničené.“ Neudial sa žiadny veľkolepý úkaz. A predsa sa stalo niečo oveľa väčšie: celé veľké mesto začalo konať pokánie.
Práve to je znamenie, ktoré Ježiš označuje za rozhodujúce. Skutočným zázrakom nie je zmena okolností. Najväčším zázrakom je zmena ľudského srdca. Ježiš zároveň pripomína kráľovnú zo Sáby, ktorá precestovala stovky kilometrov, aby hľadala Šalamúnovu múdrosť. Neprišla preto, aby potvrdila svoje názory. Prišla, aby sa učila. Evanjelium tak stavia vedľa seba dva postoje, ktoré vytvárajú základ každej kultúry zmierenia – ochotu priznať si vlastnú nedokonalosť a pokoru učiť sa od druhých.
Pokoj a pokora
Možno práve tieto dve vlastnosti dnes Európe najviac chýbajú. Naše verejné diskusie sú často postavené na presviedčaní, nie na počúvaní. Každý chce hovoriť. Málokto chce porozumieť. Každý obhajuje vlastnú pravdu. Oveľa menej sme ochotní pripustiť, že aj druhý môže niesť časť pravdy, ktorú sami nevidíme. Aj prečo sa zmierenie rodí tak pomaly.
Pravda bez odpustenia sa môže stať novou formou pomsty. Odpustenie bez pravdy sa zase mení na lacné gesto, ktoré zakrýva rany namiesto toho, aby ich liečilo. Kristus ponúka inú cestu. Najprv pravdu, potom odpustenie. Nie namiesto seba, ale spolu. Preto kresťanské zmierenie nie je zabudnutím a nie je ani relativizovaním dejín.
Práve tu sa stretávajú Volyň, poľsko-nemecké zmierenie, slovenské dejiny i dnešná Európa. Všetky kladú tú istú otázku: dokáže človek prerušiť reťaz odplaty? Evanjelium odpovedá, že áno. Nie vlastnou silou, ale obrátením. Nie mocou zbraní, ale mocou pravdy, pokánia a odpustenia. A práve odtiaľ sa začína každá trvalá budúcnosť.
Ak si slovenskí katolíci a evanjelici dokázali v rozhodujúcich chvíľach 19. storočia nájsť cestu k sebe, spolupracovať pri kodifikácii spisovnej slovenčiny, rozvíjať školstvo, kultúru a budovať základy moderného slovenského národa, potom je to aj pre nás dôvod na nádej. Neznamená to, že medzi nimi neexistovali rozdiely. Existovali a neraz boli hlboké. Rozhodujúce však bolo, že objavili hodnotu, ktorá ich presahovala.
