Ste uznávaným odborníkom na medveďa hnedého. Boli ste takmer 12 rokov riaditeľom národného parku, teraz pôsobíte „na voľnej nohe“. Vždy ste mali blízko k zvieratám, prírode?
Áno, k prírode ma viedli moji rodičia už v detstve. Každé leto sme boli v inom kúte Slovenska, no aj počas roka som bol horami obklopený. Hlbšie som sa začal prírode venovať v období štúdia na strednej škole. Vzhľadom na problémy s peľovou alergiou mi tzv. výchovný poradca na socialistickej ZDŠ neodporučil študovať niečo spojené s prírodou, tak som maturoval ako strojár. To mi ale nezabránilo, aby som každú možnú chvíľu netrávil v lese. Už v tých rokoch som mal svoje prvé pozorovania medveďov, a prvé noci pod širákom. Strojárske vzdelanie však neľutujem, aj v biológii je dobré rozumieť technickým výkresom. Toto som zúročil pri príprave odchytových zariadení na medvede či rysy, alebo len nedávno pri návrhu ochranných klietok včelstiev proti medveďom.
Predsa ste nakoniec vyštudovali prírodovednú fakultu. Ako si spomínate na toto obdobie?
Na univerzitu som šiel v podstate neplánovane, so značným odstupom od ukončenia strednej školy. Keďže som túžil pracovať v ochrane prírody, nahovoril ma na to bývalý riaditeľ NP Malá Fatra. Povedal, že pokiaľ chcem byť strážca, potrebujem školu. Pravda je však taká, že na túto pozíciu nepotrebujete ani dnes vysokoškolské vzdelanie. Začiatky neboli jednoduché, ako strojárovi mi chýbali akékoľvek vedomosti z biologických disciplín. Takže boli predmety, kde som s radosťou zobral za skúšku aj trojku, prípadne som si skúšku zopakoval. Naopak, boli také, kde som sa neuspokojil s horšou známkou ako jedna. Päť rokov prešlo rýchlo, a tiež to nakoniec dopadlo nad moje očakávania.
V oblasti ochrany prírody ste začínali ako člen stráže prírody. Ako si spomínate na toto obdobie?
Skúšky člena stráže prírody som urobil už v roku 1996. Práve v tomto období som začínal spolupracovať s ochranármi nielen v Malej Fatre. Dosť času som trávil v Chočských vrchoch, vo Veľkej Fatre či na Muráni. Nabral som skúsenosti priamo v teréne, mal som možnosť učiť sa od najlepších. Dodnes je z toho veľa priateľstiev. Boli to pekné roky a nepochybne mi to do veľkej miery uľahčilo štúdium na univerzite. Mať osobnú skúsenosť je iné, ako si niečo naštudovať v skriptách. Stále šlo len o záľubu, živila ma náročná, fyzická a zdraviu škodlivá práca hutníka v Oravských ferozliatinárskych závodoch. A tu je ten paradox, nakoniec som skončil v horúcom, špinavom a prašnom prostredí, pričom podľa „súdruhov“ mi mala škodiť príroda...
Aká bola teda vaša cesta do Správy Národného parku Malá Fatra?
Na prácu v parku som čakal šesť rokov, počas ktorých som so správou spolupracoval. Ak by sme nevstúpili do EÚ, určite by som tam nerobil. Lebo práve ten vstup bol podmienkou posilňovania ochrany prírody na Slovensku. Dnes to znie neuveriteľne, ale dovtedy boli správy, ktoré mali jedného strážcu, CHKO-čky často žiadneho. Bol to pre mňa splnený sen. Síce som šiel s platom o viac ako polovicu nižšie, ako som zarábal v hutiach, benefitov bolo viac. Na prácu strážcu rád spomínam, je to podľa mňa najlepšia pozícia v chránenom území. S funkciou narastá podiel byrokracie a zodpovednosti. Ako strážca som bol zvyčajne väčšinu času v teréne. Keďže ma bavila zoológia, venoval som sa monitoringom živočíchov, vo Fatre som spoznal snáď každý kameň. V roku 2007, keď sa v slovenskej ochrane prírody udiali prvé veľké čistky (druhé boli v 2023/2024), som nastúpil na pozíciu zoológa. Práca obnášala viac papierovania, rokovaní, no stále som si našiel čas na les, hoci aj na úkor voľného času a rodiny. V tomto období som sa začal výraznejšie špecializovať na vedu a geografické informačné systémy. Nie preto, že by to po mne niekto chcel, ale považoval som to za dôležité.
Nakoniec ste sa predsa dostali až na samotný vrchol...
Áno, riaditeľom som sa stal v roku 2011, takže zhruba po deviatich rokoch od nástupu. V prvom rade to bol veľký rešpekt a dosť som váhal, či do toho vôbec ísť. Urobiť toto rozhodnutie ma presvedčili ľudia, s ktorými som spolupracoval od tých čias, ako som bol dobrovoľný strážca. Bolo mi povedané: „celý čas sa ti nepáči to či ono, teraz máš príležitosť to zmeniť...“. Takže, ak som sa im chcel aj v budúcnosti pozrieť do očí, v podstate to bolo jasné. Na strane druhej ma to skutočne lákalo a za túto životnú skúsenosť som mimoriadne vďačný.
Podarilo sa vám teda urobiť nejaké zmeny?
Vecí, ktoré sa podarili, ale aj nepodarili, bolo mnoho. Mám rád vedu, preto bolo mojím cieľom rozširovať rozsah poznatkov o území. Podporoval som výskum, bral zanietených študentov na absolventské praxe. Moju podporu mali ľudia, ktorí „nosili“ a analyzovali dáta. V tom čase patrila Malá Fatra v rámci Slovenska k vysoko nadpriemerným pri zbere vlastných terénnych údajov. U viacerých univerzít a výskumných inštitúcií sme mali uznanie a keď bolo treba, vedeli podporiť naše postoje pri citlivých témach. Zažil som „súboj“ s vlastnou organizáciou (ŠOP SR), keď pretláčali istý zámer vo Fatre bez toho, aby sa správa k tomu mohla vyjadriť. Tu priniesla svoje ovocie dlhodobá spolupráca s externistami, ktorí sa verejne správy parku zastali a odborne spochybnili názor ŠOP a MŽP. Ten boj sme nakoniec vyhrali, no boli za to konzekvencie, ktoré si odniesli aj zamestnanci. Vnímal som to tak, že od toho tam sme, ale nie všetci to videli rovnako.
Spomenul by som aj vedeckú konferenciu a recenzovaný zborník z roku 2017, ktorý sme vydali pri príležitosti 50. výročia od vzniku niekdajšej CHKO za podpory spoločnosti KIA. Žiadne prázdne ceremónie, šlo o prezentovanie poznatkov o území za posledných 20 rokov. Toto je pre mňa dôležitý moment, lebo v histórii národného parku (1988 – 2026) boli takéto zborníky len dva. Keďže som presvedčený, že naše poznatky nemajú končiť iba v každodenných stanoviskách a následne zapadnúť prachom na polici s konečným osudom v skartovačke, takýto zborník považujem za odkaz pre všetkých záujemcov o prírodu Malej Fatry, pre našich nástupcov.
Objektívne treba ale povedať, že až do roku 2022 nemal riaditeľ správy veľa možností určovať smerovanie inštitúcie. Boli sme podriadenou organizačnou jednotkou Štátnej ochrany prírody, bez právnej subjektivity. Ako riaditeľ som bez vedenia ŠOP rozhodoval o finančných veciach do výšky 20 €, neskôr nám to zvýšili na neuveriteľných 150 €. A akákoľvek zmena si vyžaduje peniaze, či už chcete niekomu meniť plat, aby ste ho motivovali, realizovať manažmenty, výskum, kupovať techniku. Až osamostatnením sa národných parkov od ŠOP v roku 2022 sa tieto možnosti plne otvorili. Avšak v tom čase som už cítil, že ani prichádzajúce nové možnosti ma v inštitúcii dlhšie neudržia. Na krátko som sa vrátil na pozíciu zoológa. Definitívne rozhodnutie odísť prišlo po voľbách a v roku 2024 som dal výpoveď.
Malá Fatra bol jediný národný park, kde sa robil systematický monitoring medveďa hnedého. A to hlavne vašou zásluhou.
Toto bol pre mňa úspešný príbeh pôsobenia v Malej Fatre, na ktorý som mimoriadne hrdý. Začali sme ho písať ešte v roku 2003, s bývalými kolegami zoológmi, Pavlom Belanským a Ivanou Labudíkovou. Hlavnou myšlienkou bolo založiť monitoring na priamych vizuálnych pozorovaniach jedincov v rovnakom ročnom období, na rovnakých lokalitách bez vnadenia. Nespornou výhodou vizuálnych pozorovaní totiž je, že zviera vidíte na lokalite, viete ho opísať, spočítať mláďatá, zaznamenať čas a polohu. Tým výrazne eliminujete možné duplicity. Ak to robíte bez vnadenia a pravidelne každý rok, viete vyhodnotiť prirodzenú väzbu na prostredie. Ak by ste použili vnadenie alebo to urobili o dva mesiace neskôr pri kukuričnom poli, bolo by to jednoduchšie, ale nič z toho nezistíte.
V počiatkoch monitoringu nebola celkom odladená metodika, niektorý rok bol monitoring v máji, inokedy o mesiac neskôr. Raz trval jeden deň, inokedy celý víkend. Dáta sa vyhodnocovali v papierových mapách. Po mojom nástupe na pozíciu zoológa v roku 2007 bol monitoring plne v mojej gescii. Všetky uvedené veci som metodologicky dotiahol a výsledky som začal spracovávať v GIS.
Do stacionárneho monitoringu sa za tých 20 rokov prihlásilo okolo 200 ľudí, väčšina sa zúčastňovala celé roky. Len v malej miere to boli pracovníci správy, chodili k nám zoológovia z iných chránených území a najmä študenti prírodovedeckých fakúlt, občas aj niektorí miestni poľovníci a novinári. Mnohým ľuďom to dalo veľa skúseností a poznatkov o ochrane prírody. Takže to plnilo aj efekt vzdelávania.
Monitoring ukázal ešte jednu dôležitú vec. Dnes väčšinu vecí robíme len v prípade, že na to máme schválený nejaký grant, no tento monitoring s minimálnou podporou, ale o to väčšou zanietenosťou ľudí prinášal unikátne dáta 20 rokov. Nepoznám inú krajinu, kde by sa podobný monitoring takto dlhodobo realizoval. Bol to unikát.
Medveďa hnedého ste monitorovali dlhých dvadsať rokov. Na aké jedinečné poznatky ste prišli?
Rozviesť túto otázku by vydalo na niekoľko kapitol do knihy. Už počas štúdia na univerzite som bádal ohľadom teritoriality. V podstate od 70. rokov 20. storočia sa v našej odbornej literatúre písalo (a učilo na školách a poľovníckych kurzoch), že medveď je teritoriálne zviera. Vo vedeckom svete (mimo Slovenska) bola táto hypotéza dávno prekonaná, ale u nás si žije svoj život naďalej.
Zaujímavé poznatky som získal z telemetrického výskumu, kde vďaka GPS obojkom viete, kde a kedy sa medvede pohybujú. Je zaujímavé vidieť, ako reagujú na preplnené turistické chodníky či hospodárske monokultúrne lesy. Naopak, čo s nimi robia rozsiahle kukuričné lány. Mali sme prípady, keď medvede z Hornej Oravy chodili do kukuríc do Turca. Lákadlom môže byť aj geomorfológia územia. Medvede z flyšových území napríklad zimovali vo vápencoch Malej Fatry. Po rokoch sledovania dopravnej mortality som zistil, že najvypuklejším územím bola oblasť medzi Turanmi a Šútovom. Okrem medveďov tam ročne zabilo okolo 50 ks voľne žijúcich kopytníkov. Riešili sme tam návrh ekoduktu, hádam, 20 rokov, dodnes sme sa nikam nepohli z dôvodu, že už niekoľkokrát sa menila trasa diaľnice. Len dodám, že pri kolíziách s veľkými cicavcami na cestách zahynulo u nás výrazne viac ľudí, ako pri útokoch medveďom. Takže je to dôležité opatrenie aj z hľadiska bezpečnosti človeka.
Tiež som detailne spracoval údaje o útokoch medveďa na človeka v NP Malá Fatra za roky 2000 – 2023. S odstupom času som sa s niektorými napadnutými stretol a vypočul si, ako sa im to prihodilo. Ten scenár je opakujúci sa, čo je v podstate dobrá správa, lebo sa dá aspoň čiastočne obmedziť, ak sa chce. V priemere ročne medveď napadol 0,5 človeka, nie u každého došlo k zraneniu. Za podobne dlhé obdobie však v území Horská záchranná služba riešila takmer 50 smrteľných úrazov a viac ako 1500 ťažkých zranení. Návštevnosť územia je odhadovaná na cca 600-tisíc ročne. Z týchto údajov je zjavné, kde spočíva váha rizika pohybu v horách...
Keď sme už pri tom, stretli ste sa aj vy zoči-voči s medveďom?
Niekedy začiatkom 90. rokov som si viedol zápisník, kde som si pozorovania zapisoval. Keďže som sa potom na medvede vyslovene sústredil a pozorovania pribúdali, tak som to vzdal. Je to určite niekoľko stokrát. Vzhľadom na ten počet som mal len dva vážnejšie strety, v roku 1995 a v 2001. Stále som medzi živými, medveďom sa naďalej venujem, takže to dopadlo dobre, hoci v jednom prípade som kolegu z lokality viezol rovno do nemocnice s celkom rozsiahlymi zraneniami. Sú to zaujímavé, ale dlhé príbehy.
Čo vás osobne fascinuje na tomto zvierati?
Pre pohanské národy Slovanov, Germánov či Keltov bol medveď kráľom zvierat. Z tohto pomyselného trónu ho v stredoveku zosadilo kresťanstvo a spoločne s rozvojom civilizácie ho v mnohých krajinách sveta dohnali k vyhynutiu. V mojich očiach tým kráľom stále je. Má v sebe niečo nevysvetliteľné, keďže púta obrovskú pozornosť nielen vedcov. Viem to aj preto, lebo na medvediu tému robím každý rok niekoľko prednášok. Vždy je plno, ľudia sa pýtajú a dávajú pozor. Mnohé vzácnejšie druhy neupútajú ľudí tak, ako medvede. Aj preto sa radia do skupiny, ktorá sa nazýva „charizmatická megafauna“.
Dlhodobo sa hovorí o premnožení medveďa a o celoplošnom odstrele ako o jedinom možnom spôsobe jeho regulácie. Ako to vidíte vy?
Takéto riešenie je efektívne len v prípade, že vyhladíte celú populáciu. To nespravili ani naši predkovia, hoci sa veľmi snažili. Nie sme jediná krajina sveta, kde medvede žijú a vzniká medzi nimi a človekom konflikt. Ale sme asi jediná krajina, ktorá ignoruje preventívne opatrenia, vzdelávanie a preferuje výlučne lov. Osobne som v minulosti niekoľkokrát uviedol, že by som nemal problém ani s opätovným zavedením regulácie, teda nielen s odlovom vyslovene problémových jedincov. Verejnosť je účelovo zavádzaná, že to zakazujú pravidlá EÚ či ochranári. Pravda je taká, že samotná smernica EÚ o druhoch a biotopoch toto umožňuje. Je tam ale dosť podstatné ALE. Je to možné na základe aktuálnych, vedeckých poznatkov. No a keďže sa v našej krajine v poslednom období slovo veda stalo takmer nadávkou, tak tu prešľapujeme na mieste. To, čo sa dá urobiť ihneď, bez nejakých nákladných výskumov, je prevencia v podobe podpory farmárov, včelárov a vzdelávanie návštevníkov prírody. A vedel by som aj o zdroji prostriedkov...
V jednom príspevku som sa dočítala, že aby sa eliminovali útoky medveďa na človeka, odporúčali ste lesníkom, aby obmedzili lesohospodársku aktivitu pri medvedích brlohoch. S akou reakciou ste sa stretli?
Dáta zo sveta získané zo situácií, keď medveď človeka napadol, hovoria, že tá šanca pri brlohu je značná. Potvrdzujú to aj údaje o útokoch z Malej Fatry, keďže niekoľko z nich sa stalo práve pri brlohu. Má to svoje vedecké zdôvodnenie a vôbec to nemusí súvisieť s obranou mláďat. Ja som takúto požiadavku dal pri vyjadrení sa správy k programu starostlivosti o les (niekdajší lesný hospodársky plán), kde som uviedol presné čísla hospodárskych porastov, v ktorých som poznal brlohy, aby sa tam v určitom čase nepracovalo. A reakcie? Také slovenské...
Vy sám ste preskúmali viac ako 40 medvedích brlohov...
Chodil som cielene brlohy hľadať a potom som ich pravidelne 1 – 2-krát ročne kontroloval. Niekedy sám, niekedy s kolegom. Neskôr som ich začal dlhodobo monitorovať fotopascami. Je z toho tiež celkom unikátny dataset, ktorý ešte len čaká na svoje finálne spracovanie. Sú to desiatky gigabajtov záberov. Ale nejaké čiastkové veci som už z toho odprezentoval na vedeckých konferenciách a dajú sa dohľadať v zborníkoch.
Nedá mi neopýtať sa, ako sa vyhnúť medveďom, keď radi chodíme do prírody?
Univerzálna rada neexistuje, každé stretnutie je iné a hodne robí aj to, či už človek podobnú situáciu zažil. Čo ale platí univerzálne a hovoril som o tom vyššie, je uvedomiť si, že výrazne, zdôrazňujem výrazne väčšie riziko nám hrozí pri zdanlivo bezpečnej turistike. Takže, do lesa sa treba vhodne obuť, mať vodu, stravu, čelovku, nabitý mobil, nepreceňovať sa. Ak sa dá, chodiť v skupine a pohybovať sa po vyznačených chodníkoch. Medveď naozaj nečaká na človeka za každým bukom a v drvivej väčšine prípadov sa mu z diaľky vyhne. Pre upokojenie nervov je vhodné zaobstarať si medvedí sprej.
Ešte jedna otázka... V roku 2001 ste dostali cenu ministra životného prostredia za odhalenie vykrádača hniezd orlov skalných. Môžete nám to priblížiť?
Na prelome milénia bola problematika dravčej kriminality vážna téma. Populácie pernatých dravcov sa len postupne zotavovali, keďže celé desaťročia boli ničené chémiou z poľnohospodárstva. Vykrádanie hniezd bol slušný biznis pre ľudí, čo tomu rozumeli. V čase, keď bol priemerný plat okolo 4 – 6-tisíc korún (menej ako 200 €) sa za mláďa orla dalo získať okolo 200 000 korún. A to je slušná motivácia. Ochranári, ktorí sa špecializovali na dravce, mali indície, že niektoré hniezda boli v pohoriach pravidelne vykrádané. Niekoľko rokov som chodil takéto lokality strážiť. Až raz padla kosa na kameň… Nebola to len moja zásluha, šlo o tímovú prácu. Lokalita bola hlboko v horách, kde potrebujete prežiť v tajnosti niekoľko dní, pokiaľ vás príde niekto vystriedať. Sledovať územie a byť neviditeľný. V tom čase ešte nebolo ani poriadne pokrytie mobilným signálom, používali sme vysielačky. A utajené to bolo tak, že ani polícia do poslednej chvíle nevedela, kde sa stráži a kde bude možno zasahovať. Až keď zaznel v éteri dohodnutý signál, začala sa rýchlo zaťahovať nenápadná sieť okolo vykrádača. Dodnes si pamätám jeho prekvapený výraz, keď ho na dolinovej ceste, vracajúc sa s úspešným lupom, zrazili k zemi policajti, ktorí vyskákali zo starej neoznačenej hrdzavej felície. Netušil, že som bol jeho tieň od momentu, kedy začal liezť na hniezdo až po nasadenie pút. Dostal za to rok natvrdo. Po medializácii tohto prípadu dravčia kriminalita u nás výrazne poklesla.
Na záver. Spomínate, že ste na voľnej nohe. Čomu sa teda teraz venujete?
Aktuálne sa venujem rôznym biologickým monitoringom prevažne v zahraničí, ktoré často súvisia so zavádzaním obnoviteľných zdrojov energií. Do veľkej miery sa špecializujem na geografické informačné systémy a bioakustiku. Popri tom opäť študujem na vysokej škole, hoci občas tam mám tiež nejaké prednášky, prípadne spolupracujem na nejakých učebniciach. Prihliadnuc na vek a celkom náročnú prácu v zahraničí nie je jednoduché, donútiť sa písať vedecké eseje či sedieť nad štatistikou. Ale mňa veda baví a som presvedčený, že ostať vedomosťami zaseknutý v roku, kedy som odovzdal svoju diplomovku či rigorózku by ovplyvnilo moje možnosti v budúcnosti. Sú to zadné vrátka. Do budúcnosti uvažujem s možnosťou niekde učiť, viem si to predstaviť. Moje štúdium stále súvisí s medveďmi, takže som s témou v neustálom kontakte. Cez jeden cezhraničný projekt s Ukrajinou a Rumunskom robím aj na nejakých praktických veciach ku veľkým šelmám v Poloninách.
Kto je Michal Kalaš (52)?
- žije vo Varíne
Najobľúbenejšie miesto v Malej Fatre:
Určite to bola dolina Bystrička s priľahlými rezerváciami Šrámková a Šútovka. Dnes sa už aj v tej doline dosť ťaží a je tam zámer rozšíriť kameňolom, prestal som tam chodiť.
Najväčšia vášeň:
Mojou veľkou vášňou je filmovanie prírody. Pri každom výjazde do terénu som niesol filmárske vybavenie a s každým krokom do kopca som to cítil. Neomrzelo ma to ani vtedy, keď som neurobil žiadny záber. Dnes mám na túto záľubu viac času a v rôznych krytoch trávim dlhé hodiny za kamerou každý mesiac. Vidím v tom zmysel, ako rozprávať príbehy, ktoré by ľudí inšpirovali robiť pre prírodu viac.
