Žilinský Večerník

Ako ste sa dostali k foto­grafii prírody?
Kedysi som vôbec nefotil, bol som predovšetkým turis­ta, rybár a nadšenec príro­dy. Raz na bežnej prechádz­ke som uvidel srnca v dobrej vzdialenosti, tak som ho od­fotil na mobil. Doma som celý natešený ukázal fotku rodine. Špendlíková hlavička na fotke im srnca ani zďale­ka nepripomínala. Nedalo mi to a na to isté miesto som sa opäť vrátil, ale s lepším foto­aparátom. Počkal som si na srnca, no fotka nebola opäť nič moc. Vtedy ma to nakoplo. Prešiel som od mobilu cez digitálny fotoaparát až som si kúpil svoju prvú zrkad­lovku. Kvalita fotiek sa ove­ľa zlepšila a odvtedy neviem prestať. Jednoducho som to ani neplánoval a prišlo to ako osud, samo.

Vaše fotografie sú veľmi rozmanité. Ako si vyberáte lokality na fotenie?
V prírode trávim veľmi veľa času a už nejaké skúsenosti mám. Už pri obyčajnej pre­chádzke si všímam okolie a zhruba viem odhadnúť, aká zver sa tam pohybuje podľa jednoduchých pobytových znakov, stôp a trusu. Ak sa mi nejaká lokalita naozaj za­páči, idem si ju obzrieť skoro ráno za tmy. Nájdem si neja­ké miesto a počkám, kým sa rozvidní, vtedy je zver najak­tívnejšia. Najprv pozorujem miesto ďalekohľadom. Keď už sa úplne rozvidní, prej­dem si lokalitu pešo do oko­lia pár kilometrov a pozisťu­jem, kde sú prechody. Toto zopakujem párkrát a tým spoznám aj návyky zveri, ktorá tam chodí.

Od čoho závisí dobrý záber?
Veľakrát to je najmä o šťas­tí. Počasie vie byť premen­livé, ráno býva inak ako po­poludní, vietor sa počas dňa mení, na kopcoch je to vždy iné. Pomáha mi, keď si robím poznámky o pohyboch vet­ra. Iné je to, keď fotím pri no­rách napríklad jazvece alebo líšky. Vytvárajú si brlohy na miestach, kde sa točí vietor, takže nájsť vhodné miesto na fotenie, aby ma nezacítili, je náročné. Všade mám po­vešané nitky a len sledujem, ako sa vietor točí. Za pár dní, keď si to odsledujem, môžem ísť fotiť. Najdôležitejšie je ne­rušiť zver, lebo len vtedy sa správa prirodzene a vznikajú najkrajšie zábery.

Zver teda o vás nikdy nevie?
V drvivej väčšine nevie. Sa­mozrejme, niekedy ruší cvakanie uzávierky, aj keď sa človek maskuje, zver vie, že tam niekto alebo niečo je, a môže sa začať báť. Preto nie je dobré fotiť v sériách, kedy to robí hluk. Keď chcem dy­namickú fotku, takejto uzá­vierke sa nevyhnem, ale to robím väčšinou len pri vtác­tve a tá na zvuk toľko nerea­guje, skôr na pohyb.

Ste ochotný si na dobrý zá­ber počkať aj dlhšie?
Áno, počkať sa vždy opla­tí, keď viem, že to je naozaj dobrá lokalita. Raz som chcel spraviť záber medveďa a cel­kovo som strávil skoro štyri dni na jednom mieste. Naprí­klad taký medveď nie je pra­videlný, nechodieva na jedno miesto, jedine, ak by cho­dil na pripravené krmovisko. Dôležité je aj vychytať dob­ré svetlo. To najlepšie svetlo buď skoro ráno, alebo večer netrvá dlho, je to maximálne polhodina až hodina. Môže sa stať, že fotku „naháňam“ aj dva mesiace a keď sa mi to potom nepodarí, som z toho frustrovaný. Je to ako droga, keď už sa človek snaží zachy­tiť aj nemožné. Keď sa to však podarí, je to moja fotka roka.

Je vždy v prírode čo fotiť?
Áno, vždy je čo fotiť, ale nie­kedy jednoducho nemám chuť. Keď dlho čakám na ur­čitý okamih a zrazu sa po­kazí svetlo, tak to niekedy demotivuje. Ale v podstate je v prírode vždy čo fotiť, na­príklad takých vtáčikov je ob­rovské množstvo.

Kde na Slovensku fotíte?
Fotím väčšinou Žilinský kraj – Liptov, Oravu, Kysuce, Tu­riec. Máme veľké šťastie, že v týchto lokalitách žije nao­zaj takmer všetko.

Čo vy a strach?
Strach má každý, aj ja, ale skôr je to taký rešpekt voči zveri. Niekto sa bojí aj líšky, lebo mu hneď napadne bes­nota, i keď líška nikdy člove­ka nenapadne. Zvieratá sú plaché a od človeka utekajú. Samozrejme, je iné, keď sa do cesty pripletú diviaky s mla­dými. Raz som sa dostal do takej tesnej blízkosti, že som musel pustiť fotoaparát a vy­skočiť na strom. Snažím sa však zbytočným stretom vy­hýbať. Diviaky vždy v lese po­čuť, pohybujú sa aj v mladých smrečinách a krochkajú. Keď už sú príliš blízko, treba na seba upozorniť a napríklad zakašlať. Diviak hneď zbys­trí a človeku sa vyhne. To isté platí aj pri medveďoch.

Fotíte vždy sám?
Najlepšie je ísť sám. Vtedy si skracujem dobu čakania na zver tým, že počúvam vtáčiky a spoznávam, ktorý je ktorý. Ak však idem na viac dní, tak sa snažíme v rámci bezpeč­nosti chodiť dvaja, na mno­hých miestach totiž nebýva ani signál.

Máte nejaké zábavné zá­žitky z fotenia?
Z prírody mám veľa hu­morných zážitkov. Ľudia sú v dnešnej dobe už všade a jarné, letné a jesenné lás­ky sú nekonečné. Neraz som sa toho nechtiac stal sved­kom. Keď som fotil rybári­ka riečneho, bola veľká voda, no ja som si chcel skrátiť ces­tu, tak som sa vybral rovno cez Kysucu. Nohy mi vyleteli a celý som sa vykúpal v rie­ke. Chvalabohu, fotoapará­tu sa nič nestalo. Vyzliekol som sa celý donaha a pobavil som dve náhodne okoloidúce turistky.

Máte ambície napríklad vydať knihu fotografií?
Zatiaľ nie. Ešte som nemal ani takú poriadnu výstavu. Vždy si dám vytlačiť niekoľko fotografií vo veľkom formáte, ale kamaráti mi to rozoberú. Fotografií mám desaťtisíce, niečo dávam na sociálnu sieť, iné na našu klubovú strán­ku alebo poľovníckym časo­pisom, kde aj píšem články, niektoré si nechávam len pre seba.

O čom ste naposledy písali?
Písal som o problematike hlucháňa hôrneho, ktorý je známy aj ako tetrov hlucháň. Z voľnej prírody sa vo veľkom vytráca. Do istej miery za to môže masívna ťažba, ktorá ničí jeho prirodzený biotop, ale aj vysoký výskyt predáto­rov. V chránených územiach sa nemôže poľovať na krkav­ce, ktoré požierajú jeho vaj­cia. Takisto líšky, kuna, di­viaky, všetko to ovplyvňuje hniezdenie. A tiež počasie, keď príde napríklad studený máj. Preto sú uzávery turis­tických chodníkov aj v Malej Fatre, a to kvôli vtáctvu. Na riešenie problému je potreb­ná spolupráca ochranárov, lesníkov aj poľovníkov.

Odveký spor ochranárov a lesníkov je známa vec. Prikláňate sa k nejakej strane viac?
Snažím sa riadiť zdravým sedliackym rozumom, taký stred medzi názormi. Sle­pá ochrana tiež nie je dobrá, niektoré lokality si vyžadujú úplnú ochranu, ale potre­bujeme aj hospodárske lesy. U nás na Slovensku však chý­ba rozumná diskusia a keď niekto pochybí, nechce si to priznať.

Ste aktívnym členom Slo­venskej asociácie fotogra­fov prírody. Čo je cieľom organizácie?
Reprezentujeme Slovensko vo fotografii prírody, snažíme sa ľuďom priblížiť krásu oko­lo nás. Podporujeme ochranu prírody a s niektorými odbor­nými organizáciami ochra­ny prírody na Slovensku aj spolupracujeme.

Čo vaše fotografické sny?
Každý rok mám fotografický sen, určím si nejakú výzvu, pretože sa nemôžem veno­vať všetkému naraz. Naštu­dujem si materiály, prejdem si biotop, zoženiem si naprí­klad nahrávky a venujem sa jednému alebo dvom dru­hom. Niekedy sa práve po­pritom v dejisku ocitne niečo, čo som nečakal, tak to, samo­zrejme, odfotím. Tento rok by som chcel nafotiť jariabky hôrne. Tie mi chýbajú do sé­rie kurovitých, vyskytujúcich sa na Slovensku. Vysníva­ného mám aj vlka, ale on je vždy o náhode.