To, že primátor nechce kúpiť športovú halu od Georga Trabelssieho späť do vlastníctva mesta, je evidentné od samého začiatku. Snaha o získanie čo najobjektívnejšieho a najväčšieho množstva informácií o jej „zdravotnom“ stave sa ukazuje len ako hľadanie príčiny, ako obchod neuzavrieť. Resp. ide len o to, ako nájsť zdôvodnenie. Ako inak sa dá totiž nazvať nezmyselná požiadavka na vypracovanie odborného posudku, ktorú mesto plánuje zadať dvom univerzitným pracoviskám, keď majiteľ haly už takýto posudok vypracoval na vlastné náklady?
Ďalšie posudky, ktoré by mesto zadalo, by pritom boli hotové najskôr o polroka. Igor Choma takto s prispením poslancov získal „odklad“ a sám prešiel do ofenzívy. Začal územné konanie na výstavbu vysnívaného, takmer 60 miliónového areálu športu pri Váhu. Pri tejto situácii sa nedá čudovať majiteľovi haly, že už nechce ďalej vystupovať v danej groteske. Dal mestu jasnú podmienku: „OK, urobte si svoje posudky, ale ak budú vyhovujúce, už to ďalej nebudeme naťahovať a obchod uzavrieme.“ Preto pred vypracovaním znaleckých posudkov žiadal uzatvoriť s mestom zmluvu o budúcej kúpnej zmluve. Dokonca v prípade, že by posudky nedopadli dobre, to znamená, ak by bol technický stav haly nevhodný pre ďalšie používanie, bol ochotný znalecké posudky sám zaplatiť. (A z obchodu by, samozrejme, nič nebolo). Je to úplne férová ponuka. Ak by to Igor Choma myslel vážne a seriózne, tak by na ňu musel zareagovať pozitívne. On to však odmietol a sám seba usvedčil z nečestného konania. Teda z konania, že síce naoko hľadá cestu, ako zistiť, či je technický stav športovej haly vhodný, aby ju mesto kúpilo, ale v skutočnosti len hľadá dôvody a spôsoby, aby sa to neuskutočnilo. A medzitým v Žiline sa už viac ako 5-tisíc ľudí podpísalo pod to, aby mesto športovú halu získalo a zachránilo. To nič neznamená?
