Dvakrát bol nasadený v zahraničí. Okrem Afganistanu v minulosti pôsobil aj v Iraku. Jeho kolegovia z misií si naňho spomínajú ako na výborného kamaráta. „Keď ľudia prejdú takýmito ťažkými a nebezpečnými skúškami, vznikajú medzi nimi silné putá. Oveľa pevnejšie, ako keď ste s kolegami v práci osem hodín a potom sa rozídete domov. Na misii sme boli spolu denno‑denne, 24 hodín v kuse. Počas misií sme spolu strávili dohromady asi rok a pol života, preto nás správa o jeho smrti veľmi vzala. Je nám veľmi, veľmi smutno, keď si pomyslíme, že už ho nikdy neuvidíme,“ hovoria jeho kamaráti.
Všetci vojaci, ktorí sú odvelení na nebezpečnú misiu, do vojnového konfliktu, nosia v hlave myšlienku, že by sa im mohlo niečo stať. Iné však je, keď skutočne príde smrť a týka sa to možno aj ich kamaráta. „Sme vojaci, každý s tým musí rátať. Takéto veci sú v Afganistane na dennom poriadku. Doteraz mali Slováci šťastie. O to viac nás mrzí, že nás minulý rok opustilo. Nikto o tom nahlas nehovorí, ale všetci si to v hlave uvedomujú a pripúšťajú. Napriek tomu, ak by nás opäť odvelili, išli by sme. Je to naša práca,“ hovoria vojaci.
Otcova smrť pravdepodobne najviac zasiahla jeho syna. Tomu sa zrútil celý svet. O Patrikovi všetci vedeli, že miloval šport. Bol horolezec, dokonca horolezecký inštruktor. Venoval sa aj horskej cyklistike.
„Patrik bol človek, ktorý predstavoval energiu. Stále musel niečo robiť. Bol veľmi zručný zvárač, mechanik, tesár. Bol mimoriadne aktívny, ani chvíľu neobsedel. Dodával si nám všetkým energiu. Budeš nám veľmi chýbať,“ odkazuje Patrikovi do neba jeho blízky priateľ.
Michal Filek
Snímky Plus 1 deň, OSSR
