Žilinský Večerník

Vždy vás fascinovala fotografia?
Ani neviem, kedy som si za­čala viac všímať fotky a rôz­ne obrázky, čo sa okolo mňa vyskytovali. Čo si pamätám, často som si len tak pre seba povedala, že tá a tá fotka v novinách, na internete, bil­borde a kdekoľvek je pekná. Takže asi sa to ku mne dosta­lo skôr cez podvedomie. Môj vzťah k fotografii a foteniu je blízky, rada vní­mam krásu na fotkách a rada sa aj snažím vytvoriť, resp. zachytiť niečo zaujímavé. Zároveň obdivujem ľudí, čo sa fotografiám venujú profe­sionálne, ako dokážu jedno­duchú vec zachytiť v ich ho­lej podstate alebo, naopak, zasadiť ich do úplne kon­trastného prostredia. Nazvala by som to „ka­marátskym“ vzťahom – rada tým trávim čas, robí mi to radosť, no myslím si, že nemám úplné predpo­klady, aby som sa tomu ve­novala čisto profesionálne.

Pamätáte si, kedy ste začali sama fotiť?
Čo si pamätám, odkedy sme mali doma fotoaparát, vždy som to bola ja, ktorá sa ho chopila a fotila rodinné osla­vy či okamihy z výletov. Od­kedy sme už mali digitálny fotoaparát, začala som viac a viac fotiť, pretože som už nebola obmedzená kapacitou filmu a následne čakaním na vyvolanie fotiek. To bol asi čas, kedy som začala pomaly viac a viac fotiť. Avšak až na vysokej škole, počas jedné­ho semestra, resp. predmetu, ktorý bol venovaný foteniu a spracovaniu fotiek, som sa začala venovať foteniu oveľa viac. Rodičia mi prispeli na moju prvú zrkadlovku (kto­rú mám doteraz) a ja som sa mohla už nerušene venovať foteniu všetkého naokolo, čo som zazrela.

Ukazovali ste niekomu svoje fotografie? Aké boli reakcie?
Som skôr introvert, no keď sa mi podarí (podľa mňa) dobrý záber, rada ho ukážem rodi­čom, priateľom a dokonca ho dám aj na Facebook. Reakcie sú pozitívne, čo ma vždy po­teší. Keď mi niektorú z fotiek lajkne niektorý z kamarátov, ktorí sa foteniu venujú profesionálne, som z toho vždy nadšená a mám chuť sa okam­žite rozbehnúť von a ísť fotiť.

Ste fotograf samouk?
Síce som spomínala, že som mala na vysokej škole jeden semester, ktorý sa venoval foteniu a úprave v progra­moch, no tam som skôr zís­kala pár cenných rád a zruč­ností s úpravou fotografií ako so samotným fotením. Preto by som povedala, že som čistý samouk. Stále fo­tím výlučne pocitovo a nie podľa nejakých „návodov“. Často si spomeniem na ne­jaké tie „pravidlá“, čo by sa malo a čo nie, no aj tak si idem to svoje.

Každý fotograf je zamera­ný na niečo, čo fotí. Čo naj­radšej fotíte vy?
Ja fotím rada hoci­čo, teda asi okrem ľudí – to je pre mňa dosť ná­ročné a málokto sa ne­chá dobrovoľne fotiť, tak-že nemám na kom získať prax. Keď som sa spätne po­zerala na všetky fotografie v mojom počítači, musím skonštatovať, že najrad­šej fotím prírodu, zvieratá a budovy. Povedala by som, že sú to také klasické témy a zábery každého, kto cho­dí na rôzne výlety a má po­ruke fotoaparát.

Na snímkach zachytávate i zvieratá. Sú to spontán­ne zábery alebo niekde na ne „číhate“ a čakáte na naj­lepší záber?
Musím sa priznať, že drvi­vá väčšina záberov zvierat je čisto spontánna, resp. mu­sím sa rýchlo rozhodnúť, či to stojí za záber. Avšak náj­du sa aj také, na ktoré, ako ste povedali, „číham“. Zviera, na ktorého záber najčastejšie „číham“, viem aj pomenovať, je to panda červená – o fotku tejto malej potvorky sa pravi­delne snažím takmer každý rok, aby vynikla a bolo ju aj riadne vidieť, nielen ako fľak v korunách stromov. Z tých stoviek záberov tohto zvie­ratka, čo mám, sa mi doteraz vydarili asi dve.

Ktorá snímka z tých, čo máte vystavené, sa rodila najťažšie?
Mám asi päť fotiek, kde išlo naozaj o stotiny sekundy, aby fotka vyzerala tak dob­re, ako nakoniec vyzerá. Zo všetkých by som vybrala asi fotku egyptského chlapca na múre tehál. Vznikla za jazdy autobusom, boli sme na ceste do Luxoru a pre­chádzali sme okolo rozosta­vaných budov. Ako správ­ny turista som sa snažila mať oči na stopkách. Keď som zazrela tohto chlapca na múriku, okamžite som ostrila foťákom na neho a v duchu sa modlila, aby sa nikam nepohol, resp. ne­rozhodol sa zliezť zo steny a aby autobus aspoň má­linko spomalil, nech ne­mám zo záberu len rozma­zanú šmuhu tehlovej farby. Nakoniec všetko dobre do­padlo a táto fotka si u mňa našla naozaj čestné miesto, dokonca patrí medzi jednu z mojich najobľúbenejších.

Máte nejaké kuriózne situ­ácie, ktoré sa vám stali pri fotení?
Ťažko povedať, či kuriózne, ale myslím, že priamo pri fotení som asi nikdy neza­žila nejakú kurióznu situá­ciu. Skôr by som povedala, že kuriózna situácia u mňa nastala, keď som sa po jed­nom teplom dni vrátila do­mov z výletu v ZOO Bojni­ce a išla som si zálohovať fotografie do počítača. Ako som otvorila fotky z toho dňa, zistila som, že sa mi pravdepodobne aj vďaka extrémnemu teplu poško­dila SD karta a prišla som takmer o všetky zábery. Na­šťastie, fotografia, ktorá mi bola najdrahšia z toho dňa, nakoniec ako jedna z mála prežila a môžete ju vidieť aj na výstave – je to žaba na skle, o ktorej každý polemi­zuje, že kde tam tá žaba je.

Koľko času vám zaberie úprava fotografií?
Snažím sa čo najmenej za­sahovať do pôvodných fo­tiek. Väčšinou ide len o drobné úpravy, ako naprí­klad odstránenie nejakého rušivého elementu (plas­tovej fľaše na zemi a pod.), zvýraznenie alebo stlmenie niektorých farieb. No naj­viac som hrdá na fotografie, ktoré nepotrebujú žiadnu úpravu a vtedy si poviem, že sa mi to naozaj podarilo.

Chceli by ste sa niekedy fo­tografovaním živiť či to os­tane len ako vaša záľuba?
Nemyslím si, že by som mala niekedy šancu ži­viť sa čisto iba fotografo­vaním, veď dnes už je tak veľa talentovaných fotogra­fov všade naokolo... Skôr si to ponechám ako záľubu, ktorá bude so mnou stá­le, aby ma tešila a dávala mi ďalšie možnosti objavo­vania všetkého navôkol, čo sa dá zachytiť šošovkami fotoaparátu.

Máte v súvislosti s fotogra­fiou nejaký nesplnený sen?
Ťažko povedať, nedávam si úplne konkrétne ciele v rámci fotenia. Skôr by som povedala, že je to taký kom­plexnejší sen, aby som sa stále dokázala zlepšovať vo fotení, mala možnosť ces­tovať nielen po Slovensku, ale aj po okolitých i vzdiale­ných krajinách a fotiť všet­ko, čo sa len dá. Ale predo­všetkým, aby som z toho fotenia a zo samotných fo­tiek mala stále radosť.