V deň sv. Štefana si kresťania pripomínajú diakona a prvého mučeníka, ktorý bol pre vieru v Ježiša Krista ukameňovaný. Veriaci sa počas bohoslužieb modlia za sv. Štefana, ďakujú Bohu nielen zaňho, ale aj za všetkých ostatných vyznávačov, ktorí pre vieru v Ježiša Krista obetovali svoj život.
Tento deň bol v ľudovom prostredí venovaný úkonom, ktoré mali zabezpečiť úrodu a zdravie. Mládenci zavčas rána brodili kone v snehu, aby boli mocné, dievčatá a ženy si poumývali nohy vo vode, aby boli po celý rok zdravé. Typické boli aj štefanské vychádzky na saniach, ktoré mali ovplyvniť úrodu ľanu a konope. Na Štefana sa upratoval štedrovečerný stôl. Omrvinky z neho sa vysypali do záhrady alebo sa pridali k osivu a časť sa odložila na liečenie.
Deň sv. Štefana mal v minulosti osobitú atmosféru. Vnútorne duchovne posilnená rodina bola v tento deň pripravená venovať sa priateľom, známym i susedom. Bol to čas vzájomných návštev, vinšovníkov, koledníkov a betlehemcov. Vstávalo sa zavčasu, aby vinšovníci nenašli domácich v posteli. Menší chlapci pri návšteve vinšovali:
„Vinšujem vám svätého Štefana,
aby vám dal Pán Boh zdravia,
šťastia, hojného božského požehnania
a po smrti kráľovstvo nebeské, amen.“
Za vinšovanie dostávali koláč a aj pár korún.
Medzi Vianocami a Novým rokom rokoch chodievali v okolí Žiliny po domoch koledovať Betlehemci. Boli to väčšinou mladí ľudia z Oravy či Liptova, ktorí si takýmto spôsobom „privyrábali“.
Večer nadišiel čas štefanskej zábavy. Zvyčajne ju organizoval mládenencký richtár, neskôr tieto povinnosti prevzali rôzne miestne spolky. Tradícia vinšovania, navštevovania a zabávania sa počas Druhého sviatku vianočného pretrváva do súčasnosti.
