Vo svojej tvorbe mapujete napätie v spoločnosti. Nemáte niekedy pocit, že polarizácia prichádza vo vlnách – že sa na chvíľu vyburcujeme a potom nastane obdobie ticha, po ktorom opäť príde zlom?
Myslím si, že žijeme v dobe, kedy aj na základe môjho archívuvidíme, že tá časť politického spektra, ktorá potrebuje stále vytvárať verejného nepriateľa národa, funguje kontinuálne - od segregačných múrov cez ultrapravicové pochody a zhromaždenia proti menšinám, Rómom, ľuďom na úteku, LGBTI+ osobám až po snahu zabrániť základným reprodukčným právam žien či Istanbulskému dohovoru.
Ja to na základe obsahu v archíve vidím od roku 2010, keď som ho začal tvoriť. Ale tento mechanizmus tu je už desiatky či stovky rokov predtým. Polarizácia spoločnosti je nástroj, ako rozdeliť spoločnosť na dve časti, na „my“ a „oni“. Vybrané časti spoločnosti sa po rozdelení ľahšie manipulujú.
Archív má však aj potenciál predvídať na základe vývoja vo verejnom priestore to, čo by sa mohlo stať v blízkej budúcnosti. Tým, že má potenciál spájať dôležité momenty, vieme vytvárať určité vektory a predvídať chovanie (smerovanie) spoločnosti. Na základe týchto vektorov vieme prepájať minulosť so súčasnosťou a vytvárať hypotézy vývoja budúcnosti.
Ako tento retrospektívny potenciál archívu využívate v praxi?
Zaoberám sa aj prepojením medzi tým, čo som natočil pred rokmi, a dnešným dianím. Napríklad v Brne v Galérii TIC mali záujem reflektovať tému ohrozenia kultúrnych inštitúcií v našej spoločnosti od posledných volieb v roku 2023 po súčasnosť. Prišlo mi zaujímavé pozrieť sa na to cez optiku môjho archívu od roku 2010. Hľadali sa teda kľúčové body a pozície v minulosti, ktoré prepájali súčasnú situáciu v slovenskom kontexte. Nešlo však len o Slovensko, bral sa do úvahy aj vývoj v Poľsku, Česku, Nemecku, na Balkáne a samozrejme na Ukrajine.
Výstava má názov New Nationalism a jej súčasťou je 95-minútový celovečerný film vytvorený špeciálne pre túto príležitosť. Vytvoriť takýto formát bola výzva, ale na výstave funguje. Diváci, ktorí si ho pozreli celý, chceli po projekcii so mnou o obsahoch diskutovať. Myslím si, že vytvárať priestor pre diskusiu o tom, čo vidíme, je jedna z dôležitých úloh súčasného umelca či umelkyne.
Vytváranie priestoru pre diskusiu a rezonanciu sa výrazne prejavuje aj vo vašej pedagogickej práci. Vediete študentov ku konkrétnym témam, alebo ich skôr usmerňuješ pri hľadaní vlastného výtvarného jazyka?
Vedenie ateliéru je z pozície vedúceho veľmi zodpovedná úloha. Treba mať pripravenú metodiku a náplň ateliéru, ktorú predostriete študentom.
Ja dávam prednosť individuálnym projektom. Samozrejme, dá sa vytvoriť priestor aj pre spoločné témý, ktoré sú prepojené napríklad na environmentálne otázky, aktivizmus, nacionalizmus, rasizmus, polarizáciu či dekolonializmus. Podporujem hľadanie tém, ktoré rezonujú v spoločnosti, predstavujú osobnú výpoveď, a zároveň hľadáme stratégie, ako túto osobnú výpoveď študentov pretaviť do výpovede celospoločenskej. Vyžaduje si to vystúpenie z komfortnej zóny študenta a individálne hľadanie stratégie, ako cez vizuálny jazyk a vhodné médiá (video, fotografia, performance,...) aktivovať procesy v galerijnom a mimogalerijnom priestore. Zo skúseností viem, že ak výstupy prác študentov fungujú v mimogalerijnom prostredí, fungujú spätne aj v galérii.
Aktivovanie procesov v mimogalerijnom priestore ste uplatnili aj v Žiline. Ako vznikla vaša spolupráca so študentmi na projekte Študentskej klubovne?
V čase, keď bola aktuálna iniciatíva Kriedová revolúcia aj tu v Žiline, oslovil som jej organizátorov, či by ich aktivity mohli byť súčasťou výstavy Bienále kultúrneho odporu v Novej synagóge v decembri 2025. Spolu so študentmi a študentkami Kriedovej revolúcie boli prizvaní boli aj študenti žilinského gymnázia Jakub Filek a Michal Labaj, ktorí napísali otvorený list poslancom aby vrátila dôstojnosť 17. novembru.. S Marekom Adamovom z centra súčasného umenia Novej synagógy sme dosiahli konsenzus a vznikol formát Študentskej klubovne, ktorý sa odštartoval svoje aktivity počas vernisáže výstavy Bienála kultúrneho odporu.
Prvé prejavy a príspevky mali na vernisáži v réžii samotní študenti. Spolupráca bola obojstranná a bolo skvelé vidieť, ako mladí ľudí dokážu prepojiť svoje iniciatívy s novými technológiami a sociálnymi sieťami. Počas dvojmesačnej výstavy dosiahli štatistiky návštevnosti profilu Študentskej klubovne na Instagrame a Facebooku dva milióny pozretí. Spolupráca pokračuje aj po ukončení výstavy.
Okrem študentov sa dlhodobo venujete aj deťom z marginalizovaných rómskych komunít. Ako sa vôbec začala táto iniciatíva, z ktorej neskôr vzniklo občianske združenie Art Aktivista?
Začiatky boli pri športovom (segregačnom) múre v Michalovciach v roku 2010. Po futbalovom zápase s deťmi z lokality Angin mlyn som chcel múr oblepiť veľkoformátovými fotografiami zo zápasu. Mesto môj návrh zamietlo, no prejavilo záujem o športovú tému, kedže segregačný stavbu nazvalo ako športový múr. Navrhol som mestu možnosť upravovania obsahu fotografií. Postupne žiadali odstrániť príslušnosť detí aj neudržiavané okolie, až z fotografií nezostalo nič z pôvodnej reality a nahradil ich farebný športový motív. Ten bol schválený, vytlačený a nalepený z tej strany, kde žije komunita.
Neskôr sme tento motív maľovali s deťmi a dobrovoľníkmi (Marek Halász, Periférne centrá o.z.) na segregačných múroch v Ostrovanoch a Veľkej Ide. V roku 2014 sme sa s kamarátom umelcom Marekom Halászom rozhodli posunúť naše aktivity ďalej. Prišli sme opäť do Sečoviec a s miestnou komunitou sme zrekonštruovali a zrevitalizovali spoločné priestory a vchod v jednej z bytoviek.
Po týchto skúsenostiach som sa rozhodol dať iniciatíve oficiálnu štruktúru a v roku 2014 vzniklo občianske združenie Art Aktivista. Odvtedy organizujeme každoročný formát Prázdniny v osade, v Sečovciach, kde trávime 7 až 10 dní. Od roku 2019 sme pridali aj rezidenčný program pre umelcov a umelkyne (A-I-R program), ktorí prichádzajú tvoriť priamo do komunity na Hábeši v Sečovciach.
Do Sečoviec sa vraciate pravidelne už viac ako desaťročie. Ako vás miestni obyvatelia a deti po rokoch vnímajú a aké zázemie ste si tam vybudovali?
Deti nás poznajú, tešia sa a očakávajú nás. Spolupracujeme aj s miestnym Arcidiecéznym centrom. V ich extriérových priestoroch môžeme taktiež tvoriťa realizovať projekty pre deti. V rámci rezidencie umelkyne Eriky Meszárošovej sme postavili hlinenú pec, v ktorej počas workshopov pečieme zemiaky, kukuricu, chlieb či sečovskú pizzu (základ je rómsky recept na marikľové cesto). Zistili sme, že keď si s deťmi spoločne urobíme občerstvenie, oveľa lepšie sa sústredia na spoločnú tvorbu a spoluprácu.
Je medzi umelcami z väčšinového prostredia o tento rezidenčný program v osade záujem?
Záujem každým rokom rastie. Rezidenciou dodnes prešlo vyše 30 ľudí. Tento rok nás bolo v tíme 12 – časť tvoril produkčný tím a časť 7 rezidentov a rezidentiek.
Aké výtvarné médiá a konkrétne projekty vznikli počas posledných workshopov s deťmi?
Záber je pestrý – od maľby cez hudbu až po pohyb, performanciu či happening. Tento rok sme mali happening priamo na námestí v osade, kde vystúpil „Karate Kith“ (zastavil sa na svojej ceste z Tokia do Paríža) a robil pre deti pohybové workshopy. Štefan Szabó a Dominika Moravčíková vytvorili hudobný album vydaný na platforme Bandcamp, pričom výťažok z jeho predaja ide priamo komunite.
Pre nášho priateľa Marcela z komunity na Habeši, ktorý kvôli zdravotnému stavu (výsledok generačnej chudoby) nemôže chodiť, sme na základe starších fotografií a videí z archívu vytvorili sochu v životnej veľkosti, ako kráča. Sochu sme mu osadili pri jeho príbytku. Na video o tvorbe sochy pre Marcela zareagovala pani, ktorá Marcelovi ponúkla odborné liečenie a rehabilitáciu.
Urobili sme tiež veľkoplošnú abstraktnú maľbu (pripomína koralové pobrežie mora) s rozmerom 10 × 10 metrov. Keďže v Sečovciach počas letných horúčav namerali teploty cez 40 °C, deti sa rozhodli na druhú stranu maľby dopísať nameraný teplotný rekord toho týždňa na Slovensku: 42,2 °C. Bol to výstižný odkaz na to, že klimatická kríza si nevyberá a zasahuje aj ľudí v sociálne vylúčených lokalitách, ktorí majú na jej riešenie nepomerne menej prostriedkov než väčšinové obyvateľstvo.
Každý rok z workshopov vzniká aj krátky dokumentárny film, tlačová správa (ktorú uverejnil napríklad český rómsky časopis Romano Voďi) a záverečná vernisáž. Na vernisáži spoločne s matkami detí pripravíme jedlo, prestrieme dlhý stôl, hrá hudba, tancuje sa a prezentujú sa návštevníkom vytvorené diela.
Čo je pre vás osobným zadosťučinením pri tejto náročnej komunitnej práci a čo považujete za jej najsvetlejší bod?
Spolupráca. Pravidelnosť týchto stretnutí, ktorá posúva naše spoločné možnosti ďalej. Študenti a študentky umeleckých škôl po návrate reflektujú tieto skúsenosti vo svojej tvorbe či záverečných prácach na školách. Zároveň vidíme dôležitý posun u detí z komunity. Chlapci ako Erik Demeter alebo Jožko Kondáš sa vďaka svojmu talentu a pomoci ďalších ľudí (účastníkov rezidenčného programu Združenia Art Aktivista) dostávajú za hranice svojho regiónu či Slovenska, čo je pre nich obrovský krok pri prekonávaní bariér generačnej chudoby.
Na Slovensku sa však vyskytujú aj systémy, ktoré túto generačnú chudobu udržiavajú. Deti sú často už pri vstupe do školy na základe jazykových testov zaraďované do špeciálnych tried, hoci sú talentované. Dospelí zasa často končia v systéme aktivačných prác či na triediacich linkách za extrémne nízku hodinovú mzdu, kde pracujú len preto, aby neprišli o dávky v hmotnej núdzi.
Ukazuje sa, že vaša práca s komunitou dokáže meniť pohľad nielen samotných detí, ale aj ľudí, ktorí do osady prichádzajú zvonka.
Áno, tieto veci sú prepojené. Otvárajú spoločnosti možnosti pozrieť sa na generačnú chudobu iným spôsobom (mediálny obraz kumunitu často stigmatizuje). Do open call-ov prichádzajú aj ľudia z väčšinovej spoločnosti pochádzajúci z východného Slovenska, ktorí chcú odbúrať svoje vlastné predsudky. Môžem zhodnotiť, že tých 7 až 10 dní v komunite dokáže ich pohľad výrazne zmeniť. Sila spolupráce na záverečnej vernisáži, kde sa zúčastňuje 200 – 250 ľudí, dáva skutočne zaujímavý základ zmeny perspektívy o spolunažívaní.
Téma životného prostredia a marginalizovaných komunít sa spája aj na vašej aktuálnej kurátorskej výstave Bod zlomu II v Považskej galérii umenia v Žiline. Ako tam prepájate pohľad študentov s hlasom samotných obyvateľov komunity?
Nechal som fotoaparát chlapcom z komunity, ktorí s nami spolupracujú a zaujímajú sa o fotografiu. Po roku vznikol veľmi zaujímavý archív ich pohľadu na každodennosť. Časť z týchto fotografií Erika Demetera a Jozefa Kondáša sa stala aj súčasťou výstavného projektu Bod zlomu II. (umenie v čase klimatickej krízy) v Považskej galérii umenia. Fotografiami hovoria o ich prístupe k vode či lokálnej odpadovej politike, ktorá formuje pohľad väčšiny na rómsku komunitu cez médiá. Sú to témy, ktoré sa ich bezprostredne dotýkajú. Je dôležité aby sa vizuálnym jazykom mohli prezentovať aj ľudia z komunity, ktorej sa to priamo týka.
Vaša práca zahŕňa aj happeningy či workshopy. Čo plánujete v najbližšom období?
Chystáme workshop v rámci výstavy Bod zlomu II, ktorý budú viesť Katarína Marková a Barbora Liška. Budú sa venovať premenám krajiny a infraštruktúre, ktorú vytvoril človek, konkrétne dialnice D1.
Chystám happening – odlievanie busty Cecílie Gonzaga v Dome umění v Brne. Tiež uvažujem o filme, ktorý momentálne prezentujem v Brne. Keďže tam bola veľmi dobrá odozva publika, možno sa to dá ešte posunúť do ďalšieho priestoru napríklad filmových festivalov.
Začal sa nový akademický rok, tak sa teším na spoluprácu s novými študentmi.
Kde si záujemcovia môžu pozrieť vaše filmy a materiály z archívu? Sú dostupné výhradne v galerijnom prostredí, alebo aj online?
Najnovší film, ktorý je v Brne, je unikátny a dá sa vidieť iba tam. Časť archívu je na webe newnationalism.eu, na artaktivista.sk a tiež na YouTube kanáli youtube.com/rafavideoart.
