Občianske združenie Turbína Rajec-Šuja funguje od roku 2022. Jeho hlavným cieľom je zviditeľniť Rajeckú kotlinu cez „živel voda“, a to hlavne formou zdokumentovania a prezentácie existencie vodných mlynov, s poukázaním na ich historický význam. Prioritne sa zameriava na objekt bývalej vodnej elektrárne v Rajci, známej ako Turbína. Bola postavená okolo roku 1900 na pohon tkáčskych strojov pre firmu Súkenka, neskôr Slovena, ktorá sa špecializovala na výrobu kobercov.
Historická vodná elektráreň
Z vyše storočného vodného diela sa do dnešných dní prekvapivo zachovala jeho stavebná časť, hoci už bez pôvodnej technológie a výrazne poznačená časom.
„Okrem samotnej Turbíny existuje aj takmer funkčný cca 2,5 km dlhý náhon, sú zachované kilometrové kamene po jeho brehu, existuje torzo betónovej hrádze v obci Šuja (pôvodne širokej 54 metrov), ktorá slúžila na odrazenie časti Rajčianky do náhonu. Máme k dispozícii výkresy, podľa ktorých bola Turbína postavená a množstvo ďalších historických dokumentov, ako sú fotografie, mapy a artefakty, čo v nás vzbudilo túžbu zachovať čo najviac z tohto objektu, ktorý spolu s menovanou fabrikou zohral významnú úlohu v histórii doliny a okolia,“ približuje históriu rajeckého vodného diela predseda OZ Turbína Rajec-Šuja Anton Kašjak, ktorý si ešte pamätá časy, keď Turbína vyrábala elektrickú energiu.
Tajný sen
Združenie tiež aktívne napreduje v získavaní významných artefaktov aj v iných lokalitách Slovenska. „Tento mesiac sa nám podarilo zachrániť a svojpomocne doviesť väčšinu technologického zariadenia zo starého vodného mlyna z Kysúc do Rajeckej doliny – do sídla nášho OZ. Pôvodne išlo o objekt postavený pravdepodobne ešte v 19. storočí z kameňa, následne upravený z dôvodu zavedenia modernejšieho spôsobu mletia, ale aj spustenia gátra a cirkulárky. Dnes už nie je obývaný, značne schátraný a súčasný majiteľ uvažuje o jeho takmer komplexnej asanácii okrem pivničných priestorov, v ktorých zachováva pôvodnú „veľkú“ transmisiu. Naše OZ dnes už disponuje niečím, o čom sme len potajomky snívali, a čo nám pomôže okrem knižného zviditeľnenia mlynárskeho remesla reálne zachovať to, čo bude aj vizuálne deklarovať identitu nášho regiónu,“ rozpráva Anton Kašjak.
Do vlastníctva sa im podarilo získať také historické skvosty, ako je liatinová mlecia stolica, korčekové dopravníky vrátane príslušenstva v podobe drevených súčastí, dve osievacie zariadenia s hnacou jednotkou-malou transmisiou a iné. Raritou je zachovaný lub, čo je drevená okrúhla „bedňa“ (v nej boli uložené dva mlecie kamene) a pôvodná násypka, z ktorej sa originálnym spôsobom postupne sypalo zrno medzi mlecie kamene. Podľa spomienok miestnych obyvateľov mlyn využíval pôvodne pohon na mlynské koleso, ktoré neskôr nahradil diesel agregát.
Zruční mlynári z Rajca
Združenie zo Šuje plánuje získané artefakty z Kysúc umiestniť práve v lokalite, kde kedysi bola vybudovaná Turbína a pred ňou tam fungoval tzv. horný mlyn.
„Za čias Márie Terézie, okolo roku 1750 v ňom mleli tak zruční mlynári a súčasne aj remeselníci, že sa venovali aj výrobe hudobných nástrojov do kostolov - organov. Podľa „šichtovej knihy“ dve generácie Pažických vyrobili viac ako dvesto originálov, ktoré boli umiestnené po celom Uhorsku. Na území dnešnej Žiliny boli dva – a to jeden v kostole Sirotár na Mariánskom námestí a druhý v kostole v mestskej časti Bytčica. V celej Rajeckej doline ich bolo desať, pričom jeden je stále pôvodný,“ zaujímavo rozpráva Anton Kašjak.
Kde sa tento organ nachádza, nám predseda OZ neprezradil. Všetko podstatné sa dozvieme v jedinečnej publikácii s názvom Mlynské kolesá vo víre dejín mesta Žilina, ktorú plánuje združenie vydať na prelome rokov. Priebežne pracujú aj na príprave druhej knihy, v ktorej bude odprezentovaných množstvo obdobných historických vodných diel z celej Rajeckej kotliny. V súčasnosti majú do nej pripravených a zmapovaných viac ako 35 objektov tohto typu.
Potrebujú plachtu
Združenie pozýva aj na prednášku o svojich zámeroch, ktorá sa uskutoční v septembri na 23. ročníku Žilinského literárneho festivalu v priestoroch Novej synagógy v Žiline. Zároveň žiada aj o pomoc pri ochrane vzácnych „kúskov“, ktoré sa podarilo získať z Kysúc.
„Pre záchranu originálnych artefaktov z mlyna do doby ich inštalácie je potrebné uchrániť ich pred nepriazňou počasia. Boli by sme vďační sponzorovi, ktorý by nám vedel darovať celtovú nepremokavú plachtu na ich prekrytie o rozmeroch 12x6 metrov a viac,“ dodáva Anton Kašjak.
Vedeli ste?
• Fráza „Mať niečo za lubom“ odkazuje na mlynársky lub, čo je časť mlecieho stroja ukrývajúca rotujúce mlynské kamene. Lub bol umiestnený v mlynici a priestor okolo neho slúžil na dočasné skladovanie vriec s obilím a čerstvej múky.
• Vodné mlyny sa na území Slovenska začali objavovať v stredoveku v súvislosti s kláštormi a šľachtickými privilégiami. Poplatky za prenájom mlynov, ale aj naturálie a manuálna práca mlynárov boli dôležitým príjmom pre vtedajšiu vládnucu vrstvu. Zlatá éra vodných mlynov skončila s vynálezom parného stroja, na našom území nastal zlom po stavbe veľkomlynov. Definitívny koniec zaznamenala kolektivizácia a rozobranie náhonov v 60. rokoch 20. storočia. Mnoho mlynov zaniklo úplne, ale mnohé - zabudnuté stoja tak, ako ich museli mlynári opustiť.
Zdroj (história): Pamiatkový úrad Slovenskej republiky
