Živá kronika namiesto čísel parciel
Predkovia dnešných Svederníčanov nepotrebovali GPS navigáciu ani katastrálne mapy. Kde hospodárili, tam dávali miestam pomenovania. Názvy odzrkadľovali tvar terénu, spôsob využitia pôdy, prítomnosť vody, alebo sa viazali na konkrétne rodiny či udalosť. Mnohé z nich sa však zachovali už len v starých listinách, mapách či v pamäti starších obyvateľov.
Aj z tohto dôvodu pred vyše rokom starosta obce Roman Lisický pri stretnutiach s Milanom Mazúrom vyslovil myšlienku, že by bolo dobré podeliť sa so spoluobčanmi o poznatky a spomienky späté s krajinou obce. Postupne sa tak zrodil zámer pripraviť knihu, ktorá by priblížila jednotlivé lokality a zároveň tak uchovala ich názvy aj pre ďalšie generácie.
Autormi publikácie sa teda stali Milan Mazúr a Peter Chrúst, čo Mazúr považuje za zásadné rozhodnutie: „Vďaka dlhoročnej lesníckej praxi Peter Chrúst dôverne pozná miestny chotár a ku krajine má blízky osobný vzťah. Spája nás záujem o históriu obce aj snaha uchovať miestne názvy a príbehy, ktoré sa postupne vytrácajú z pamäti ľudí. Pri práci sme sa navzájom dopĺňali. Údaje z dokumentov a starých máp sme porovnávali s vlastnými spomienkami, s tým, čo sme si pamätali z rozprávania našich starých otcov, aj s poznatkami starších i mladších obyvateľov Svederníka, Zariečia-Keblova a Marčeka. Kniha tak vznikala zo spoločného hľadania a postupného prepájania týchto poznatkov do uceleného obrazu krajiny a jej minulosti.
V knihe Svederník – Pamäť krajiny sa tak dočítame, že slovo laz označovalo pôdu získanú klčovaním lesa, kopánky územie postupne obrábané človekom, kapustniská úrodnú pôdu na zeleninu. Uhliská pripomína staré pálenie dreveného uhlia, no v spomienkach pamätníkov nesie aj novšiu vrstvu – počas druhej svetovej vojny tu obyvatelia ukrývali kone a dobytok pred nemeckými vojakmi. Najvyšší bod katastra, Trojka, zasa dostal meno podľa toho, že leží presne na styku troch chotárov: Svederníka, Diviny-Lúk a Dlhého Poľa.
Aby miesta nestratili svoje meno
Zo starých prameňov sa dozvedáme, že v obciach sa pestoval ovos, jačmeň, proso, ľan, konope aj slnečnica, z ktorej v miestnom lise získavali olej. Práve slnečnicovými semiačkami, symbolom lokálneho poľnohospodárstva, bola kniha pokrstená.
Krajinu v 20. storočí zásadne premenila výstavba Hričovskej priehrady a vážskeho kanála, ako aj ústup tradičného poľnohospodárstva. Staré chodníky zarastajú a mladšie generácie sa už v chotári orientujú inak.
Aj napriek tomu, že Milan Mazúr má za sebou rozsiahly výskum, keďže v roku 2014 vydal s kolektívom autorov Príbeh obce Svederník a celý svoj život zasvätil tejto obci, stále sa nájdu momenty, ktoré prekvapia aj jeho: „Už počas prípravného výskumu sa objavovali súvislosti, o ktorých sme dovtedy nevedeli. Spomienky pamätníkov sa dopĺňali s údajmi zo starých máp a dokumentov a postupne nám pomáhali lepšie porozumieť tomu, ako ľudia krajinu využívali, ako jednotlivé miesta pomenovali a aké príbehy sa k nim viazali. Mnohé názvy, ktoré naši starí otcovia bežne používali, dnes pozná už len málokto.“
Na našu otázku, ktoré miesto je jemu najbližšie, bez váhania odpovedá: „Osobitný vzťah mám k Uhliskám, kde sa dodnes nachádza studnička s pramenitou vodou. Po vodu sem chodili už v 17. storočí z Budatínskeho panstva. Ako dieťa som tam chodieval so starým otcom, neskôr s otcom. Toto miesto je preto pre mňa aj súčasťou rodinnej pamäti. Keď sa tam vraciam, vybavujú sa mi naše spoločné chvíle, ktoré sme tam prežili. Práve na takýchto miestach si človek uvedomuje, ako sa jeho vlastné spomienky prepájajú s oveľa starším príbehom krajiny.“
Aké je to najdôležitejšie posolstvo tejto publikácie? Vystihuje ho veta jednej z najstarších pamätníčok, ktorú autori citujú: „Ľudzia tam ostali, len ich už nikdo nespomína.“ Fyzické miesto totiž môže prežiť, no bez mena a príbehu stráca svoju pamäť. Kniha Svederník – Pamäť krajiny je tak dôležitým krokom k tomu, aby sme príbehom našich predkov rozumeli aj dnes.
