Jedna z pamätníčok, pani Margita Remišová (nar. 1948), odchádza po 52 rokoch služby do dôchodku. Z toho 20 rokov strávila v holičstve na Bulvári. Pre Žilinský večerník poskytla exkluzívny rozhovor nielen o histórii, ale aj o tom, čo zahŕňa táto zaujímavá práca. Margita Remišová je vydatá, matka dvoch detí. Dcéra má 45 rokov. Syn jej minulý rok vo veku 50 rokov zomrel na krvácanie do mozgu. Manžel jej zomrel na infarkt pred šiestimi rokmi. Býva v Žiline, ale pochádza z Radôstky na Kysuciach.
Aké boli vaše začiatky v tejto brandži?
Vyučila som sa ako kaderníčka – pánska i dámska. Bola som z piatich súrodencov a mama chcela, aby som čo najskôr išla robiť. Urobila som prijímačky na čašníčku, ale pre nedostatok miesta ma nevzali. Prijali ma potom na štúdium kaderníčky, lebo v Starej Bystrici potrebovali učnicu. Táto práca mi učarovala a bavila ma od prvého momentu. Robila som istý čas v Žiline aj v dámskom kaderníctve, ale viac sa mi páčilo pánske. Chodila som aj po súťažiach, neskôr ako rozhodkyňa. Nerobí mi ani problém vstať skoro ráno, keď niekto potrebuje.
Je pravda, že niekedy aj zadarmo?
Áno, chodím strihať napríklad jedného slepého pána na Suvorovovu. Ak by som neprišla, tak by ostal zarastený. Mám slabosť pre ľudí, ktorí sú na tom zle. Nikto veľmi nechce robiť takúto službu. V teréne musím improvizovať, väčšinou je tam slabé svetlo a celkovo nie úplne vhodné podmienky. Bola som strihať aj v nemocnici, ale len známych.
Povedzte pár slov z histórie tohto holičstva.
Pokiaľ si ja pamätám, tak bolo pánske, ale jedna stolička bola vyhradená pre ženy. Za socializmu sme patrili pod komunálne služby, okresný podnik, mestský podnik.
Pamätáte si ešte svojho prvého vedúceho?
Môj prvý vedúci bol Dušan Berník. Pochádzal z Liptova a mal také mohutné fúzy. Bol spravodlivý, vedel aj zakričať, usmerniť nás, ale nikdy pred zákazníkmi, ale zase sa nás vedel zastať.
Mnohí páni boli namydlení krásnou penou. Do toho ostrá britva.... Kedy sa prestalo holiť na mokro?
Tesne po revolúcii. Hrozili kožné choroby, AIDS. My sme si tú penu obtierali o ruky a často sa nám koža zapálila. Ale dnes sa už opäť niekde začína holiť pri dodržaní všetkých bezpečnostných opatrení. Pokiaľ viem, už to nie je zakázané. My sme zmenili názov z holičstva na pánske kaderníctvo.
Čo sa dialo s holičstvom po roku 1989?
My sme si všetky vybavili živnostenské listy. Nájom sme platili Byttermu. Prišla faktúra a my sme ju vydelili piatimi a spoločne uhradili. Pán Slota v jednom období všetky tie prízemné predajne, priestory na Bulvári predával. Kúpila to jedna z nás, ktorá mala najviac peňazí. Dnes jej všetky ostatné platíme nájom.
Nevyvyšuje sa nad vás, že je niečo viac? Nestúplo jej to do hlavy?
Pôvodne sme to mali kúpiť štyri. Nakoniec to kúpila ona, bola tu najdlhšie a dokázala to zaplatiť sama. Nevyvyšuje sa nad nás, máme dobré vzťahy. Musela do vybavenia dosť investovať. Museli sme vybudovať toaletu a aby sme sa mali kde prezliekať, tak aj poschodie. To je len v tej zadnej miestnosti.
Čo pokladáte za najdôležitejšie vo vzťahu ku klientovi?
My ich nazývame zákazníkmi. Musia byť vždy spokojní, nesmieme sa mračiť, musíme byť ústretoví a nezaťažovať zákazníkov svojimi problémami. Je dôležité zistiť, akú má zákazník predstavu a potom mu čo najkvalitnejšie a najlepšie vyhovieť. Máme stále robotu, a to je svedectvo, že sme dobrí. Dokonca nejaká zákazníčka na internete písala, že máme všetko uvedené, dokonca aj koľko máme hviezdičiek, ale dĺžku pracovnej doby nenašla.
To sú michelinské hviezdičky?
Nie (smiech). Ja som ani nevedela, že také hodnotenie je, ale niekto to vytvoril na internete.
A od koľkej robíte?
Od šiestej ráno do siedmej večer. V kuse na dve zmeny. 3+3. Spolu je nás šesť. Jedna kolegyňa je z Lutíš, ďalšia z Tižiny. Prichádzajú na pol šiestu a zákazníci čakajú už vonku. Vezmú ich dovnútra a už pred šiestou na nich robia. Ľudia radi využívajú ostrihanie skoro ráno pred prácou.
Kedy máte najmenej zákazníkov?
Asi okolo siedmej ráno, keď pominie ten hlavný nápor.
Ako ste riešili prípadnú nespokojnosť klienta?
Stáva sa to občas. Niekto príde nespokojný z domu, nesústredí sa a nepovie konkrétne svoju požiadavku. Prípadne jedna vylučuje druhú. Keď ho na to upozorníte, tak vám povie, že máte vrátiť výučný list. Už sa aj stalo, že zákazník strhol zo seba plachtu a nazlostený odišiel. Sú to ale veľmi ojedinelé prípady. Často musíte byť aj dobrým psychológom.
Nosia ľudia obrázky účesov?
Áno, napríklad v mobile. A to je dobre, lebo viem, čo si môžem dovoliť, keď mám pred sebou predlohu.
Nosia aj fotky hercov?
Pravdaže, ale ja ich upozorňujem, že musia aj takú hlavu doniesť. Strihali sme u nás Roba Miklu a holili prezidenta Schustera. Vtedy bol ešte primátor Košíc, ubytoval sa v hoteli Slovakia a zabudol si doma veci na holenie. Chodí k nám pravidelne aj bývalý minister školstva – pán Fronc.
Máte kroniku slávnych hláv, ktoré sa u vás strihali?
Nie, to nie.
Ján Slota nechodil?
Nie, on mal personálne kaderníčky, ktoré ho chodili strihať domov.
Vraj sa bol niekto u vás ostrihať na Jozefa Tisa. Bývajú časté podobné nápady?
Áno. On chodil vyholený zboku až hore. Dnes sa tak strihá skoro každý druhý človek. Ľudia majú rôzne nápady. Jeden prišiel s papierikom, že chce vystrihať vzadu na hlave značku Adidas.
To sa dá?
Áno, ale je to prácne, lebo nemáme na to vyrobené špeciálne pomôcky. Mala som čas, tak som sa mu s tým pohrala. Na to musí byť rovná hlava vzadu a veľká hustota vlasov.
Čo bolo ešte takým bizarným prianím?
Prišiel zákazník a povedal, tu mi vystrihnite fliačik, tu mi vystrihnite a ešte tu mi vystrihnite. Také vytvorenie jamiek na viacerých miestach. Išiel domov ako taký „chocholúšik“, ale bol veľmi spokojný. A ešte tu chodil jeden. Nosil knihu, na obálke ktorej bol Winnetou a Old Shatterhand. Tá kniha vážila snáď dve kilá, ale on ju nosil so sebou s tým, že chce byť ako Old Shatterhand.
Čo s kožnými chorobami vo vlasoch? Čo ak má niekto vši?
Stáva sa to občas. Aj pri strihaní detí. Musíte postupovať veľmi opatrne, aby ste nevzbudili pozornosť. Neporušiť hniezdisko a potichu upozorniť otca alebo matku, že ich dieťa má vši. Kožné choroby, ktoré sú vo vlasoch, ako napr. lupienka, nie sú prenosné.
Je u vás možné aj umyť vlasy, využívajú to muži? Ak áno, kedy?
Požiadavky sú, ale hygiena nám to nepovolila, a to z dôvodu nedostatočného priestoru. Vyhrážajú sa nám pokutou.
Občas sa u vás objaví aj žena. Neprotestujú muži, že im za oveľa lacnejšie peniaze ako v ženskom kaderníctve berie čas a priestor?
Spočiatku boli napätia. Niektorí sa hnevajú aj na objednávky. Predlžuje sa čas a musia potom dlhšie čakať. Objednávanie si vynútili zákazníci. Chodia na nejaké stretnutia a sú ochotní si priplatiť, aby nemuseli čakať. Ženy striháme na mužov. Nerobíme žiadne špeciálne úpravy, ako je ondulácia a pod. Platia o 1 euro viac ako muži.
Koľko trvá ostrihanie jednej hlavy?
Podľa strihu, väčšinou od 15 do 30 minút. Dohola to viem stihnúť aj do 10 minút.
Kde dávate ostrihané vlasy?
Do odpadu, kedysi sme ich museli odovzdávať do zberne.
Stala sa vám nejaká kuriózna situácia?
Áno, zákazník nám zlomil stoličku. Žiaľ, jedno kreslo sa nedalo kúpiť, tak sme museli kúpiť rovno tri.
Využívala vaše služby aj najbližšia rodina? Strihali ste ich doma?
Na nich som sa naučila. Bolo nás doma päť súrodencov, tak som sa mala kde naučiť. Na každú dovolenku si nosím náčinie a strihám tam hostí. Raz v Chorvátsku sa na hoteli vytvoril na chodbe dlhý rad. Robievam to zadarmo, lebo ma to baví. Občas ma niekto pozve na pohár vínka.
Koľko nožníc ste spotrebovali?
Nemám to spočítané. Kvalitné nožnice dosť vydržia, dávame ich brúsiť k bývalému Tescu. Jedno brúsenie stojí 13 eur a nožnice vydržia aj rok.
