Cesta popod Strečno bola odvždy hlavnou a v istom období jedinou spojnicou medzi Severným Považím a Turcom. Ak chceli pocestní alebo kupci pokračovať od Žiliny do Turčianskej stolice, museli absolvovať náročnú a v mnohých úsekoch až nebezpečnú cestu, a to prielomom Váhu Malou Fatrou, ktorý sa ľudovo nazýval Strečniansky priesmyk alebo Strečianska úžina.
Na opačnom brehu
Ako uvádza autor článku K dejinám dopravného spojenia Vrútok a Strečna (uverejnený v dvojmesačníku Vrútočan 02/2025) Peter Šimko z Považského múzea v Žiline, archeológovia predpokladajú, že v 13. storočí bola cesta trasovaná inak, ako je dnes. Od Žilinskej kotliny viedla po pravom brehu Váhu cez Tepličku a Varín, a prichádzala k Starému hradu.
„Hrad postavili Balašovci v prvej polovici 13. storočia na ochranu Strečnianskej úžiny a zároveň na správu ich panstva (Varín) siahajúceho na západe až po Kysucu. Hrad bol v regióne najstarší a išlo o jednu z pevností chrániacich severozápadnú hranicu Uhorska,“ píše Peter Šimko.
Starý hrad nebol na tomto mieste postavený náhodne. Práve tu sa cesta končila, pretože pre vystupujúce horstvo Malej Fatry nebolo možné pokračovať po pravej strane Váhu ďalej. Pod hradom prechádzala cesta brodom na jeho ľavý breh, a odtiaľ už smerovala po ľavej strane až do Vrútok. Po pravej strane síce viedol chodník, ale ten bol schodný už len peši alebo koňmo.
„Na prelome 13. a 14. storočia došlo k zmene dopravno-gravitačných pomerov v Žilinskej kotline. Na ľavom (južnom) brehu Váhu sa začína rozvíjať mesto Žilina a oproti Starému hradu bol vystavaný nový hrad – Strečno. Tu bolo zriadené mýto, písomne prvýkrát doložené v roku 1321,“ zachádza do dávnej minulosti historik dopravy.
Popri Váhu a cez Rakytie
Kadiaľ cesta presne viedla, historici nevedia. Je možné, že prvá vetva kopírovala dnešnú trasu, teda, že viedla tesne popri Váhu. Druhá vetva sa pod hradom Strečno oddeľovala a pokračovala popri potoku Javorina do sedla Rakytie (741 m n. m.), odkiaľ pozvoľna klesala k Dubnej skale a Vrútkam. Cesta cez Domašín je uvedená ako hlavná aj na prvom vojenskom mapovaní z roku 1783.
„Viedla popri Váhu až po Predskalský zájazdný hostinec a ako sa píše v popisoch k vojenskému mapovaniu, úseky poštovej cesty boli miestami tak úzke, že sa na nich dva vozy nedokázali vyhnúť. Od Strečna po Predskalský hostinec na povrch vytŕčalo množstvo skál a bol tu aj jeden dlhý úvoz, ktorému sa nedalo vyhnúť. Niektoré úseky boli trochu piesčité, väčšinou však bola cesta kamenistá,“ píše autor článku.
Hoci cesta pri Váhu bola po stáročia dobre udržiavaná, predsa sa na istú dobu premávka na nej pozastavila. Pravdepodobne povodeň a následné zosuvy na rieke začiatkom 19. storočia spôsobili, že cesta bola neprejazdná. Pocestní ju obchádzali cez sedlo Rakytie. Cestu medzi Žilinou a Vrútkami spomína aj uhorský spisovateľ Alojz Medňanský v cestopise Malebná cesta dolu Váhom. Vo svojich memoároch uvádza, že cesta z Vrútok hore vrchom trvala cestujúcim štyri hodiny. Len za veľmi tuhých zím sa túto trasu dalo obísť po zamrznutom Váhu za polovičný čas „bez najmenšieho meškania alebo ťažkostí.“
Predpokladá sa, že cesta popri Váhu mohla byť opäť sprejazdnená okolo roku 1825. V tomto období je úsek cez Rakytie na vojenskej mape uvádzaný už len ako vozová cesta a úsek okolo Domašína je označený sýtou červenou farbou ako krajinská cesta.
„Takto ju nachádzame aj na grafike T. Endera z 50. rokov 19. storočia, J. Rohbocka z roku 1860 či na prvej známej fotografii z roku 1870. Sú tu viditeľné kamenné múry, na ktorých cesta stála, a zárezy do svahu,“ uvádza Peter Šimko.
Ustálená trasa
Historici ďalej predpokladajú, že v priebehu 14. až 19. storočia paralelne popri sebe existovali obe vetvy cesty – priesmykom aj sedlom a používala sa tá, ktorá bola v danom období najlepšie zjazdná alebo výhodnejšia.
„V 18. a 19. storočí sa stále v Strečne vyberalo mýto, ktoré slúžilo na údržbu ciest. V roku 1734 bolo zaradené do 3. cenovej triedy z troch, teda ako najmenšie mýto, ktoré si nevyžadovalo veľké náklady na údržbu mýtu podliehajúcim objektov (ciest a mostov). Oprava cesty v Domašínskom meandri v 20. rokoch 19. storočia nakoniec ustálila vedenie trasy priesmykom a cesta cez Rakytie postupne zanikala, resp. slúžila už len ako zvážnica pri ťažbe a preprave dreva,“ dodáva historik dopravy Považského múzea v Žiline.
ZAUJÍMAVOSTI
Cesta pre automobily
V 20. storočí povozy s koňmi vystriedali automobily, čo viedlo k výstavbe novej cesty. S prácami na realizácii betónovej vozovky sa začalo okolo roku 1957. Išlo o mimoriadne náročnú stavbu, keďže vozovku bolo nutné vtesnať medzi ľavý breh Váhu a horský masív. Výstavba bola rozdelená do troch etáp. Prvý sa realizoval úsek pod hradom Strečno. Kvôli výstavbe novej cesty tu dokonca bola vybudovaná aj dočasná betonáreň. Novobudovaná cesta bola osem metrov široká, cestári pri výstavbe čo najviac vyrovnali zákruty, aby autá mohli jazdiť rýchlejšie. Prvý úsek bol daný do užívania v roku 1959.
Šetrná výstavba
Zaujímavý priebeh mala aj druhá etapa výstavby. Vozovku cestári pokryli betónom s prísadou kysličníka železitého, po ktorom mala cesta kovovo-modrastý odtieň. Táto úprava mala zabezpečiť nielen krajší vzhľad, ale aj väčšiu odolnosť. V roku 1962 začali výstavbou viaduktu, ktorý mal stáť na štyroch pilieroch vo výške 13 metrov od hladiny Váhu. Priebeh výstavby bol na tú dobu veľmi pokrokový. Išlo o tretí most v republike, kde betónovali lamely bez podperného lešenia, čím sa na stavbe ušetril viac ako milión korún.
Trojprúdovka
V roku 1973 sa premávka na tomto úseku pohybovala na čísle 10-tisíc áut za deň, v roku 2007 to už bolo okolo 23-tisíc. V roku 2009 bola cesta kvôli zvýšenej intenzite dopravy rozšírená o tretí pruh, ktorý bol o 14 rokov neskôr zrušený.
Nebezpečné bralo
Cesta popod Strečno je neslávne známa nielen kvôli kolónam, ale aj nehodám, ktoré v mnohých prípadoch skončili tragicky. K bizarnej nehode tu došlo v roku 2007, keď odtrhnutá skala dopadla na idúce auto a smrteľne zranila 17-ročné dievča z Českej republiky. K najväčšej sanácii skalného brala pod hradom Strečno došlo v roku 2017, kedy boli odstránené najrizikovejšie bloky a bralo bolo zabezpečené injektážou, železobetónovými piliermi a vyhotovením lanových kotiev.
