Naše najbližšie horstvo je posiate horskými chatami. Veľmi obľúbené sú najmä Chata pod Suchým, Chata na Grúni či Chata pod Chlebom a mnohé iné. Pamätníci však doteraz spomínajú na jednu konkrétnu, ktorá patrila medzi najnavštevovanejšie horské chaty nielen na území Malej Fatry, ale aj Slovenska. Hoci Chatu pod Rozsutcom oheň pred štyrmi desaťročiami navždy pochoval, spomienka na ňu stále pretrváva...
Postavil ju rodák z Budatína
Ako sa uvádza v publikácii Útulne a Chaty v Malej Fatre (rok vydania 2019), Chata pod Rozsutcom niesla počas svojej existencie viacero názvov. Turisti ju poznali ako Chatu na Medziholí, Weiderovu chatu, Chatu E. Vystrčila pod Rozsutcom, Odstrčilovu chatu na Medziholiach či Uhrovej chatu.
Vznikla ako súkromná chata rodáka z Budatína Jozefa Weidera v sedle Medziholie pod Veľkým Rozsutcom.
„Nachádzala sa v nadmorskej výške 1155 metrov pri križovatke turistických ciest a pri prameni vody. V rokoch 1932 a 1933 bol dokončený útulný objekt s 30 lôžkami. Každý voľný kút chaty pán Weider dômyselne vyplnil ľudovými predmetmi z dreva, neskôr jej zariadenie rozšíril. Počas roka 1937 mala Chata pod Rozsutcom kapacitu 80 postelí. Zásluhou atraktívnej lokalizácie, ako aj nápadov invenčného a kreatívneho chatára sa tento objekt stal mimoriadne navštevovaným turistickým miestom,“ píše sa v knihe.
Zabávač aj športovec
Podľa spomienok ľudí, ktorí chatára zažili, bol Jozef Weider veľmi spoločenský. Počas voľných chvíľ vyhrával hosťom na harmonike a s obľubou spieval terchovské piesne. Aktívne fotografoval, športoval a usporiadal rôzne podujatia. Napríklad v spolupráci so športovým klubom v Terchovej organizoval beh mládencov od Chaty pod Rozsutcom do Štefanovej.
Angažoval sa aj v oblasti turizmu. V roku 1936 dal vytlačiť v Prahe turistickú mapu Malej Fatry vo vtedy netradičnej mierke 1: 50 000 (rozmer A2), ktorú nakreslil Gustav Karger. Na mape boli vyobrazené turistické trasy, umiestnenie chát aj útulní. V nasledujúcom roku vydal brožúru Päť rokov chatárom, ktorou obdarovával svojich hostí.
„Pred hrozbou okupácie Československa roku 1939 odišiel J. Weider (mal židovský pôvod) do Anglicka, kde chcel propagovať turizmus svojho rodiska. Potom s manželkou a ročným synom emigrovali do Kanady,“ opisujú nečakaný odchod chatára zo Slovenska autori publikácie Útulne a Chaty v Malej Fatre. Do svojho rodiska sa už nikdy nastálo nevrátil, zomrel ako 63-ročný v roku 1971.
Vypálená fašistami
Chatu následne prebrala Jarmila Uhrová. V roku 1944 utrpel objekt prvú veľkú ranu, chatu pri protipartizánskej akcii vypálili fašisti. O dva roky neskôr sa chatárke s podporou miestneho klubu turistov podarilo na zhorenisku postaviť novú chatu s 86 lôžkami v dvoj- a viacposteľových izbách.
Izby pre turistov aj chatárku sa nachádzali na prvom poschodí, o poschodie vyššie mal svoje zázemie personál chaty.
„Na prízemí boli kuchyňa, dve jedálne, sklad a lyžiareň. Zásoby sa do chaty privážali po lesnej ceste zo Štefanovej, v lete sa spočiatku robila vynáška pešo alebo na koni, neskôr na gazíku a v zime na lyžiach alebo na saniach ťahaných koňom. Roku 1949, keď chatu celoročne prevádzkovala J. Uhrová, mala Chata pod Rozsutcom s chatárom E. Vystrčilom 5 jednolôžkových izieb, 12 dvojlôžkových a 3 štvorposteľových izieb a aj lôžka v dvoch nocľahárňach pre 40 osôb,“ píše sa v knihe.
Po znárodnení v roku 1951 sa novým chatárom stal František Pálka z Banskej Štiavnice, ktorý predtým vypomáhal na chate ako nosič. Ako gazdiná tam od roku 1954 pracovala aj jeho manželka.
„Chata pod Rozsutcom sa stala počas pôsobenia Františka Pálku vyhľadávaným miestom oddychu nielen pre turistov, ale aj pre žiakov škôl na lyžiarske kurzy, pre vojakov na výcvik v teréne a pre členov rôznych organizácií na rekreáciu. Navštevovali ju a do okolia chodili lyžovať aj významné osobnosti športu a kultúry (olympionici Dana a Emil Zátopkovci, výtvarník Ľubomír Jakubčík atď.).“
Autori publikácie spomínajú aj na zábavné príbehy so zvieracími pomocníkmi.
„Legendárnym sa stal koník Pejo, ktorý vedel prejsť sám s nákladom zo Štefanovej až na chatu. Chatár František Pálka vlastnil sučku čuvača Aru, ktorá sa zabávala tým, že hostí, ktorí išli von na WC, pustila z chaty, ale naspäť už nie.“
Osudný druhý požiar
Po odchode F. Pálku z chaty v roku 1959 sa v priebehu ďalších desaťročí vystriedalo na poste chatára viacero osôb. Chata prosperovala, naďalej patrila medzi najnavštevovanejšie a najobľúbenejšie horské objekty v Malej Fatre. Až kým nenastal štvrtok 17. januára 1985.
„Okolo 16.00 h spôsobila technická porucha na naftovom agregáte lyžiarskeho vleku požiar v hospodárskej budove, ktorý zasiahol aj turistickú chatu. Chata aj s prístavbami celá zhorela a nebola už viac obnovená. Ostala po nej len vyrovnaná plocha a v okolí posledné drobné zvyšky zariadení,“ opisujú smutný koniec legendárnej chaty autori knihy.
Chatu požiar rýchlo pohltil, našťastie, hosťom aj personálu sa podarilo včas uniknúť. Údajne boli v tom čase na chate ubytované deti v rámci lyžiarskeho výcviku.
Hoci sa nikomu nič vážne nestalo, bol to veľmi traumatizujúci zážitok. K chate sa pomerne skoro podarilo dostať aj hasičom, ale keďže sa požiar veľmi rýchlo šíril a ničil všetko, čo mu vošlo do cesty, aj napriek rýchlemu príchodu sa chatu už nepodarilo zachrániť. Z veľkolepého dvojposchodového objektu zostali len základy.
Na rozdiel od iných horských chát, ktorých postihol podobný osud, ale podarilo sa ich nanovo obnoviť, Chata pod Rozsutcom už nedostala ďalšiu šancu. Hoci záujemcov o jej znovuzrodenie bolo za tých 40 rokov dosť, ochránari už výstavbu nepovolili.
Predsa ide o jedno z najkrajších území v Malej Fatre s vysokým stupňom ochrany. Veď napríklad od marca do polovice júna býva turistický chodník Medziholie – Veľký Rozsutec – Medzirozsutce kvôli ochrane prírody (vyvádzanie mláďat) uzavretý.
Zdroj: Útulne a chaty v Malej Fatre (autori: Andrej Bendík, Ľubomír Bernát, Miroslav Herchl, Ladislav Khandl), rok vydania 2019
Veľký Rozsutec (1610 m n. m.):
Dostal názov podľa svojho rozorvaného/rozsutého reliéfu, ktorý pozostáva z najrozmanitejších skalných foriem. Vrch vznikol nasunutím chočského príkrovu na mäkšie vrstvy križňanského príkrovu. Eróziou sa vyformoval dnešný vrchol a skalné mestá v jeho okolí, ktoré sú najväčšie svojho druhu na Slovensku.
Oblasť okolo Veľkého Rozsutca bola v roku 1967 vyhlásená za národnú prírodnú rezerváciu. Vďaka biologickej rozmanitosti – z územia je opísaných viac ako 3000 druhov hmyzu, niekoľko sto druhov vyšších rastlín, brložia tu medvede a hniezdia chránené vtáky - sa radí k najvýznamnejším rezerváciám na Slovensku.
Ročne ho navštívi viac ako 20-tisíc turistov. Zaujímavosťou tohto vzácneho „kúta zeme“ je i fakt, že tu boli zmapované pralesy (severné svahy Stohu), pričom ich zastúpenie tvorí v súčasnosti už len 0,5 percenta výmery lesov na Slovensku.
