Goran Lenčo je minimálne v žilinskom kontexte známou osobou. Okrem toho, že dlhé roky pracoval ako kníhkupec a neskôr knihovník, vedie aj literárny klub Slovorys v Krajskej knižnici v Žiline a je členom Spolku slovenských spisovateľov. Vnuk Jána Lenča vyrastal v umelecky založenej rodine a výrazný vplyv naňho mal nielen starý otec, ale rovnako aj stará mama, taktiež spisovateľka. Ako sám autor priznáva, je dušou číry romantik zo starého sveta, romantik a idealista a reálne verí, že človek neprichádza na svet ako tabula rasa. A hoci si rád prečíta prózu, inklinujete k poézii, preto sú aj jeho knihy prevažne poetické, obrazy symbolické a v jazyku sa dokonca nevyhýba archaizmom.
Vaša najnovšia kniha Clivá okarína je písaná ako báseň v próze. Znamená to, že si v sebe stále prechovávate lyrizmus?
Mám veľmi rád krásu reči, krásu jazyka. A to mi v dnešnej literatúre chýba. Je taká scivilnená, niekedy až scynizovaná, že stráca akúkoľvek poéziu. Nerád hovorím len o tom, že je niečo pekné – takú tú „peknotu“ a ľúbivosť si ľudia často zamieňajú s gýčom. Chýba tam krása, niečo hlbšie. Krása, ktorá je pretknutá myšlienkou. A nie len myšlienkou filozofickou či svetskou, ale niečím, čo má duchovné kvality.
Okarína je malá píšťalka. Máte vzťah k hudbe? To, že je clivá, napovedá, že texty v tejto knihe sú naplnené určitou melanchóliou?
Presne tak. Čo sa týka okaríny, ako ste spomenuli, v spojení „clivá okarína“ je už samotná hudobnosť a sila slov nesmierne poetická. Ten názov prišiel sám. Vždy vymýšľam ako prvý názov knižky, lebo si myslím, že dieťa by malo mať meno. Slovo „clivá“ je poetizmus aj archaizmus, čiže je to niečo nevídané. Deti by napríklad nevedeli, čo to znamená, a na autogramiáde tejto knižky ani dobrá polovica ľudí nevedela, čo je okarína. Je to normálne, lebo u nás nie je veľmi frekventovaná. Ale – a teraz sa podržte – okarína je nástroj, ktorý sa z historického hľadiska donedávna tešil obľube aj na Slovensku. Pastieri na nej veľmi radi hrávali. Buď to bola klasická drevená píšťalka, alebo píšťalka z hliny vo forme okaríny. Môže mať guľatý, plochý, alebo diskovitý či cigarový tvar. Dnes si ju ľudia spájajú s exotickým prostredím, s Latinskou Amerikou či Áziou, a tak som to poznal aj ja. Až nedávno som sa dozvedel, že ešte pred 100 či 200 rokmi na nej naši slovenskéí pastieri radi hrávali. Má ozaj taký nežno-smutný, clivý, citlivý, ale možno aj mierne huncútsky zvuk. A taký charakter majú aj básne v próze v tejto knižke.
Keď som vymýšľal názov pre svoju budúcu knižku, ktorú som práve začínal písať, veril som na takú nenáhodnosť náhody. Jung to nazval synchronicitou – že sa vám zjavujú určité veci, ktoré dávajú zmysel, hoci ten zmysel je určený len vám osobne. A ja som sa vtedy v priebehu krátkeho času hneď v niekoľkých básňach, ktoré rád a náruživo čítam, stretol s týmto nevídaným slovom. Konkrétne si spomínam na verš z básne Milana Rúfusa: „okarína, píšťaločka z hliny“. Bolo to niečo, čo sa mi samo ponúklo. Keďže verím na veci nadzemské, vnímal som to ako darček. A vďaka tej spevnosti, hudobnosti a lyrizmu, ktoré priamo evokujú hudbu, sa okarína jednoducho natisla sama.
Prezradíte o knihe viac aj obsahovo?
Od názvu sa odvinula aj koncepcia knižky. Oddelil som ju do statí či kapitol, ktoré som nazval hudobnou terminológiou – napríklad Prelúdium, teda nie prológ alebo úvod. Hudobné nástroje tam, dá sa povedať aj vystupujú a čitateľ sa s nimi stretáva. Hlavný hrdina so sebou počas svojich duševných a duchovných dobrodružstiev nosí okarínu, na ktorej zavše hrá a ktorá ho sprevádza celým dielom.
Čiže vnímame aj dej, ktorý sa prelína všetkými časťami, ale zároveň sú stále poetické?
Dej je veľmi potlačený a tlmený na úkor lyrizmu, opisov vonkajších aj vnútorných a poetiky ako takej. Dá sa však povedať, že niektoré básne v próze sú aj dejové – jednu by som s prižmúreným okom dokázal nazvať aj poetickou, lyrickou poviedkou. Niekde teda dej vystupuje do popredia viac, niekde takmer absentuje, ale najdôležitejšia je vždy lyrika. Príbehovo sú prepojené len veľmi voľnou nitkou, ktorá sa vinie naprieč celou knižkou.
Kto je hlavným hrdinom tejto knižky?
Hlavný hrdina je klasický lyrický subjekt. Aj keď je to vo forme prózy, uvažujem nad tým v prvom rade ako nad básňami. Podobne ako v lyrickej básni, aj tu je tento literárny subjekt v podstate mojím alter egom – som to ja. Myslím si totiž, že aj domased, keď píše dobrodružnú literatúru o Indiánoch, transformuje sám seba v určitej miere do podoby hlavného hrdinu. Ja to robím úplne okázalo a neskrývane. Nechcem však byť až natoľko subjektívny, aj keď každá lyrická forma je subjektívna, a snažím sa to v prvom rade ponúknuť čitateľovi. Písal som to aj pre seba, ale zďaleka nie iba pre seba – v prvom rade pre druhých. Tak hádam sa s hlavným hrdinom dokáže niekto stotožniť.
Mnohých ľudí by kniha mohla zaujať už len preto, že je iná nie len textovo, má aj veľmi zaujímavé grafické spracovanie.
V tom ja nemám prsty, ale som zaň tiež veľmi rád a veľmi sa mi páči. Robili to vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov, ktorého som členom. Takto krásne ju vyviedli do sveta, za čo som im veľmi vďačný. Akurát som poprosil moju kamarátku, nesmierne talentovanú výtvarníčku a ilustrátorku Anu Paul, ktorá má za sebou úspechy vo viacerých výtvarných súťažiach, aby spracovala obálku knihy. Už som s ňou viackrát spolupracoval, je veľmi milá a ochotná. Zadal som jej len takú prosbu s krátkym opisom, čo by som si tam predstavoval, ak sa jej bude chcieť. Zvyšok a celá realizácia už boli na nej a ja som s výsledkom nanajvýš spokojný.
Vedeli by ste povedať, akého čitateľa by si mala Clivá okarína nájsť?
Jednoznačne ľudí milujúcich poéziu. Nezužujem však slovo poézia len na báseň ako literárny druh, ale myslím tým ľudí, ktorí milujú krásno. Ak si poéziu spájam – aspoň v tej jej pôvodnej podobe – s niečím vznešeným a ušľachtilým (nie povýšeneckým, ale s niečím, čo človeka povznáša), rozprávam sa o kráse, harmónii a duchovne. Čiže je určite pre ľudí, ktorí majú radi takéto veci. Viacerí mi hovorili, že im táto kniha pripomínala Malého princa, čo je pre mňa ohromná pocta. Je to jedno z najlepších a najkrajších diel, aké podľa mňa kedy vznikli. Rozhodne sa nevidím na takej vysokej úrovni, v takej lige, ale veľmi mi to polichotilo. Je tam literárne duševná a duchovná spríbuznenosť, čo som si však pri písaní neuvedomoval. Malého princa dôverne poznám a milujem túto knihu, no moje dielo nevznikalo s tým, že idem písať niečo v jeho štýle. Inšpirovaný som bol skôr mojimi milovanými básnikmi a z tejto inšpirácie sa v jednom z oddielov knižky priamo vyznávam. Každému básnikovi alebo konkrétnemu dielu je tam venovaná jedna kapitolka v oddiele Etudy. Bol som silne inšpirovaný mnohými autormi a vôbec sa za to nehanbím. Naopak, som za to nesmierne rád, lebo ma ľudsky aj spisovateľsky ohromne obohatili. Myslím si, že to treba povedať na rovinu. Snažím sa nikdy nekopírovať, aby tam bolo dosť zo mňa a predovšetkým môj pohľad, ale veľmi rád a otvorene priznám, čím som bol pozitívne ovplyvnený.
Keby ste mali vybrať spisovateľa, ktorý je pre vás naozaj „srdcovkou“, kto by to bol?
V knižke spomínam zahraničné vzory – to nechám čitateľovi, nech si ich tam nájde. Je to aj určité ihranie sa s čitateľom, pretože niektorých pomenúvam priamo a pri iných naivne čakám, že budú „gúgliť“, ak to citateľov zaujme. Zostanem pri tých, ktorých v knižke nepomenúvam. Momentálne a dlhodobejšie čítam dominantne slovenskú literatúru, aby som bol konkrétny, slovenskú a poéziu.
Kto ma výrazne ovplyvnil k napísaniu takéhoto útvaru? V dobe písania alebo tesne predtým som čítal básnické dielo Teodora Herkeľa. Pod týmto írečitým slovenským menom rodáka z Oravy ho asi málokto pozná, no niesol veľmi zaujímavý pseudonym – Theo H. Florin. Bol to náš slovenský básnik, ktorý mal neuveriteľne zvláštny a pohnutý život. Hollywood by to hneď sfilmoval, hoci lepšie by mu pristal nejaký francúzsky artový film, keďže v 30. rokoch žil vo Francúzsku. Poznal sa s kniežaťom parížskej bohémy a avantgardy Jeanom Cocteauom a hovorí sa, že boli dokonca milenci – čo je na 30. roky a Oravca neuveriteľne zaujímavé. Tento autor bol neskôr za komunizmu nespravodlivo väznený počas vykonštruovaných procesov. Jemu vďačíme za to, že máme etablovaný Hviezdoslavov Kubín, lebo túto súťaž pozdvihol na dnešnú úroveň. A okrem básní klasického či vtedajšieho moderného strihu písal práve básne v próze. Nesmierne ma uhranuli a vtedy som si povedal, že by som rád napísal niečo podobné. Dokonca som si prepožičal verš z jeho básne ako motto svojej knižky. Bol to veľmi svojrázny človek a vo svojej tvorbe čerpal z prvkov Kraskovho symbolizmu či melancholického Vladimíra Roya. V slovenskej literatúre nemal paralelu, no žiaľ, dnes je to už zabudnutý básnik.
Ďalej sú to básnici úplne odlišnej polohy aj nátury: Laco Novomeský, kontroverzný Vojtech Mihálik, podľa ktorého diel sa dá krásne učiť prozódia a hudobná stránka verša, či Miroslav Válek, ktorého považujem za génia. Bolo by ich veľa – napríklad Pavol Horov a ďalší.
Súťaž o knihu Clivá okarína nájdete v aktuálnom vydaní Žilinského večerníka (č. 40)
