Prvú knihu s názvom Kde si sa vydala, tam si mlieko pýtaj, ste vydali pred troma rokmi na jeseň a rovnako aj jej pokračovanie vychádza v jesennom období. Bol to vydavateľský zámer, alebo náhoda?
Nebol to zámer a vydavatelia ma do ničoho netlačili. Dohodli sme sa však na termínoch – ak stihnem knihu odovzdať do konca júla, stihli by sme ju vydať na jeseň. Tak som sa trochu „hecla“ a rukopis som odovzdala v termíne. Bolo to náročné, musela som si vziať týždeň dovolenky a veľmi zhustene knihu dopracovať. Ale podarilo sa a som rada.
Pri prvej knihe som si myslela, že bude zároveň aj posledná. Bol to splnený sľub a nemala som žiadne ďalšie ciele.
Kniha Kde sa vydala... bola u čitateľov veľmi úspešná – dočkala sa množstva dotlačí, vyšla ako audiokniha a vytvorila sa okolo nej celá komunita. Vtedy ste spomínali, že kníhkupci je predpovedali, že by z nej mohol byť podobný fenomén ako Žítkovské bohyne. Keď sa na to pozeráte spätne, mali pravdu?
Asi sa trafili. Ľuboš Mišík vtedy veľmi presne povedal, že sú len dve možnosti: buď bude kniha obľúbené iba v úzkom regióne, v dedine, ktorej sa dej týka, a v pár okolitých obciach, kde ešte žijú pamätníci hlavných postáv a poznajú dané prostredie... Alebo sa stane to, čo so Žítkovskými bohyňami, ktoré boli tiež lokálne a úzko špecifické, no prerazili do sveta, vyšli v mnohých prekladoch a štátoch.
Stala sa tá druhá možnosť. Často sme sa o tom bavili aj s čitateľmi. Pýtala som sa ich, čím to podľa nich je, že kniha zaujala, hoci je celá zasadená do jednej dediny. Vždy sme sa zhodli v tom, že podobné príbehy sa diali od západu po východ – na Morave, v Čechách, v Poľsku... Zasiahla prvá aj druhá svetová vojna, epidémie, úmrtia, ťažké rodinné osudy. Každá jedna rodina má takéto príbehy, len sa o nich nehovorí a nepíše. Preto si v knihe každý našiel niečo svoje.
Otvorili ste tému životného údelu našich starých a prastarých rodičov – kríža, ktorý si niesli celé roky. Ako na to reagovali čitatelia?
Veľmi dobrou spätnou väzbou pre mňa bolo, keď čitatelia spomínali, že som odkrývala medzigeneračnú traumu. Mnoho ľudí mi napísalo e-mailom alebo povedalo osobne, že po prečítaní knihy si veľa vecí uvedomili a pochopili, prečo sa niekto v ich rodine správal tak, ako sa správal. Alebo začali sami pátrať po príčinách.
Mnohí mi dokonca napísali, že som im zmenila pohľad na život, čo je pre mňa fascinujúce. Táto literatúra pritom nie je v ničom nová – témami krutého dedinského života sa zaoberali už Kukučín, Timrava či Milo Urban. Nič nové sa nenapísalo, no myslím si, že v slovenskej literatúre bola v tejto téme veľká medzera. Vracať sa k staršej literatúre je síce fajn, ale mládež ju nečíta, pretože je písaná starým jazykom, ktorý pre ňu nie je atraktívny. Ja som to napísala vlastným, súčasným, prístupným jazykom. Možno je to práve tým.
Keď ste po prvej knihe si mysleli, že je to koniec a k takémuto románu sa už nevrátite, čo bolo impulzom na pokračovanie?
Čitatelia. Naozaj si to u mňa „vydupali“. Chodilo mi neskutočne veľa správ s otázkami, ako dopadli jednotlivé postavy a čo sa s nimi stalo. V prvej knihe som spomenula, že druhú svetovú vojnu nebudem rozpitvávať, lebo by to bolo na samostatnú knihu a to nebolo mojím cieľom. Napokon som si však povedala: „Prečo nie, skúsim to.“
V druhej časti však už nezachytávam len svoju rodinu, ale širší okruh dediny. Zakomponovala som príbehy iných rodín, do ktorých sú však moji predkovia nejakým spôsobom zapojení. Snažila som sa to pospájať vďaka rozhovorom s ďalšími informátormi z dediny.
Ako ste týchto informátorov vyhľadávali? Chceli rozprávať?
Mala som asi štyroch hlavných informátorov. Vedela som napríklad, že najstaršia obyvateľka Poluvsia má cez 90 rokov a má výbornú pamäť. Bola veľmi akčná a ochotná. Chcela som sa zamerať hlavne na obdobie druhej svetovej vojny. Títo ľudia ma poznajú od detstva, takže som sa nikomu nemusela predstavovať. Prvú knihu už mali všetci prečítanú a keď som prišla s myšlienkou na pokračovanie, každý z nich súhlasil, že v knihe môže vystupovať pod svojím menom. Rozprávanie o ich osobnom živote a rodinách som do knihy nedávala, aby sa čitateľ nestrácal v množstve postáv.
Keďže Poluvsie žilo silným komunitným životom, deti chodili do jednej školy a všetci sa navzájom poznali, pýtala som sa ich na ich pohľad na vojnové udalosti, agitáciu či združstevňovanie. Zložila som tak mozaiku toho, ako sa k tomu dedina postavila.
Nová kniha s názvom Šrapnel v hrudi dušu neroztrhne zachytáva obdobie rokov 1940 až 1960. Podľa čoho si určujete hranice, kde sa príbeh začína a kde končí?
V tomto prípade to bolo pre mňa úplne jasné. Prvú knihu som končila rokom 1944, no v tejto som sa vrátila späť do roku 1940, kedy zomiera hlavná postava z prvej knihy, Michal. Vrátením sa do toho dňa som nadviazala.
Štyridsiate roky boli kruto poznačené epidémiou týfusu, druhou svetovou vojnou a ďalšími udalosťami v dedine. Vojnové roky som sa snažila opísať čo najpodrobnejšie. Potom príbeh pokračuje do 50. rokov – nástup komunizmu, kolektivizácia a to, ako s tým hlavné postavy žili. Knihu som ukončila rokom 1960, kedy sa narodil môj otec. To som tam dala ako poznámku pod čiarou a tým som skončila, pretože ďalej už nemám povolenie písať.
Šesťdesiate roky už zachytávajú vašich priamych predkov a žijúcich ľudí. Ako reagovali na to, že píšete pokračovanie, ktoré sa ich týka?
Moji prastarí rodičia Vavrín a Verona mali spolu 19 detí a z nich dodnes žijú traja. To sú moji hlavní informátori. Od začiatku vedeli, že píšem pokračovanie, veľmi často som za nimi chodila a rozprávala sa s nimi. Dali mi plnú dôveru. Občas sa vyskytla téma, pri ktorej sme si povedali, že ju z úcty k iným predkom či súrodencom radšej vynecháme, no to, čo v knihe je, mám od nich odobrené.
Čo sa týka mojich starých rodičov, tí už nežijú, no ich štyri deti mi dali povolenie ich príbeh napísať. Nechcela som však ísť do prílišných detailov a rozoberať každý jeden rok či hĺbku ich vzťahov a manželstva. Po prvej knihe mi totiž niektorí ľudia v komentároch vyčítali slabšiu psychológiu postáv, ale mojím cieľom naozaj nebolo rozpitvávať všetko dopodrobna. Keď ide o takú osobnú tému a žijúcich príbuzných, dohodla som sa s otcom a jeho súrodencami, že skončím rokom 1960.
Vojnové obdobie je citlivá téma, obzvlášť v Rajeckej doline, kde pôsobili partizánske skupiny. Nelákalo vás písať v knihe aj širšie o tejto histórii?
Stále som sa snažila držať pohľadu našej rodiny a dedinčanov. Historických kníh o SNP či Rajeckej doline s konkrétnymi menami generálov a partizánov máme dostatok, no ja som touto cestou nechcela ísť. Dbala som na to, ako tie udalosti vnímali obyčajní ľudia – ich strach, schovávanie sa, ako to prežívali malé deti ako môj starý otec a jeho súrodenci.
Osobitnou témou v knihe je Jozef Gabčík, ktorý pochádzal z Poluvsia. Kníh o ňom a o atentáte na Heydricha sú desiatky, no ja som to napísala tak, ako si to pamätajú miestni ľudia. V dedine vznikli dve skupiny ľudí – jedni ho uznávali ako hrdinu, iní, keď išli okolo jeho domu, si odpľuli... Ale viac nebudem prezrádzať (úsmev).
Spomínali ste výčitky ohľadom slabšej psychológie postáv v prvej knihe. Zobrali ste si z reakcií čitateľov či odbornej verejnosti niečo do písania druhej knihy?
Chýbajúcu psychológiu v prvej knihe som si obhájila. Písala som o ľuďoch, ktorých som, okrem Verony, poznala iba z rozprávania. Odmietala som im vymýšľať vlastnosti, o ktorých som nevedela. Ak o Michalovi piati ľudia hovorili v absolútnych superlatívoch ako o najväčšom dobrákovi, nemala som potrebu pridávať mu umelo zlé vlastnosti, aj keď nejaké určite mal. Vnútorne by som s tým nebola stotožnená.
V druhej knihe som ľudí poznala osobnejšie. Pri vedľajších postavách som však do hlbokej psychológie opäť nešla – zasadila som ich do deja s tým, čo sa im stalo. Z reakcií čitateľov som si napokon vzala to, že chcem zostať sama sebou. Každému sa vyhovieť nedá. Pre mňa má tá práca úplne inú hodnotu a negatívnymi komentármi si ťažkú hlavu nerobím.
Aké posolstvo ste si zobrali sama pre seba z rozhovorov s pamätníkmi?
Ešte to vo mne doznieva, ale najväčšiu radosť mám z toho, v akej dobe žijeme. Oni žili vo veľkej neslobode. Oveľa viac si teraz vážim slobodu, ktorú máme – môžeme sa rozhodnúť kým chceme byť, kde a s kým budeme žiť. Viac si vážim aj to, dnes považujeme za samozrejmosť, ako je dostatok jedla či zdravotná starostlivosť, na ktorú v minulosti ľudia doplácali životom.
Na druhej strane mi je ľúto, že sa vytratila silná komunitná súdržnosť. Lúdia vtedy neboli zatvorení za stenami a mobilmi v fiktívnom svete, mali denný osobný kontakt a navzájom sa podporovali. To mi dnes chýba.
Obdivujem samostatnosť a schopnosť našich predkov prežiť v akejkoľvek situácii vďaka spojeniu s prírodou a pôdou. Myslím si, že keby dnešného človeka niekto vrhol do takých ťažkých podmienok, mnohí by si nevedeli poradiť.
Snažím sa z toho vziať si poučenie do vlastného života aj do výchovy svojich detí – ukázať im, že hoci majú všetko, musia vedieť premýšľať samostatne a nespoliehať sa len na technológie.
Po oficiálnom vydaní knihy vás určite čaká množstvo podujatí. Kedy a kde vás čitatelia najbližšie uvidia?
Prvá beseda bude 29. októbra v kníhkupectve Artforum v Žiline.
Oficiálny krst pre verejnosť aj rodinu bude doma, v Rajeckých Tepliciach na Mestskom úrade, a to 3. novembra. No a potom ma čaká turné po celom Slovensku.
