Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

18. september 2018 | Eugénia

Zdravie a životný štýl

Moje prežívanie Novembra ´89 pred a po

Keď ma oslovil Peter Tatár, aby som pre potreby projektu Revolúcia bez konca zaspomínal na november 1989 a veci s ním súvisiace, uvedomil som si, že som mnohé udalosti i osoby pod vplyvom času vytesnil zo svojej mysle.

24.11.2014 | 15:04

Keď ma oslovil Peter Tatár, aby som pre potreby projektu Revolúcia bez konca zaspomínal na november 1989 a veci s ním súvisiace, uvedomil som si, že som mnohé udalosti i osoby pod vplyvom času vytesnil zo svojej mysle.
 

Tribúna s predstaviteľmi vládnucej komunistickej strany pri príležitosti prvomájových osláv vytvorená na balkóne Hotela Slovakia.
 

V roku 1987 – 1988 som slúžil na základnej vojenskej službe v Olomouci. Pamätám si niektoré momenty – koncert Karla Plíhala v rámci vychádzky, 1. máj, povinné napochodovanie do ulíc, rozvinutie protestného transparentu ľuďmi z Charty 77 pred tribúnou a takmer bleskový zásah tajnej polície. Výsluch na ŠtB (Štátna bezpečnosť, pozn. red.), či a čo som videl. Nedeľná nuda v kasárňach a Jarek Nohavica z kazeťáku ktoréhosi absíka (vojak základnej služby po vysokej škole): ,,Když mne brali za vojáčka, stříhali mne dohola...“ A potom – to si pamätám, akoby to bolo včera – predvolanie na vojenskú kontrarozviedku. Ponuka cigaretky, koňaku, vraj ma už dlhšie pozorujú a javím sa im ako schopný vojak, milujúci svoju socialistickú vlasť. Neviem, kde na to prišli, otec bol vyškrtnutý zo strany, kde vstúpil na podporu Alexandra Dubčeka ako mnohí jeho kolegovia na VŠDS (Vysoká škola dopravy a spojov, v súčasnoti Žilinská univerzia, pozn. red.), starý otec evanjelický farár... moja láska k socialistickej vlasti mala veľké medzery. A že by boli radi, keby som občas za nimi zašiel na priateľský rozhovor, aké sú nálady u vojska, kto čo rozpráva, ktorí tú vlasť milujú menej, ako sa patrí. Že by zo mňa chceli mať informátora. Krvi by sa vo mne v tej chvíli nedorezal, začal som koktať, že sa na túto úlohu necítim byť dostatočne zrelý, po naliehaní som dokázal nabrať vnútornú silu a rázne ich odmietnuť. Milá tvár majora v civile sa razom zmenila na zachmúrenú a musel som podpísať papier, že o obsahu rozhovoru nebudem s nikým nikde a nikdy hovoriť a teraz tento sľub porušujem. Po Novembri som sa triasol, či tam niečo nedopísali a nenájdem sa v zoznamoch archívu ÚPN ako spolupracovník ŠtB. Nenašiel som sa.

 

Tribúni Nežnej revolúcie.

A potom prišla práca v Kovoslužbe Žilina, vo videoštúdiu sme natáčali okrem inštruktážnych filmov aj filmy o kúpeľoch či iných firmách. Ja som tam robil kameramana. Pochmúrny socík, prvomájové sprievody nasilu... pamätníci vedia. Jedno odpoludnie, mohlo to byť začiatkom októbra, nás zavolal šéf Vlado Soviar na poradu. Oznámil nám, že po Ľubovi Bechnom ide ŠtB. Vlada vypočúvali, zisťovali, s kým sa stretávam, kto za mnou chodí, robili mi prehliadku stola na pracovisku. Mám si dávať pozor, lebo ma sledujú a aby som prerušil všetky aktivity, ktoré by mohli byť považované za protisocialistickú činnosť. Moja manželka je z Moravy, vtedy sme spolu len chodili, zrejme si mysleli, že som sa cez ňu napojil na ľudí z disentu. A mali čiastočne pravdu. Cez kopírák a tenký preklepový papier som na písacom stroji množil a rozširoval dokument, ktorý upozorňoval na to, že vláda a KSČ porušuje Helsinské dohovory o ľudských právach, ku ktorým sa Československo zaviazalo. Býval som u rodičov a po návrate domov som spálil všetky dokumenty, matrice. Ak by prišli, aj tak by toho našli ešte dosť. Staré časopisy Reportér zo ´68. roku, ktoré otec ukrýval. Knihy Mňačka, Tatarku, Pasternaka. Otec mohol síce zostať učiť na Vysokej škole dopravy a spojov, ale mal zastavený kariérny rast. Po informácii od šéfa som eštebákov periférne cítil všade. Či som šiel autom, alebo pešo na návštevu k niekomu, sledovalo ma auto, alebo sa pri mne striedali rôzne postavy. Bolo to veľmi nepríjemné a začínal som mať strach. Spomínam si na jeden novembrový večer, myslím, že v Prahe to už začínalo vrieť, pod oknom nášho radového domu sledovacie auto, v ňom dvaja muži a otec v kresle pri otvorenom okne pustený Hlas Ameriky. Nenápadne som zavrel okno. „Čo to robíš, veď je tu teplo!“ „Ale, otec, mne je zima!“ Musel som klamať, nemohol som povedať, že dole je sledovacie auto, bál som sa, aby otec nedostal infarkt. O pár dní nato som odvážal na vlak otcovu návštevu - profesora z Krakovskej univerzity. Počas čakania a rozprávania sa na nás tak lepil jeden človek, až to bolo nepríjemné. Zrejme si myslel, že ide o prepojenie na Walesu a poľský odboj. Naberal som vnútornú silu, že sa ho opýtam, čo potrebuje, ale prišiel už vlak. Bolo to nepríjemné, každú chvíľu som čakal zatknutie alebo osobnú prehliadku. Vedel som, že nám zrejme odpočúvajú aj telefón, nevedel som, ako naznačiť rodičom, aby si dávali pozor.

 

Prezident Václav Havel v Žiline.


Ale to sa už študentské nepokoje preklopili do Žiliny, kde aj vďaka študentom z Čiech vzniklo Občianske fórum. Spomínam si na prvý míting pred Domom odborov. Už neviem, či bol povolený alebo nepovolený. 21. či 22. november 1989. Riaditeľ Domu odborov Marián Prievozník nám odmietol zapojiť elektrický prúd pre ozvučenie. Neskôr sme ho našli na zoznamoch ŠtB. Situáciu zachránil riaditeľ neďalekého hotela Slovakia, ktorý to riskol. Na terase hotela pri veľkej Leninovej hlave vznikla improvizovaná tribúna. Hlavnými lídrami boli študenti VŠDS spolu s pedagógom Karolom Honnerom, jedným z mála, ktorý sa spočiatku nebál. Ako fotograf a kameraman som poznal snáď všetkých fotografov v meste, preto som bol prekvapený, kde sa zrazu vynorilo toľko nových fotografov s dobrou výbavou. Podozrivé bolo, že nefotili tribúnu a dianie okolo nej, ale sústredili sa na nás účastníkov. Eštebáci si nás dokumentovali, aby neskôr... Mal som nepríjemné mrazenie, ale strach bol už preč. 27. novembra už bolo na Leninovom námestí na generálnom štrajku snáď pol Žiliny. Moje sledovanie ale neprestávalo ani v priebehu decembra. Kam som sa pohol, z práce, či do práce, cítil som v pätách tiene sledovačov. Dokonca aj na nedeľné bohoslužby ma odprevádzali, ale prah evanjelického kostola v Žiline neprekročili. Atmosféra v Žiline bola vynikajúca, spolu s priateľom Ivanom Vaškom sme boli ponúkať pomoc na okresnú VPN (Verejnosť proti násiliu, pozn. red., Občianske fórum sa na pokyn z Bratislavy premenovalo), ale vzali si len telefónne číslo, že sa ozvú, keby niečo potrebovali. V práci začali prvé prevracačky kabátov, kedy komunisti odhadzovali stranícke knižky a hlásili sa do VPN. Vtedy som pochopil, že máme vyhraté. Premýšľal som, kto ma mohol udať, neprišiel som na to. Už ako študent som udržiaval priateľský vzťah s dvoma mužmi. Prvým bol spisovateľ Ján Lenčo, ktorého vylúčili z KSČ, nesmel učiť na gymnáziu a jeho knižnica bola žriedlom samizdatovej literatúry. Druhým bol Jozef Štröbinger, brat mu emigroval do Spolkovej republiky Nemecko. Viedli sme mnoho protikomunistických rozhovorov, tešiac sa, kedy režim padne. Oboch som po revolúcii našiel na zoznamoch v časopise Rudá kráva i v registri zväzkov na ÚPN. Ján Lenčo po revolúcii vstúpil do pôvodnej nereformovanej KSČ. Ústav pamäti národa som požiadal o informáciu, či bola na mňa vedená zložka, ale nenašli nič. Až v týchto dňoch sa mi vtedajší šéf Vlado Soviar zdôveril, že ho na mňa upozornil npr. Karol Šoška, podriadený plukovníka Skálu, ktorý šéfoval ŠtB v Žiline. Všetky čiernobiele negatívy z revolučných dní som tak precízne schoval, bojac sa prehliadky, že sa mi tie hlavné doteraz nepodarilo nájsť. Mám len fotky z prvomájových sprievodov, kde cítiť tú falošnosť a vynútené mávanie. Sprievody tiež končili pri Leninovej hlave, kde neskôr začala revolúcia a fotky z prvých stretnutí VPN v Dome odborov.

Vzácne sú pre mňa negatívy z prvej návštevy prezidenta Havla v Žiline. Niekedy v zime roku 1990 alebo 1991 ma požiadala redaktorka z vtedajšieho Cieľa, či by som nešiel nafotografovať prílet prezidenta Václava Havla do Žiliny, kde ho pozvali podnikatelia a pridal sa aj primátor Ján Slota.
Dostali sme sa až na plochu letiska, bez akejkoľvek kontroly, legitimovania. Na kraji letiska ho už čakal starý Bavorák so šoférom a výsostnými prezidentskými štandardami. Vystúpil z lietadla a ja som mohol podať ruku prvému prezidentovi, ktorého som si mohol vážiť. Netušil som vtedy, že bude na dlhé roky aj posledným...

V súvislosti s Novembrom sa mi do mysle vkráda ešte jedna udalosť. Niekedy v roku 1992 nás šéf zvolal na poradu, aby nám oznámil, že štúdio prechádza pod mesto. Pán primátor Slota chcel mať istotu, že budeme lojálni k nemu i k mestu. Mali sme podpísať nejaký papier. „Čo to je, Vlado?“ pýtal som sa. „Nič, len prihláška do SNS, čistá formalita, ale pán primátor na nej trvá, inak sa budem musieť s vami rozlúčiť.“ A tak som dostal výpoveď a zároveň skončil môj prvý a pravdepodobne posledný zamestnanecký pomer. O rok na to skočilo aj videoštúdio. A toto je definitívna bodka za Novembrom 1989.

Ľubo Bechný, fotograf, publicista a spoluzakladateľ OZ Proti korupcii
Snímky autor

|
<
September 2018
>
PON UTO STR ŠTV PIA SOB NED
27 28 29 30 31 1 2
3 4 5 6 7 8 9
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
1 2 3 4 5 6 7
Utorok    18. September 2018
18.9.2018 16:00 | Hermes - stretnutie malých i veľkých spisovateľov
18.9.2018 19:00 | Filmový kvíz u 12 opíc
18.9. 13:15 - 14:15 | Úteky za železnú oponu
Horúce kreslo
DNES ZAJTRA ŠTVRTOK
19 °C
23 °C
23 °C
zilinskyvecernik_monitor_prod