Vyštudovali ste magisterský stupeň v Ateliéri maľby +– XXL, kde ste v roku 2014 ukončili doktorandské štúdium. Venujete sa iba maľbe alebo aj iným médiám?
Vyštudovala som maľbu, ale svoje obrazy vnímam ako kresby, aspoň tak o nich hovorím. Sú robené suchým pastelom, aj keď výsledok sa podobá maľbe. Rada idem do priestoru, preto má mnoho mojich prác formu objektu alebo ich vešiam na rôzne závesné systémy, ktoré si nechávam vyrábať. Takisto príležitostne pracujem s keramikou a výstavy, ktoré pripravujem, sa snažím dopĺňať aj o iné médiá.
Tematicky sa zameriavate na prírodu a environmentalistiku. Bolo to tak vždy alebo je to výsledkom hľadania v procese vašej tvorby?
Moja tvorba sa v priebehu rokov dosť menila. Prírodným témam sa venujem asi od roku 2015, keď som vytvorila sériu Evolúcia zameranú na minerály a neživú prírodu. Zaujímala ma jej časovosť a dlhá existencia v porovnaní s naším krátkym ľudským životom. Od prelomu rokov 2017 – 2018 som svoju tvorbu preklopila aj na živú prírodu. To znamená, že som kreslila lesy, rastliny, rastliny pod mikroskopom, teda prírodu, ktorú môžeme vidieť len pod šošovkami a ktorá sa podobá viac nejakým štruktúram.
Objekty na zemi znázorňujú koraly. Žiaci ich vyrábali počas jednej z návštev Moniky v internátnej škole. Nad nimi sú tenké zvyšky plátien zviazané uzlíkmi, ktoré vyjadrujú puto medzi autorkou a deťmi.
Ako vyzerá život výtvarníčky na Slovensku? Uživí vás iba vaša tvorba alebo máte aj iné zamestnanie?
Dlhé roky som pôsobila ako galerijná pedagogička v Galérii mesta Bratislavy. Momentálne som už asi rok a pol na voľnej nohe a venujem sa svojmu umeniu s tým, že s Galériou mesta Bratislavy robím ešte rubriku o výtvarnom umení, a to podcast s názvom Oči dokorán.
Máte svoj vlastný ateliér?
Áno, je v Novej cvernovke a mám to tam veľmi rada, ale vzhľadom na jeho zaplnenie rozmýšľam, čo budem robiť ďalej, lebo sa tam už veľmi neviem pohnúť. A pri mojich veľkých prácach je to aj čoraz náročnejšie tam pracovať.
Momentálne sa teda venujete viac veľkým formátom?
Áno, ale toto závisí aj od príležitosti. Posledné tri výstavy som mala vo veľkých priestoroch, ako je Nová synagóga. A keď mám k dispozícii veľký priestor, tak aj rozmýšľam, čím ho zaplniť, lebo by sa v ňom malé práce stratili. Tiež to vyplýva z projektu, ktorý som robila s deťmi z Evanjelickej spojenej školy internátnej v Červenici. Tvorili sme často v exteriéri na veľké plátna, ktoré som im nosila.
Vaša výstava, ktorú aktuálne môžeme vidieť v Novej synagóge, bude inštalovaná aj na inom mieste?
Prvá výstava bola v rámci Ceny Oskára Čepana v bratislavskej Kunsthalle vo februári 2023. Tam som prezentovala spoluprácu s Evanjelickou spojenou školou internátnou v Červenici. Výstava v Žiline je jej pokračovaním a vznikla vďaka štipendiu z Fondu na podporu umenia. Pre túto výstavu som okrem dvoch diel pripravila nové práce, ale téma zostáva rovnaká. Aj naďalej som chodila do spojenej školy, s deťmi sme vytvorili viac prác, a tým som mohla aj ja vytvoriť ďalšie veľkorozmerné plátna, ktoré tu môžete vidieť, a sú dopovedaním toho príbehu a aktivít, čo sme robili spolu s deťmi.
Nočné motýle sú vo výstave zastúpené v rôznych podobách.
Je vaša spolupráca s touto školou teda dlhodobá?
Spolupracujeme takmer dva roky. Do Červenice som chodila na jar a koncom školského roka, keď bolo pekné počasie, pretože som chcela pracovať v exteriéri. Aj deti sa z toho viac tešia, keď môžu tvoriť v prírode.
Ony samy trávia časť vyučovacieho procesu vonku, keď sa dá, ak je dobré počasie. Škola je zasadená v peknom prírodnom prostredí, čo som chcela využiť. Zároveň témy, ktoré sme riešili, sa týkali rastlín v okolí školy. Tie sme sa pokúšali nakresliť na veľké plátno. Projekt asi v blízkom čase uzatvorím, táto etapa sa skončí výstavou v Novej synagóge. Dala mi veľmi veľa a som vďačná za tú skúsenosť. Momentálne mám nové ponuky a vízie, čomu by som sa chcela nasledujúci rok venovať.
Ako ste sa dostali k spolupráci so školou pre hluchoslepé deti? Do akej miery boli deti, s ktorými ste spolupracovali, znevýhodnené stratou sluchu a zraku?
Nápad osloviť školu na spoluprácu vznikol z konverzácie s niekým, kto mi ju dal do pozornosti. Napísala som pani riaditeľke školy, že by som s nimi rada spravila pár výtvarných workshopov a pani riaditeľka
Iveta Krajčirovičová bola tomu veľmi naklonená. Skúsili sme to a nakoniec z toho boli takmer dva roky spolupráce. Keď som s projektom začínala, tak mali dvaja chlapci zo skupiny asi osemnástich detí ochorenie úplné, a teda nevideli ani nepočuli. Ostatné deti mali postihnuté oba zmysly, ale v rôznej intenzite a komunikácia s nimi bola jednoduchšia, navyše tam bol veľmi nápomocný pedagogický zbor. Bola to teda tímová práca. Na workshopy sme využívali čas v priebehu vyučovania, pretože mnohé deti sa po vyučovaní vracali domov do okolitých obcí.
Workshop s deťmi z Evanjelickej spojenej školy internátnej v Červenici.
Páčila sa deťom takáto výtvarná činnosť?
Väčšina detí sa veľmi tešila, stala som sa pre nich obľúbenou, čo ma motivovalo v pokračovaní s týmto projektom. Vekové rozpätie detí v škole je približne od 5 do 18 rokov, a tak je prirodzené, že mladšie deti vydržali kresliť kratšie než tie staršie. S niektorými deťmi som ostala v kontakte, vybudovali sme si spolu vzťah. Na vašej výstave, ktorá je inštalovaná aktuálne v Žiline, vidíme motív motýľa. Približne v období, keď som začala spolupracovať so školou, som sa začala zaujímať o nočné motýle. Som naučená veriť svojej intuícii a tvorivému procesu. Spravila som niekoľko kresieb a keramických objektov a zrazu sa mi to celé prepojilo aj s pôsobením v škole a začalo mi to dávať zmysel. Nočné motýle rovnako nevidia, orientujú sa v priestore pomocou čuchu. Pre mňa osobne sú veľmi pekné a zároveň sú krehké. To sa mi spája s prácou s deťmi z internátnej školy. Preto som ich nechala aj súčasťou výstavy. Niektoré obrazy sú na ťažkom plátne a niektoré naopak na veľmi ľahkom až takom pavučinkovom bavlnenom materiáli. Tie sú inštalované na konštrukciách
tak, aby pripomínali motýlie krídla. K výstave mi pripravila autorský text Katarína Poliačiková a úryvok z neho je zakomponovaný do inštalácie na jednej stene, aby dopovedal celý príbeh.
Monika Pascoe Mikyšková pred jedným z obrazov, ktorý je spojením jej vlastných kresieb a prác hluchoslepých detí z Červenice
Okrem svojich výtvarných prác ste vydali aj dve knihy. Čo vás inšpirovalo k takejto tvorbe?
Vydala som ich po ukončení doktorandského štúdia. Vtedy som sa venovala celkom iným témam ako v súčasnosti. Pracovala som na projektoch, ktoré úplne nevyžadovali moju ručnú prácu, a tak mi vyšli dve publikácie: Lásky – tu som robila rozhovory so seniormi o ich prvých láskach, druhá – Záznam o tichu je o vzťahoch ľudí z LGBTI komunity.
Aké sú vaše ďalšie tvorivé kroky po ukončení projektu so spojenou školou v Červenici?
Budúci rok by som rada išla do Estónska. Natrafila som tu na výskum vedkyne Renaty Soukand, etnobotaničky. Som s ňou v kontakte a dohodli sme sa na budúcej spolupráci. Venuje sa rôznemu využitiu rastlín v minulosti a prenosu tejto vedomosti z generácie na generáciu. Osobne si myslím, že je dôležité mať tieto poznatky k dispozícii, pretože sa z našich životov vytrácajú. V konzumnej spoločnosti na to akoby nemáme čas a sme od prírody vzdialenejší než kedysi. Čaká ma tiež spolupráca s centrom pre súčasné umenie Plato Ostrava, kde budem počas štyroch mesiacov navštevovať jednu základnú školu a vzdelávať deti v rámci environmentálnej témy prostredníctvom umenia.
