Vždy ste mali blízko k športu. Zrejme mal na to vplyv váš otec, ktorý bol nedávno uvedený do Siene slávy žilinského hokeja...
Áno, od malička som mal veľmi blízko k športu. Ocko bol aktívny hokejista, patrí medzi legendy žilinského hokeja – je najlepší strelec v histórii klubu a dokonca držiteľ slovenského rekordu. Bol a stále je pre mňa obrovským vzorom – nielen ako športovec, ale aj ako človek, otec a neuveriteľný „pracant“. Už ako niekoľkomesačného ma rodičia brávali na zimný štadión a odvtedy sa tam „motám“ už polstoročie. Doteraz si pamätám „vôňu“ hokejovej šatne vtedajšieho „áčka“, pozápasové debaty otcových spoluhráčov, ktorí boli pre mňa stelesnením hrdinov. Môj otec, strýko, Laco Machyna, Vladko Korž, Palo Frankl a ďalší, to boli chlapi – osobnosti, ku ktorým som ako dieťa vzhliadal. Na druhej strane, moja mamička má blízko k umeniu. Dlhé roky učila výtvarnú výchovu, neskôr pôsobila na základnej umeleckej škole. Ona ma viedla týmto smerom. Chodil som do ľudovej školy umenia na výtvarný odbor, kde som pochytil tvorivé základy. Začal som kresliť, maľovať a vďaka zdedenej láske ku knihám som postupne prešiel na písanie básní a neskôr až k novinárčine. Od malička som obľuboval humor, vyrastal som na Lasicovi, Satinskom, Radošíncoch, dvojici Šimek – Grossmann, Horníčkovi. Rád som čítal humoristické časopisy Roháč a Dikobraz. Tam sú základy toho, že ma ľudia berú ako veľkého „srandistu“.
Rád spomínate na svoje detstvo?
Áno a čím som starší, tým viac. So sestrou Dáškou sme mali vďaka rodičom i starým rodičom krásne detstvo, akurát ona ho mala pri mne trochu „drsnejšie“. Veľmi rád spomínam najmä na babičku Kaššovú, ktorá bola nesmierne múdra a pracovitá žena. Myslím, že ma v mnohom veľmi ovplyvnila. To isté rodičia, ktorí nám vytvorili tú pravú rodinnú atmosféru a dodnes sú našimi oporami.
Vašou športovou doménou bol najmä hokejbal. Ako ste sa k nemu dostali?
Keď som mal asi 14 rokov, prišli nás na zimný štadión „lanáriť“ chalani z mestskej hokejbalovej ligy. Vtedy hral v Žiline hokejbal takmer každý, nielen bývalí hokejisti. Mňa si vybral HBC Relax a paradoxne som začal chytávať. Netrvalo dlho a zvíťazila túžba dávať góly. Hoci som bol nižší, darilo sa mi a cez SC North Stars som sa postupne prepracoval do legendárneho HBC 07 Žilina. Vtedy sme patrili nielen medzi slovenskú, ale i európsku klubovú špičku, a to mi otvorilo dvere do reprezentácie. V nej som pôsobil 15 rokov, počas ktorých som odohral osem majstrovstiev sveta.
A hokej? Ten ste už nehrali?
V Žiline som prešiel všetkými vekovými kategóriami, počas vysokej školy som hrával za BEZ Bratislava. Po návrate domov som však absolvoval komplikovanejšiu operáciu pruhu – rana sa mi niekoľko mesiacov poriadne nehojila – no aj tak som stihol za prvoligovú Žilinu odohrať desať zápasov. Potom som sa dostal na športovú križovatku – či pokračovať v hokeji alebo sa venovať novinárčine a hokejbalu. Vsadil som na istotu, a tak som sa rozhodol pre noviny. Začal som ako športový redaktor v Žilinskom večerníku a popritom sa naplno športovo vyžil na hokejbale. K hokeju som sa ešte na dve sezóny vrátil vďaka Olympicu Žilina, no potom prišla ponuka vyskúšať si legionársky chlebík v hokejbalovom tíme Montreal Black Knights. V redakcii mi dali neplatené voľno, a tak som odcestoval za veľkú mláku.
Vráťme sa na začiatok vašej novinárskej kariéry. Ako ste sa dostali do Žilinského večerníka?
Na vysokej škole sme museli povinne absolvovať prax. Pôvodne som študoval na katedre žurnalistiky odbor propagácia, no nechcelo sa mi v nejakej reklamnej agentúrne ponúkať perá a nálepky. Tak som išiel do Žilinského večerníka, kde mi dali šancu ako športovému elévovi. Pamätám si na môj prvý celostranový rozhovor z leta 1995 s Robom Petrovickým, ktorý vtedy hrával NHL. Dodnes ho mám zarámovaný v pracovni. Potom som, aj vďaka Žilinskému večerníku, vyštudoval aj „klasickú“ žurnalistiku.
Kto vtedy v redakcii šéfoval?
Šéfredaktorom bol Štefan Debnár, jeho zástupkyňou Irena Čižmáriková, výrobným sekretárom Tibor Hlbočan. V redakcii vtedy pracovali manželia Jarošovci, Mirko Leitner, neskôr sa striedali ďalší. Robil som aj v Reportéri pod vedením Paľa Rýpala, ktorého osud je, žiaľ, dodnes nejasný. Krátko som pracoval aj v Rádiu ZET, kde som mal manažérsku pozíciu. Bola to dobrá skúsenosť, napríklad sme v Dome odborov zorganizovali koncert legendárnej britskej funky skupiny Delegation. Stále ma to však ťahalo k novinárčine, a tak som sa vrátil do Večerníka, kde som to neskôr „dotiahol“ až na pozíciu šéfredaktora.
O tom, že budete šéfredaktorom, vraj ako prvý vedel Jožko Mičo z Terchovej...
V podstate áno (úsmev). Raz sme boli s Pištom Debnárom robiť reportáž v Terchovej, kde vtedy natáčali film „Nejasná správa o konci sveta.“ Jožkova firma tam vtedy stavala filmové kulisy a šéfredaktor Debnár ma predstavil ako svojho budúceho nástupcu. Po mnohých rokoch sa to naozaj vyplnilo. Pamätám si, že vtedy v Terchovej nakrúcala mladučká Klára Issová, ktorá je teraz na vrchole kariéry. Bola veľmi milá, a to bolo asi jedno z mojich prvých stretnutí s „celebritou“.
Tých ste neskôr zažili neúrekom. Na ktoré spomínate najradšej?
Bolo ich veľmi veľa, či už išlo o hercov, spevákov alebo športovcov. Veľký dojem vo mne zanechalo stretnutie s Karlom Gottom v hoteli Dubná skala. Posedeli sme pri káve a okrem rozhovoru do novín si maestro našiel čas aj na „neoficiálnu“ debatu o živote. Bol veľký „sympaťák“, vyžaroval z neho pokoj a ľudskosť. Podobne sme „podebatili“, ale pri pive, s Danielom Landom a nezabudnem ani na rozhovor s Ivetou Bartošovou, ktorý bol jeden z jej posledných. Robili sme ho spolu s Veronikou Cvinčekovou a vždy, keď si naň spomeniem, tak mi je ľúto ako onedlho Iveta skončila. Bola veľmi milá, ale zároveň smutná.
Znie to, že ste si novinárčinu naozaj užili.
Novinárčina je úžasná v tom, že každý deň prináša niečo nové, spoznávate nových ľudí, situácie, veci, miesta, o ktorých by ste sa možno nikdy nedozvedeli, nikdy ich nezažili. Je to živé, tvorivé, nestereotypné, povolanie. Pridanou hodnotou bolo, že sme čitateľom okrem prinášania informácii neraz vedeli pomôcť aj inak a veľakrát sme vyriešili problém, s ktorým sa nedalo pohnúť.
A tak ste sa dostali aj do politiky?
Áno, novinárčina bola akýmsi premostením k politike. Oslovili ma kamaráti, že pre šport môžem byť užitočný nielen ako novinár, ale veľa môžem spraviť pre jeho rozvoj aj ako poslanec. Hneď na prvý pokus mi vyšla kandidatúra do mestského zastupiteľstva i na „vucku“ a odvtedy mám aj status regionálneho politika.
Čomu sa venujete ako politik?
Som dlhoročným členom Športovej komisie mesta Žilina aj Komisie školstva a športu Zastupiteľstva ŽSK. Pôsobím ako predseda mestskej komisie pre prideľovanie športových dotácií a grantov, takisto predsedám Ankete Športovec roka, ktorú som pred viac ako 15 rokmi spoluzakladal. Z mojich srdcoviek spomeniem Burzu športových klubov – krásne podujatie na Hlinkovom námestí, kde sa kluby prezentujú verejnosti. Je tam vždy veselo a plno športujúcich detí a mládeže. Na kraji sa snažím zlepšovať športovú infraštruktúru – podarilo sa nám zmodernizovať areál na Gymnáziu Varšavská, kde je futbalové ihrisko aj tartanová dráha. Verím, že sa nám podarí obnoviť aj ďalšie športoviská pri stredných školách, ktoré by slúžili nielen žiakom, ale aj verejnosti. A hlavne dúfam, že čo najskôr dotiahneme do zdarného konca aj areál na Karpatskej ulici. Podporujem aj inkluzívne akcie ako Parádny deň na Športovej škole na Rosinskej ceste, dlhodobo spolupracujem s CSS Synnómia, Spojenou školou Jána Vojtaššáka, či žilinským Zväzom postihnutých civilizačnými chorobami.
Ste teda dušou viac športovec alebo politik?
Určite športovec! Politiku vnímam ako nástroj, vďaka ktorému môžem pomáhať športu a realizovať svoje športové vízie. Inak by som v nej už dávno nebol, keďže v nej pôsobí čoraz viac populistických „bláznov“ bez sedliackeho rozumu. Ja veľmi nemusím ani obleky a „tanečky“ okolo titulov a funkcií. Radšej mám to klasické „Ahoj Robo“, nie „Dobrý deň, pán poslanec“. Vždy som bol predovšetkým Žilinec, ktorý miluje svoje mesto, a tak to aj zostane. Bol som športovec, športový redaktor a teda ma pokojne môžete označovať ako športového politika.
Prezradíte čosi aj zo súkromia?
Mám krásnu, veľkú rodinu. Dcéra Sofia študuje na vysokej škole za zdravotnú sestru. Staršieho syna Róberta Daniela čaká budúci rok maturita. Už dávnejšie mi pomáha vo firme a som rád, že po skončení s hokejom pokračuje ako futbalista. Najmladší Damián tiež hráva hokej a je veľmi šikovný. Narodil sa v deň mojich narodenín, takže keď som oslavoval 50, on mal práve 13 rokov. Klobúk dole pred manželkou Katkou. Nie je to vždy ľahké zvládnuť tri deti, teda so mnou štyri (smiech), pracovné povinnosti – ale držíme pokope. Vzájomný rešpekt, viacero spoločných záujmov a manažovanie každodenného rodinného života nás spája. A to je pre mňa viac ako akákoľvek politická funkcia či športový titul.
Ako ste sa dostali k svojej ďalšej veľkej záľube – zberateľstvu, resp. výstavám svojich zbierok?
Postupne to priniesol život, naviac som znamenie rak, ktorý miluje staré veci. Ako novinár som raz dostal na narodeniny starý písací stroj od kamarátky z mediálnej oblasti Moniky Janigovej, a keďže som mal svoju starú Zetu, zrazu som mal základ zbierky mechanických písacích strojov. Potom sa tie dva stroje rozrástli na štyri, o chvíľu ich bolo desať a teraz mám okolo stovky. Tak isto to bolo s fotoaparátmi. Môj dedko Jožko Gavlák bol profesionálny fotograf, po ktorom som zdedil zopár „foťákov“. Scenár ako pri strojoch sa zopakoval a dnes ich mám takmer štyristo. Keďže som mal vždy veľmi blízko k športu a veľmi si vážim športové legendy, ako športový novinár som bol s mnohými často v kontakte. Občas mi niekto venoval podpísaný dres, hokejku či kopačky. V čase najväčšej slávy Petra Sagana ma oslovilo jedno obchodné centrum, že videli môj rozhovor s ním a pýtali sa, či by som nevedel zorganizovať výstavu, ktorou by sme mu vzdali poctu. A tak sme s jeho trénerom Petrom Zánickým spravili „moju“ prvú výstavu v žilinskom OC Mirage. Keďže mala úspech, tak som sa medzi ľudí „odvážil“ aj s písacími strojmi, fotoaparátmi a neskôr so športovými artefaktmi. Za viac ako desať rokov som s rôznymi výstavami precestoval celé Slovensko. Nazval by som to „putovným múzeom do uponáhľanej doby“. Sú ľudia, ktorí by do klasického múzea z rôznych dôvodov nešli, ale zastavia sa v obchodnom centre a tam ho majú ako na dlani. Napríklad výstava mechanických písacích strojov. Návštevníci majú možnosť vidieť krásne „mašiny“ od historických až po tie modernejšie elektrické, z obrazovo–textových tabúľ sa dozvedia o ich histórii. Ku každému písaciemu stroju je popis kedy a kto ho vyrobil, či používal. Mám napríklad typ stroja, ktorý mal Ernest Hemingway alebo originál, na ktorom písala Lenka Slaná – porotkyňa zo SuperStar – keď chodila na strednú školu. Takže mám aj „celebritné" kúsky, a to najmä od slovenských športových hviezd.
Tie výstavy si teda sám vymýšľate?
Samozrejme. Hlavným kritériom je, aby ľudí zaujali, resp. sa snažím, aby mali aj nejaké edukatívne posolstvo. Príprava takejto výstavy trvá približne mesiac, je to „prplačka“. Musíte ju celú napísať, vrátane popisov k exponátom, dať to s grafikmi celé „dokopy“ a napokon inštalovať v obchodnom centre. Je to „makačka“, najmä záverečný finiš, keďže výstavy „staviame“ v noci. Na druhý deň ráno si dám v „obchoďáku“ kávu a sledujem ľudí, ktorých výstava zaujala. Som šťastný, doslova pyšný na svoju prácu, a to je veľká pridaná hodnota tohto zamestnania.
Spolupracujete aj s inými zberateľmi?
Jasné, napríklad so Žilinčanom Jožkom Remencom, ktorý má obrovskú zbierku historických telefónov. Už teraz spolu plánujeme veľkú výstavu v Žiline pri príležitosti 150. výročia vynálezu telefónu Alexandrom Grahamom Bellom. A momentálne uzrie svetlo sveta výstava o Titanicu, na ktorej spolupracujeme s manželským párom – „šialenými“ zberateľmi vecí z legendárnej lode. Výstava bude mať premiéru v Košiciach, postupne s ňou budeme putovať po celom Slovensku a nevynecháme ani Žilinu.
Názov vašej firmy je veľmi zaujímavý – prečo Gešenc?
Keď som bol dieťa, mal som imaginárneho kamaráta, ktorého som volal pán Gešenc, sestra mala pani Delegovú (smiech). Keby sme spolu mali firmu, bola by to Gešenc & Delegová Company (smiech). No ja som ostal pri názve Gešenc media & sport, keďže sa venujem najmä mediálnej a športovej oblasti.
Skúste sa obzrieť, bilancovať... a potom pozrieť aj do budúcna. Na čo sa tešíte v druhej polstoročnici svojho života?
Hoci mám 50, cítim sa na 25. Zamrzol som niekde pri tridsiatke. Jasné, brucho mi narástlo, ale dnes ho majú už aj dvanásťroční (smiech). Nič neľutujem, aj keď niektoré veci by som dnes riešil inak. Ak som niekomu ublížil, vedome či nevedome, mrzí ma to – ale späť sa nič vrátiť nedá. Som šťastný, že moji rodičia žijú, že mám tri zdravé deti a skvelú ženu. A mám kamarátov, ktorí keď treba, tak mi aj v nedeľu na obed pomôžu vyniesť skriňu na ôsme poschodie. Takých si treba vážiť. Snažím sa obklopovať ľuďmi, ktorým môžem veriť, a ktorí majú podobné hodnoty, názory, či humor. V reči športovca by som povedal, že s príchodom päťdesiatky žijem ako v play–off – každý deň ma čaká nový zápas, na ktorý sa veľmi teším. Samozrejme, že mám ešte veľa snov a nápadov, ktoré by som rád zrealizoval, ale ako v play–off, idem od zápasu k zápasu a užívam si každý jeden deň s rodinou, priateľmi a ľuďmi, ktorých mám rád. Dúfam, že budeme zdraví, pretože inak je človek stratený. Peniaze boli aj budú, ale zdravie sa kúpiť nedá.
Máte už plány na leto?
Jasné – idem s rodinou na tri týždne do Chorvátska. Najskôr beriem rodičov a synov, potom za nami príde manželka s dcérou a priateľom. Pre mňa je pravá dovolenka, keď sme všetci spolu a je jedno či je to more alebo hory. Na záver mi dovoľte zaželať všetkým čitateľom Žilinského večerníka krásne prežitie dovoleniek, resp. prázdnin. Veľa slnka, vody a pohody.
Kto je Róbert Kašša? (50)
Narodil sa 22. 6. 1975 v Žiline. S manželkou Katarínou vychovávajú tri deti - dcéru Sofiu (21) a synov Róberta Daniela (18) a Damiána (13).
Po vzore svojho otca Roberta začal už ako štvorročný s ľadovým hokejom a šport sa stal jeho životnou filozofiou. Okrem hokejového a hokejbalového dresu Žiliny bol 15 rokov v hokejbalovej reprezentácii Slovenska. S hokejbalom precestoval takmer celý svet a vo svojej zbierke má, okrem iného, dva hráčske tituly majstra sveta z rokov 1999 a 2013, jeden titul z MS Masters (2022) a jedno trénerské zlato z MS 2015. Trikrát sa stal najlepším hokejbalistom Slovenska (2000, 2002, 2013) a raz získal aj ocenenie pre najlepšieho útočníka majstrovstiev sveta. V roku 2010 bol uvedený do Siene slávy medzinárodnej hokejbalovej federácie ISBHF a v roku 2018 do Siene slávy Slovenskej hokejbalovej únie. Súťažne hrával aj futbal, futsal, florbal, je držiteľ Guinessovho rekordu v plážovom volejbale.
Jeho druhou láskou je novinárčina. Po absolvovaní Katedry žurnalistiky FF UK v Bratislave pracoval vo viacerých celoslovenských i regionálnych médiách, okrem iného dlhodobo pôsobil ako športový redaktor a šéfredaktor v Žilinskom večerníku. Je autorom mnohých expozícií so športovou tematikou a momentálne pripravuje monografiu k 100. výročiu žilinského hokeja.
V roku 2010 sa vydal na dráhu regionálneho politika. Už tretie volebné obdobie je nezávislým poslancom Mestského zastupiteľstva v Žiline (Iná Žilina) i Žilinského samosprávneho kraja. Jeho poslaneckou prioritou je podpora športu a výstavby športovej infraštruktúry. Okrem iného je spolutvorcom grantového športového systému mesta Žilina, podujatia „Športovec roka mesta Žilina“, spoluzakladateľom originálnych raftových pretekov pod Strečnom, autorom „Burzy športových klubov“, či tvorcom hokejového názvu „žilinskí vlci“. Výrazne sa zaslúžil o revitalizáciu športového areálu na Gymnáziu Varšavská a ďalej aktívne pracuje na ďalších športových projektoch, ako napríklad Športcentrum Karpatská.
