Spolu nás tam v roku 2019 bolo dvanásť. Aj rok predtým sme do hlavného mesta Ukrajiny vzali priateľov zo Žiliny a Kysúc. Vtedy nás bolo jedenásť. Po oba razy nás po Kyjeve, a raz aj po Černobyle, sprevádzal náš známy, Kyjevčan Ivan. Ochotne sa nám každý deň venoval, vodil nás po miestach, ktoré nám svojou veľkoleposťou brali dych. Všetci, čo sme tam boli, sme mu ponúkli pomoc, odvoz jeho blízkych z hraníc, aj ubytovanie. Odmieta odísť. Píše sporadicky a stručne. „Žijeme“.
PRIESTOR, VŠADE KAM SA POZRIETE
Isteže, sú cestovatelia, ktorí navštívili obrovské mestá a takmer štvormiliónová aglomerácia Kyjeva sa im môže zdať primalá. No keď sme tam prišli my, predstava, že v ňom žije takmer toľko ľudí ako na celom Slovensku, nás, prinajmenšom, zarazila. V podstate sme si túto skutočnosť, ktorá dáva tušiť, aká je to veľká krajina, nikdy neuvedomili. Vôbec sme však nemali pocit, že sme vstúpili do nepokojného mraveniska, kde sa ľudia húfne presúvajú z centra na sídliská. Obrovský priestor, ktorý sme cítili všade okolo nás, sa pretavoval do širokých bulvárov osemprúdových ciest v centre mesta, a hoci sa veziete už 30 kilometrov, ešte ste stále v ňom. Chodníky v meste sú široké ako naše diaľnice, parky obrovské ako naše sídliská. Ostrov na Dnepri zodpovedá rozlohou menšej obci u nás. Všade cítite priestor a vďaka nemu veľkoryso riešené námestia, parky, ulice, budovy. Keď k nim chcete priradiť nejaký prívlastok, automaticky sa vám natískajú slová ako obrovský, veľký, veľkolepý, monumentálny. Všetci sme svorne priznali, že Slováci sa, ako turisti, o nášho najbližšieho východného suseda zaujímali veľmi málo. Aj to, že nás Kyjev očaril.
HRAJÚ ŽIVOTNÚ ROLU
Kyjev je siedmym najväčším mestom v Európe. A vo svetovom rebríčku desiatich najvyšších sôch figuruje jeho Matka Vlasť. Možno práve v týchto dňoch zohráva, rovnako ako jej prezident, svoju životnú rolu. „Má v ruke meč, lebo vie bojovať a štít, lebo sa vie brániť. A je odvážne čelom otočená k Rusku,“ povedal nám Ivan. Vtedy jeho slová cez nás len preleteli len ako bájka pre turistov. Dnes majú reálnu podobu. Matka Vlasť, ktorá symbolizuje silu ukrajinského ducha, meria úctyhodných 102 metrov a váži 450 ton. Jej deväťtonový meč má 16 metrov. Výťahom sa dostanete na vyhliadku do jej štíta, odvážlivci s popruhmi aj vyššie. A vôbec, všetko okolo tohto pamätníka i múzea 2. svetovej vojny je veľkolepé. Všade kam dovidíte je zeleň, expozície vojenskej techniky a monumentálne súsošia výjavov z vojny. V tvárach obrovských sôch vidieť utrpenie, strach, odhodlanie, nádej. Stojíte pod nimi ako piadimužíci a nejde vám do hlavy, ako všetky tieto emócie dostali umelci do čŕt kamenných kolosov.
MAGICKÉ PODZEMIE
Zlaté kupoly Kyjevsko – pečarskej lavry ukrývajú bohatstvo zapísané v kultúrnom dedičstve UNESCO. „V jaskyniach pod zemou žili mnísi a časom nad nimi vznikol kláštorný komplex s kostolmi z 11. až 19. storočia,“ vysvetlil Ivan. Keďže tajuplné podzemie, plné uzučkých chodbičiek, je bez svetla, kúpili sme si pred vstupom sviečky. Pri jeho prechádzaní nám ich tlmené svetielka odhaľovali telá mumifikovaných svätcov uložených v sklenených truhlách alebo nás občas vyľakali ticho sa modliaci veriaci pri niekoľkých z nich, ku ktorým sa dostanú len oni na základe cirkevného povolenia. Každého prosia o pomoc v inej situácii. Z tohto magického miesta sme si odnášali zmes pocitov pominuteľnosti i večnosti zároveň a podaktorí aj zvyšky tenučkej sviečky, ktorá sa v teple zvierajúcej dlane zmenila na tvárnu hmotu.
NAJHLBŠIA STANICA METRA A CIRKUS INAK
Všade sme sa dostali metrom, ktoré je považované za jedno najčistejších, ale i najhlbších na svete. Jeho stanica Arsenalnaja je skutočne dosiaľ najhlbšie vybudovanou stanicou metra na svete. Je 105,5 metra pod povrchom zeme. Metro nás doviezlo aj k budove Ukrajinského národného cirkusu, ktorý tu má svoju stálu scénu. Priznám sa, že predstava ukričaných klaunov, ktorí sa snažia zabaviť obecenstvo pri prestavovaní kulís, či tigre v klietke alebo akrobati v ošumelých gýčových kostýmoch ma veľmi nelákala. No ukrajinská predstava o cirkuse sa s tou mojou, už po pár minútach predstavenia, nadobro rozišla. Nič podobné som nikdy nevidela. Zverinec obmedzený na ušľachtilé kone, holubice a pár lasicovitých šeliem bol iba doplnkom toho, čo predvádzali siloví akrobati. Ich choreografie, spojené s hudbou, svetelnou šou a všade prítomnou vodou z obrovskej fontány v strede arény, ktorá menila polohu a intenzitu trysiek, farby a bola v rôznych podobách neustále súčasťou predstavenia, nám vyrážali dych. Kostýmy boli nápadité, moderné aj civilné zároveň, až ste občas mali pocit, že si len v rifliach prišli dnu zacvičiť svalnatí mládenci z ulice. Všetkým nám padli sánky.
DOM S CHIMÉRAMI
Táto obdivuhodná secesná stavba bola postavená v rokoch 1901 až 1902. Meno jej dali chiméry, obludy z gréckej mytológie, na fasáde, kde im robia spoločnosť mnohé exotické a podivné zvieratá. Zdobná, šesťposchodová budova slúži od roku 2005 ako sídlo prezidenta. Keď nás Ivan vodil po uliciach, sprevádzali nás, akoby mimochodom, nádherné budovy, napríklad národná banka či pietne miesta, ako pamätník hladomoru alebo ukrajinskej slobody. Uchvátila nás aj Zlatá brána, niekdajšia vstupná brána do Kyjeva. Počas našich návštev v ňom život pulzoval predovšetkým na Námestí nezávislosti, ktoré križuje najširšia ulica Chreščatyk. Cez víkendy a sviatky sa stával pešou zónou, ktorá sa naplnila stánkami, atrakciami, pouličnými umelcami, organizovali sa tu koncerty a spoločenské udalosti.
MESTO DUCHOV
„Zavediem vás do Černobylu. Ale len dospelých, deti do 18 rokov tam nemôžu ísť. Pôjdeme minibusom a môj priateľ, ktorý tam pracuje nás bude sprevádzať,“ navnadil nás náš kyjevský sprievodca. Mesto duchov, tak volajú Černobyl. Mesto s dovtedy najväčšou jadrovou elektrárňou malo byť výstavnou skriňou Sovietskeho zväzu. Dokončili ju v roku 1983. O tri roky neskôr bolo koncom apríla všetko pripravené na veľkolepé prvomájové oslavy. Mal sa otvárať veľký zábavný park, obchodný dom s prvými nákupnými vozíkmi na kolieskach v krajine. Miesto slávnostnej salvy však 26. apríla mestom otriasol výbuch. Tridsaťjeden ľudí zomrelo priamo pri havárii, tisíce na následky radiácie. Až takmer po dvoch dňoch evakuovali mesto i množstvo dedín v okolí. Obrovské schátrané ruské kolo, také známe z obrázkov Černobylu, sa v skutočnosti nikdy netočilo. Malo mať premiéru až 1. mája. Doňho i do opustených budov sa zahryzol zub času a vegetácie. Mnohé už spomedzi stromov a kríkov poriadne ani nevidno. Akoby kedysi v budúcnosti chceli nadobro ukryť celú tú hrôzu. Sľúbený sprievodca, ktorý v areáli, spolu s tisíckou ďalších výskumníkov vedecky pracoval, dozimetrom kontroloval cestu, po ktorej sme kráčali. Kým ho niesol nad betónovými či asfaltovými chodníkmi, mlčal. Ako náhle ho posunul nad trávnik, začal varovne pišťať. Neraz sa stalo, že keď pri výstupnej kontrole turistovi pískali topánky, pretože stúpil mimo vyznačenú cestu, musel odísť bosý. Každopádne, z mesta duchov sme sa vrátili v čudnom rozpoložení. Uvedomovali sme si, že v náhle opustených budovách sú veci, ktoré reálne používali tamojší obyvatelia a nejde o pohodené rekvizity. Aj to, že sme nechodili po pamiatkach pradávnej histórie, ale doby, ktorej sme aj my boli súčasníkmi. Mnohí z nás v ten večer mlčali.
TURISTICKÝ RAJ
Áno, to bol pre nás Kyjev so všetkým, čo k turistike patrí. Od lacného ubytovania v centre ani nie za 15 eur s raňajkami, lístka na metro za asi 30 centov, plnohodnotného teplého obeda s niekoľkými chodmi za 5 eur, až po skvelého sprievodcu a itinerár pamiatok, s ktorých sme ani zďaleka nestačili vidieť všetko. Viem, možno namietať, nevideli sme, ako sa žije na vidieku, ďaleko od metropoly. Nevideli. Ale nevideli sme ani žobrákov v meste, ani povaľačov, ani bezdomovcov. Pri stanici natŕčali dlane starenky či ľudia z vidieka. Ale nežobrali. V druhej ruke vám za milodar ponúkali zväzok kôpru, gladiol či vrecko fazule. Ktovie, čo je s nimi dnes.
Autorka: Iveta Frolková
