Po skončení už tradične náročnej divadelnej sezóny, ktorá pri tomto súbore trvá od septembra do marca, sme sa stretli s niekoľkými členmi strečnianskeho divadla, aby nám poodkryli tajomstvo ich úspešných predstavení. Režisérka Marta Pristachová a herci Gabriela Kuricová, Daniel Taraba a Radovan Tavač v sebe nezapreli divadelného ducha a s veľkou vášňou, vtipom a otvorenosťou nám prezradili to, čo v scenári nenájdete.
Ochotnícke divadlo v Strečne bude budúci rok oslavovať úctyhodných 100 rokov od založenia. Chystáte niečo špeciálne?
Marta: Určite si naše ochotnícke divadlo k tomuto výročiu zaslúži vydať knihu. Pre pozvaných hostí chceme zorganizovať galavečer, s kultúrnym programom a ocenením ďalších ochotníkov. S našimi divákmi si toto výročie pripomenieme divadelným predstavením v amfiteátri pod hradom Strečno.
Ako súbor funguje dnes a ako sa formoval po 19-ročnej pauze, ktorú ste mali?
Marta: Kým sme sa dostali na dnešnú úroveň, museli sme vynaložiť veľa úsilia, času a ochotníckej driny. Začínali sme po 19 rokoch od nuly. S podporou obce, mojej rodiny a bývalých ochotníkov Beátky, Jožka, Vlada, Paľa, Cyrila a mladých nádejných hercov sa mi podarilo obnoviť ochotnícke divadlo v roku 2009 na Veľkú noc, premiérou hry Kamenný chodníček. V ten istý rok, na obnovenie tradície divadelných Vianoc, sme nacvičili divadelnú hru Ženský zákon. Mojou pravou rukou od začiatku je môj syn Peter, ktorý divadlo vedie so mnou. V roku 2016 sme založili občianske združenie pod názvom Ochotnícke divadlo Strečno.
Daniel: Tým, že hrávame na Vianoce, ľudia sa chcú zabávať. Je to také obdobie. Aj odozva od našich fanúšikov je jasná – vyslovene si žiadajú komédie. Hoci sú drámy krásne, dopyt verejnosti je po humore.
Marta: Náš prvý režisér, Jozef Ilovský, miloval drámy a tie vtedy aj prevažovali. Potom prišiel pán Oravec, ten sa zase zameral len na komédie. Teraz sa snažíme o kompromis, hoci väčšinou končíme pri veselohrách. Tie sa hrali aj za éry režiséra Cyrila Obertu.
Takže vy sama v predstaveniach nehráte?
Marta: Keď ma v osemnástich rokoch oslovil režisér Ilovský Jozef, ani chvíľu som neváhala. Odvtedy som hrávala až do prerušenia v roku 1990. V roku 2009 som si zahrala dve postavy, ktoré som si vybrala pre seba. V roku 2010 ma okolnosti prinútili sa viac venovať vedeniu celého súboru (výberu hry, obsadeniu postáv a réžii). Keď bola menšia postava, tak som si zahrala aj v ďalších predstaveniach. Môj syn Peťo, popri ostatných činnostiach, tvorby scény a šepkania sa začal venovať aj réžii.
Ako u vás vzniká výber hry? Môžu do toho zasiahnuť aj herci?
Daniel: Fungujeme na výmene názorov. Režisérka nám vymení názor a my už potom vieme, čo máme hrať (smiech).
Marta: Ja som v tomto smere konzervatívnejšia a nemám rada vulgarizmy. Také hry ani nevyberám. Pri poslednej hre 1+1=3 od Raya Cooneyho som však trochu bojovala, zdala sa mi taká „ľahko bulvárna“. Nebola som presvedčená, že to diváci prijmú. Doma ma už nemohli počúvať, stále som to riešila. Nakoniec ma presvedčili moja vnučka Adelka a môj syn Paľo, ktorý v hre viedol taxík. Ubezpečili ma, že to bude dobré a ja som im za to vďačná, lebo táto hra mala obrovský úspech a ľudia ju chceli vidieť opakovane.
Dokonca ste museli predstavenia aj pridávať.
Daniel: Áno, pridávali sme. Je úžasné, že diváci začínajú chodiť sem za nami. Chodia k nám cezpoľní – ľudia z Banskej Bystrice, Nitry, Bratislavy či Púchova. V mojej práci sa stretávam so zákazníkmi, ktorí mi hovoria, že prestali chodiť do profesionálnych divadiel a radšej prídu k nám. Stále sa pýtajú, kedy budeme opäť hrať. Dozvedajú sa o nás hlavne cez Facebook.
Museli ste si budovať divácku základňu odznova, keď ste súbor obnovili po niekoľkoročnej pauze alebo ľudia automaticky divadlo prijali?
Marta: Zo začiatku to bolo veľmi ťažké. Ale našou poctivou ochotníckou prácou a prístupom všetkých členov súboru sme sa dostali na takú úroveň, že nás diváci vyhľadávajú zo širokého okolia. Postupne sme začali hrať aj v okolitých obciach, kde sme si tiež museli získať divákov. Od určitého času máme všetky predstavenia vypredané.
Radovan: Niekedy sú domáci nešťastní, že sa pre cezpoľných nedostanú k lístkom. Aj keď chodíme s predstaveniami do okolitých obcí, tu v Strečne sa nám hrá najlepšie. Je to naše domovské zázemie, cítime sa tu komfortne.
Marta: Na lístky máme poradovník. Keď niekto z divákov nemôže prísť, naša Martinka okamžite posunie lístky ďalším záujemcom.
Radovan: Martuška nás drží nakrátko a dbá na to, aby sme robili skutočné divadlo. Myslím si, že mnohých divákov odrádzajú od veľkých divadiel práve vulgarizmy. U nás si sadnú a na dve hodiny jednoducho „vypnú“. Mnohí diváci mi hovorili, že sa už dlho tak schuti nezasmiali. Preto aj my herci sme viac na komédie. Mne osobne sa tiež hrajú lepšie.
Všetci vaši herci sú zo Strečna?
Marta: Áno všetci naši herci pochádzajú zo Strečna, vystriedalo sa ich doteraz 26. Hlásili sa nám herci aj z okolitých obcí, ale zatiaľ si vystačíme s vlastnými silami.
Otázka smerom k hercom: Ako dlho ste v súbore?
Gabriela: Ja som prišla v roku 2019, prvou hrou, v ktorej som účinkovala, bola Zlomená pýcha. Priviedla ma k tomu Martuškina vnučka Adelka. Čakala som, že budem hrať nejaký „strom“ v pozadí, ale Martuška mi dala scenár so slovami: „Hráš Aničku.“ Listovala som ho a na každej strane mala Anička repliky – bola to hlavná úloha v dráme. Bola to nádherná rola, ja by som si drámu ešte zahrala, ale kolegovia sú „komedianti“, tí ma v tom nepodporia.
Daniel: Ja som v súbore od roku 2009. Práve som sa vracal z úspešného pracovného pohovoru, keď mi zazvonil telefón od pani režisérky, či to neskúsime. Odvtedy som hral v každej inscenácii, väčšinou hlavné postavy. Rovnako dlho ako ja je v súbore ešte herečka Beátka.
Radovan: Ja som tu od roku 2017. Môj otec je stolár a vyrábal pre divadlo kulisy. Odmalička som bol pri tom. Pamätám si, ako vyrábal truhlu pre jednu hru a ja som na skúške videl hercov so scenármi. Odvtedy som Martušku všade na ulici otravoval, že chcem hrať. V roku 2017 sa u mňa objavila so scenárom k Mozoľovcom. Mal som vtedy 16 rokov. Síce som bol kedysi prijatý aj na konzervatórium, ale vybral som si remeslo – som vyučený kuchár. Divadlo je však moja srdcovka.
Máte v predstaveniach hudobné vložky? Je potrebné, aby mal ochotník aj hudobné alebo pohybové nadanie?
Marta: Áno, v predstaveniach máme spev aj hudobné nástroje. Spolupracujeme aj s Ľudovou hudbou Parta, ktorá našim predstaveniam Zlomená pýcha a Jánošík dala vysokú umeleckú hodnotu. Náš zvukár a osvetľovač Ľubko do každej hry vždy vyberie perfektnú hudbu a s citom nasvieti scénu.
Gabriela: Ja som bola donútená spievať uspávanku a doteraz sa mi smejú, že som netrafila ani jeden tón. (smiech).
Daniel: Čo vieme, to ponúkneme.
Radovan: Nie sú na to žiadne talentové skúšky, ale napríklad v hre Aká bolesť, taká medicína sme s Peťom Kováčom hrali na heligónke a akordeóne.
Ako vyzerá váš divadelný harmonogram?
Marta: Ochotníctvo je od slova „byť ochotný“. Ochotný obetovať svoj čas a zrieknuť sa pohodlia v prospech partie, z ktorej sa stala rodina. Bez podpory našich vlastných rodín, ktoré akceptujú, že sme od septembra každý večer preč, by to nešlo.
V septembri začíname čítačkami scenára, v novembri ideme na javisko a skúšame už aj s pohybmi. Skúšame intenzívne až do generálky 22. decembra a 25. decembra máme vždy premiéru.
Gabriela: Čím je bližšie k premiére, tým je to hustejšie – niekedy skúšame každý deň, aj cez víkendy. V čase približne od 7. do 10. večer. Pri poslednej hre to bolo obzvlášť náročné na text aj pohyb. Keď máte hlavnú postavu, nemôžete si dovoliť chýbať, lebo bez vás sa skúšať nedá.
Máte aj alternáciu, keby niekto vypadol?
Gabriela: Alternácie nemáme. Ak sa niečo stane, riešime to „infúziami“ (smiech).
Radovan: Naša herečka Adelka stratila hlas týždeň pred predstavením, tak to náš zvukár vyriešil mikrofónom, aby ju bolo vôbec počuť.
Gabriela: V Zlomenej pýche ma kolegyňa tak vyhadzovala z domu, že mi privrela nohu do dverí. Vyzula ma z čižmy a ešte tú čižmu po mne hodila. Mala som členok opuchnutý ako balón, ale predstavenie som dohrala.
Daniel: Už sa stalo aj mne, že som odohral predstavenie so zlomenou nohou, alebo sme mali herca ešte hodinu pred predstavením na infúziách kvôli viróze. Máme jednu známu sestričku na dôchodku, tá nás v prípade potreby „dáva dokopy“.
Asi najväčší démon, ktorý nás straší, je práve choroba, ktorá môže prísť a prakticky by to vygumovalo celú našu niekoľkomesačnú snahu, keďže nemá kto alternovať.
Kto ešte stojí za úspechom divadla, okrem hercov?
Daniel: Diváci vidia len hercov, a to je menšia časť celého ansáblu. Náš „backstage“ je obrovský. Treba postaviť kulisy, vyrobiť rekvizity, nasvietiť scénu, urobiť zvuk, zabezpečiť predaj lístkov aj občerstvenie na posedenia. Predstavenia zdokumentovať, nafotiť. Na javisku je osem ľudí, ale v zákulisí ďalších dvadsať, ktorí sa starajú o to, aby všetko fungovalo.
Radovan: Často sú do toho zapojené celé rodiny – môj otec stolár robí kulisy, mama pomáha, kde treba. Na dedine je úžasné, že keď niekoho poprosíte o pomoc, každý je ochotný priložiť ruku k dielu. Tá tradícia a vypredané sály sú pre nás záväzkom aj radosťou zároveň.
Marta: Tradíciou sa stali Žofkine rezne po premiére a zemiakové a kapustové osúšky Ľubka st. počas celej divadelnej sezóny.
O vaše ochotnícke divadlo je veľký záujem a stále rastie. Čím si to vysvetľujete?
Daniel: S narastajúcim dopytom po súbore priamo úmerne rastie aj naša zodpovednosť. Naplniť divácke očakávania je z roka na rok ťažšie. Všetko má svoj vrchol, svoju latku, ktorú sa snažíme držať. Niekedy si hovorím, že ten vrchol budeme musieť opäť prekonať, a možno to už nepôjde...
Marta: Toho sa obávam aj ja. Ľudia pri odchode z predstavenia hovoria, že sú zvedaví, čo si pripravíme nabudúce. To je pre nás veľký záväzok. Teraz v podstate nerobím nič iné, len študujem veľa hier a hľadám niečo, čo ma osloví. Keď hru vyberiem a obsadím hercov, až vtedy som spokojná. Naši herci sú naozaj skvelí a vždy pripravení, na tom bazírujem.
Radovan: Musím povedať, že pani režisérka má na výber hier neskutočný čuch a vie ich takticky striedať – ak jeden rok vyberie niečo menej „iskrivé“ alebo vážnejšie, diváci si trochu oddýchnu, a o to viac sú prekvapení, keď ďalší rok opäť prídeme s niečím bláznivým. Týmto spôsobom si vedome „brzdíme“ ten pomyselný vrchol, aby sme mali kam rásť. Zatiaľ sa jej darí vyjsť v ústrety čo najväčšiemu počtu ľudí, hoci všetkým sa vyhovieť nedá. Robíme divadlo ochotnícky, bez nároku na honorár, vo svojom voľnom čase a z čistej lásky k divadlu. A to je to, čo ľudí priťahuje.
Marta: V Stráňavách pri poslednom predstavení to bolo neskutočné, dohnalo ma to až k slzám. Ľudia stáli, tlieskali a nechceli nás pustiť z javiska.
Vaše predstavenia sú prakticky takou spoločenskou udalosťou.
Marta: Presne. Hrávame cez Vianoce a chceme, aby sa ľudia stretli. Varíme vianočný punč, pri ktorom sa cez prestávku ľudia stretnú, porozprávajú – niekedy aj takí, čo sa nevideli roky. Berieme to ako celovečerný program.
Radovan: Iba raz sme hrali krátku hru – bol to Jánošík od Radošinského naivného divadla. Bolo to počas pandémie, kedy boli obmedzené počty ľudí, tak sme si všetci zahrali dvojroly, aby nás na javisku nebolo veľa. Tá hra mala obrovský úspech a aj teraz ju od nás pýtajú. Ja som si vtedy užil svojich „päť minút slávy“. Hral som Uhorčíka, čo bola pôvodne rola Milana Markoviča. Hrali sme to raz v Stráňavách a jeden pán za mnou prišiel po predstavení a úplne mi veril. Bol nadšený, že sa nebojím takto otvorene rozprávať. Je to zvláštny pocit, keď vám niekto takto uverí postavu, ale zrejme som to zahral naozaj dobre.
Gabriela: Ja som mala podobnú príhodu. Hrala som „šalenú“ východniarku v Mastnom hrnci a jeden pán sa ma pýtal, či sa mi chce sem do Strečna dochádzať až z východu. Nechcel mi veriť, že som tunajšia. Pritom Mastný hrniec bola prvá hra, pri ktorej som si dovolila aj improvizovať. Nebola som aspoň v strese, lebo inak ma každá zabudnutá replika dosť rozhodí. Vtedy ma vždy zachraňuje Radko, ktorý každému ochotne našepká. Ten už podľa výrazu vie, keď je zle.
Radovan: Je dôležité povedať, že sme skvelá partia, doslova rodina. Hoci sa pri intenzívnom skúšaní, kedy sme spolu každý večer a všetci sme unavení z práce, vieme sa aj trochu pochytiť, keď vyjdeme na javisko, sme jeden tím. Prvou a najväčšou odmenou je potlesk po premiére. Vtedy si človek povie, že tie mesiace driny stáli za to.
Gabriela: Ten nával energie od divákov nás nabije na ďalšie predstavenia. Potom vo februári si už síce hovoríme, že nech to už skončí, lebo je toho veľa, ale po poslednom predstavení nám je opäť smutno a nevieme sa dočkať septembra, kým sa znova začneme stretávať.
Divadlo je fascinujúce v tom, že každé predstavenie je iné. Človek niekedy nemá svoj deň, niečo zabudne... Čo potom?
Radovan: Presne tak, každé predstavenie je unikát. My herci tie chyby vnímame citlivejšie, aj keď divák si ich často vôbec nevšimne.
Marta: Občas sa to stane, ale šepkári sledujú text, Peťo je vždy v pohotovosti a predstavenie zachráni.
Pri hre S brokovnicou na manžela sme tiež raz preskočili kus deja. Jožko sa už v zákulisí prezliekal do kostýmu na druhé dejstvo, lebo si myslel, že už má po výstupe. Môj syn Peťo, ktorý pomáha aj s réžiou, naňho musel kričať: „Jožko, obleč sa, ideš na scénu!“ On vybehol na javisko úplne zmätený, ale spolu s Dankom to zahrali tak, že nikto nič nezistil. To je sila ochotníctva – vieme si navzájom pomôcť, niekto niekoho „nahodí“ textom a nejako sa z toho vymotáme.
Stávajú sa vám na javisku situácie, kedy vybuchnete od smiechu?
Radovan: Stáva sa to, a vtedy sa to už nedá zachrániť. Keď sme hrali hru Aká bolesť, taká medicína, postava, ktorú hrala Beátka, odpadla do kresla. Dano k nej mal len prísť a dávať jej obklady, ale on k nej skočil, začal ju prehnane oživovať, stláčal jej brucho, z čoho jej takmer vyleteli oči. Beátka bola celá červená, triasla sa od smiechu a každý, kto vtedy prišiel na javisko, sa okamžite týmto smiechom nakazil. Ja som až kľačal na zemi. Dano v tomto vie človeku poriadne „zavariť“.
Ale dávame si pozor, improvizácie tohto typu prichádzajú až pri posledných predstaveniach, sú to jedna-dve vsuvky. Nie je to tak, že by sme si na javisku robili, čo chceme.
Čo vy a improvizácia?
Marta: Pokiaľ to zapadne do hry a diváci sa bavia, tak to akceptujem. Ak sa mi to nepáči, tak im to poviem.
Radovan: Ale my si tie chvíľky občas užívame, hlavne keď je to vtipné. Neradi však do toho pletieme politiku a ani to nie je žiadúce. Čím sme starší, tým sme zodpovednejší, lebo hrávame čoraz náročnejšie predstavenia, a tak sa ani tej improvizácie toľko neobjavuje. Je pravda, že ja a kolega Dano máme radi, keď si občas môžeme trošku na javisku „vystreliť“ zo seba navzájom alebo z ostatných hercov.
Robíte si teda v súbore aj žarty počas hrania?
Radovan: Kedysi sa to stávalo častejšie. V Mozoľovcoch sme kolegovi Štefanovi prišraubovali obrovský lodný kufor k podlahe. On vybehol na scénu, chcel ho zdvihnúť a kufor sa ani nepohol. Musel to improvizovane vyriešiť s malou taštičkou, čo bola po ruke, pričom nasledovala replika jeho hereckej tety: „Martin sa vracia domov s takým veľkým kufrom!“ Alebo ma raz kolegovia bodali špendlíkmi, keď som stál v deji „zmrznutý“ vo dverách. Musel som to vydržať s vážnou tvárou, kým sa Beátka na mne nesmiala tak, že ma ani nevedela pozvať ďalej a pokračovať v deji.
Gabriela: V hre Zlomená pýcha sme mali tam rekvizitu - bábiku, ktorej chýbala noha. Kolegovia jej počas prestávky rúžom nakreslili obočie, jedno oko jej prelepili páskou a do kolísky jej pribalili cigarety a zapaľovač. Ja som mala po rýchlom prezliekaní v tme na javisku začať nádherný dramatický monológ nad kolískou. Keď sa rozsvietili svetlá a ja som uvidela tú „zriadenú“ bábiku, mala som čo robiť, aby som ten monológ dopovedala bez smiechu.
Ako na takéto improvizácie reaguje režisérka?
Radovan: Vieme, že na javisku sme v tej chvíli „nedotknuteľní“, ale akonáhle sa zatiahne opona, Martuška vyjde so scenárom v ruke... (smiech) Máme zodpovednosť aj sami pred sebou a snažíme sa to nepreháňať, hoci niekedy sa stane, že niečo „prehráme“. Vždy si to po predstavení vydiskutujeme a ďalšie reprízy už hráme presne podľa scenára.
Napriek týmto žartom sú tie hry často veľmi emotívne.
Gabriela: To áno. Zlomená pýcha bola taká silná, že som pri nej v scéne, kde ma čepčili, reálne plakala na javisku. Videla som svoju mamu v hľadisku, ako plače so mnou a o to silnejšie to bolo. Tá hra mala pre mňa najväčšie čaro, keď sme ju hrali vonku pod hradom Strečno. V autentickom prostredí, pod obrovskou skalou, to bola neskutočná emócia. Odplakala som predstavenie hádam od začiatku až do konca.
Máte nejaký rituál pred tým, než vyjdete pred divákov?
Radovan: Máme rituál, že sa všetci postavíme do kruhu, dáme pravú nohu do stredu a urobíme také to „tfuj, tfuj, tfuj“ pre šťastie. Martuška nám potom urobí krížik na čelo a mne a Danovi zvykne režisérka povedať aj: „Nech ti Pánbožko rozum osvieti.“
Gabriela: Pred predstavením býva v zákulisí veľký stres. Ja napríklad potrebujem byť aspoň desať minút sama so sebou a sústrediť sa na prvý výstup. Každý máme niečo svoje – niekto si musí ísť pred predstavením zapáliť, niekto potrebuje ticho. Je to obrovská zodpovednosť, ale tá radosť, keď sa po záverečnej opone ľudia smejú a tlieskajú, je nenahraditeľná.
Stretávate sa ako kolektív aj mimo vašej divadelnej sezóny, teda od marca do septembra?
Marta: Sme z jednej dediny, takže sa občas stretneme aj mimo divadla. Po skončení sezóny máme spoločné posedenie s vyhodnotením a návrhmi na ďalšiu činnosť. Chodievame však ako súbor spoločne do profesionálnych divadiel – boli sme v Košiciach, v Nitre aj v Bratislave v Národnom divadle a teraz naposledy v Trnave na predstavení Sluha dvoch pánov.
Gabriela: Keď sme boli na predstavení v Nitre, stala sa nám milá príhoda. Sedeli sme v podniku pri divadle a Rado si chcel prisadnúť k stolu. Zobral si stoličku, ktorá bola položená bokom a nikto z nás netušil, že má zlomenú nohu. Ako si sadol, vykotil sa rovno na chrbát. My sme sa, samozrejme, najprv začali smiať a až potom sme mu pomáhali. V tom momente k nemu prišla pani, ktorá ho spoznala z nášho predstavenia, a kým on ležal na zemi, potriasala mu rukou a chválila ho, aký bol v inscenácii úžasný (smiech).
Vy ste svojim členom súboru udeľovali ceny. Povedzte nám o tom niečo viac.
Marta: Založili sme tradíciu oceňovania, čo sme nazvali Cenou starostu obce. Na 90. výročie sme vymysleli ocenenie a udeľovali sme Ochotnícke dosky – inšpirovali sme sa profesionálnou divadelnou cenou Dosky. Ceny dostali herci, režiséri (aj in memoriam), ale aj ľudia „za oponou“, ktorí sa starajú o technické zázemie, mali sme rôzne kategórie ocenených.
Podporuje vás v činnosti aj obec alebo iné inštitúcie?
Marta: Áno, naša obec nám vychádza veľmi v ústrety, či už rekonštrukciou javiska, pridelením priestorov divadelného klubu. Minulý rok nám vyriešila akútny problém skladových priestorov. Na 90. výročie sme získali z FPU finančnú dotáciu a takisto nám na činnosť poskytuje dotácie aj naša obec.
Radovan: Veríme, že to bude rovnako aj po jesenných voľbách, že nám bude vedenie obce stále naklonené, predsa len Strečno reprezentujeme, myslím si, vo veľmi pozitívnom svetle.
Aké sú vaše najbližšie plány?
Marta: Chceli by sme pri príležitosti 100. výročia ochotníckeho divadla v Strečne vydať knihu o našej histórii. Dúfame, že zoženieme sponzorov a že nám pomôže aj obec. Čo sa týka ochotníckeho divadla, naďalej chceme baviť divákov hodnotnými predstaveniami. Prajem si, aby sme si spoločne s celým kolektívom užívali ochotnícku činnosť. Všetkým ochotníkom zo srdca ďakujem za ochotu a čas venovaný divadlu. Osobitne sa chcem poďakovať môjmu manželovi za pomoc a podporu.
