Ranná štvrtková informácia prišla ako blesk z neba. Vedeli sme, že páter Srholec prekonáva ťažkú chorobu, no napriek tomu sme verili na zázrak a dúfali, že tu s nami ešte pár rokov pobudne. Deň po jeho odchode v piatok 8. 1. vyšli noviny, všade na predných stranách jeho tvár, akoby zomrel prezident či kardinál. Všetky denníky priniesli rozsiahle informácie, rozhovory, spomienky. Snáď okrem oficiálnych katolíckych, pre tie Srholec zomrel už pred mnohými rokmi. Odišiel starec, dôchodca, komunistami utláčaný a vlastnou cirkvou neuznaný, jeho láska k ľuďom bola ale natoľko silná, že prekonala všetky bariéry. Komunisti ho zavreli na 10 rokov do uránových baní, keď prišla sloboda, tak biskup nominovaný ešte komunistami ho nepustil do aktívnej služby. Pravda, Antonio sa nenechal zavrieť do klietky, nemohli sme ho zaškatuľkovať. Bol za dobrovoľný celibát kňazov i za väčší priestor pre ženy v cirkvi. Liturgické rúcho v civile nenosil, ani kolárik - tvrdil, že dnes s ľuďmi nezbližuje, ale skôr vytvára bariéru.
ŽILINA. S Antoniom, ako ho volali priatelia, možno preto, že ho v čase politického odmäku vysvätil vo Vatikáne sám pápež, som pred rokom strávil takmer celý deň. V jeho malom panelákovom jednoizbovom bytíku na Nezábudkovej ulici sme robili rozhovor do knižky s pracovným názvom Kristovci 2. Ten čas bol pre mňa vzácny, napriek tomu, že sme sa predtým poznali len zbežne, mal som pocit, akoby sme sa poznali už večnosť. Cítil som sa pri ňom ako s pokrvným otcom či starým otcom. Vedel si okamžite získať dôveru kohokoľvek, nerobil žiadne rozdiely medzi ľuďmi. Napriek svojim 85 rokom pomerne ťažkého života bol svieži a žiarila z neho sila a radosť zo života.
Po obede ma vzal svojím autom, ktoré sám šoféroval, k jeho zverencom, o ktorých sa staral v Resotoch. Videl som tú obrovskú neformálnu autoritu a úctu, ktorú u bezdomovcov, ktorých nazýval svojimi chlapcami, prežíval. Zariadenie, útulok pre bezdomovcov vybudoval ako jedno z prvých na Slovensku. Nebolo financované cirkvou ani štátom. Žilo z dobrovoľných príspevkov jednotlivcov a motivoval tiež mužov k vlastným aktivitám. Snažil sa im zohnať prácu či aspoň brigádu, povzbudzoval ich, aby nerezignovali. Aktívne sa zastal aj „bezdomovca“ Bezáka, nevedel pochopiť, prečo sa cirkev zrieka ľudí, ktorí vedia osloviť tento svet. Neskoro popoludní ma odviezol na železničnú stanicu. Mal trochu oneskorené reakcie, červenú zbadal na poslednú chvíľu a potom musel prudko brzdiť. Ja som sa v duchu modlil, Pane, veď tohto Tvojho služobníka ochraňuješ celý život, tak snáď nenabúra práve dnes so mnou...
Žilinskej verejnosti pátra Srholca v minulosti opakovane predstavila Nadácia Polis. Jej riaditeľka Milena Prekopová dokonca zorganizovala malú oslavu jeho 85. narodenín. Bol to vždy zážitok a naplnenie pre všetkých prítomných. Pred časom kázal aj v Cirkvi bratskej, kde ho pozvali ako hosťa. Koncom roka 2015 bol v kinách premietaný dokument o ňom od režisérky Aleny Čermákovej, ktorý považujem za jeden z najlepších duchovných filmov natočených na Slovensku. V živote máme málo istôt, ale jednu viem určite – Anton Srholec bude spolu so svätými v nebi spolu s Ježišom Kristom.
Moderátor RTVS Pišta Vandal-Štefan Chrappa o Antonovi Srholcovi povedal:
„Človek veriaci, ktorého počúvali aj ľudia bez viery.
Človek nemajetný, ktorého si vážili aj boháči.
Človek trpiaci, ktorý posilňoval iných.
Človek tichý, ktorého bolo počuť.
Človek nenápadný, no neprehliadnuteľný.
Človek pravdy, pred ktorým sa ošívali klamári.
Človek, ktorý dokázal odpúšťať.
Človek kňaz katolík, ktorého prijímali aj protestanti.
Človek bez domova, ktorý poskytoval domov iným.
Človek, ktorý obstál v skúške Človečenstva.“
Posledná rozlúčka s pátrom Antóniom bude dnes 12. januára v Kostole Nanebovzatia Panny Márie (Blumentál) o 9.30 h.
Ľubo Bechný
Snímka autor
