V súkromí i volejbalových kruhoch ti dlhé roky nikto nepovie inak ako Miškin. Ako si sa vlastne dostal k tejto prezývke? Je odvodená od krstného mena Michal, Miško?
Nie, na Miša ani nereagujem (smiech). Ale je to skôr hokejová ako volejbalová historka. Volať ma tak začal môj najstarší „brácho“ Janči podľa sovietskeho hokejového brankára Vladimíra Miškina. Ten vtedy chytal v legendárnom zápase na Zimných olympijských hrách 1980 v Lake Placid, v ktorom amatérsky hokejový tím USA porazil „nadupané“ mužstvo ZSSR. Dokonca o tom natočili film „Zázrak na ľade“. Takže Miškin som úplne od batoľaťa (smiech).
Ty máš k hokeju, resp. hokejbalu veľmi pozitívny vzťah. Pamätám si, ako si sa v mladosti na Vlčincoch naháňal s hokejkou za loptičkou. Na chodníku medzi Zvolenskou a Polomskou sme zopárkrát hrali spolu...
To boli krásne časy. Vtedy veľmi frčal hokej, každý chcel byť ako naši reprezentanti. Hrali sme celý rok, na ľade alebo na asfalte, s pukom alebo loptičkou. Potom prišiel taký hokejbalový „boom“, hrala ho celá Žilina. Čo si pamätám, tak boli dokonca dve ligy a niektoré tímy už hrali celoslovenské súťaže. Ja som hral za tím Devils v 2. mestskej lige. Hralo sa bez chráničov, mali sme iba robotnícke rukavice. Neboli sme žiadni „profíci“, dôležitá bola partia a radosť z hry.
V športovom svete si sa však preslávil ako volejbalista. Ako si sa dostal pod vysokú sieť?
Na začiatku to bolo zrejme vďaka otcovi, ktorý hrával závodnú ligu. Na dovolenkách sa stále „pinkalo s volejbalkou“ a potom začal s volejbalom najstarší „brácho“. Tak nejak sa volejbal pomaly dostával aj do môjho života. Predtým som hrával aj ping-pong a basketbal. Vtedy bola éra Michaela Jordana a Chicaga Bulls, a tak sme aj my za panelákom pravidelne hrávali basket. Pamätám si, že raz prišli na ihrisko nejaké baby a spravili si volejbalový tréning. Mohol som mať desať-jedenásť rokov a hovoril som si, čo je to za čudný šport. No a do polroka som už zarezával na prvom volejbalovom tréningu (smiech).
Pred príchodom do seniorského volejbalu si mal ešte niekoľko prestávok, kedy to vyzeralo, že na športovú kariéru zanevrieš...
Pár mesiacov som pauzoval už ako žiak a potom až tri či štyri roky pri prechodom k juniorom. Bola doba, kedy to riadili „starí“ hráči a „mladí“ to mali veľmi ťažké. Zdalo sa mi, že ten tím je pre mňa „hermeticky“ uzavretý. Dokonca to vyzeralo, že s volejbalom definitívne skončím. Trénoval som len tak sám pre seba, hrával som mestskú ligu za tím mestskej polície. Môj kamarát Ľubo Kramoriš ma stále prehováral, aby som sa vrátil a napokon sa mu to podarilo. Paradoxne som ho za pár mesiacov vytlačil z postu prvého nahrávača juniorského tímu pod vedením trénera Mihála. Zobral to športovo, doteraz sme kamaráti, aj keď sme sa dlho nevideli. No a onedlho som bol nahrávačskou jednotkou aj v juniorskej reprezentácii, ktorá absolvovala kvalifikáciu na majstrovstvá Európy.
Dnes kariéru športovcov výrazne ovplyvňujú ich agenti, o tebe viem, že si si svoj prvý volejbalový angažmán vybavil sám...
Vtedy bol ešte hráčsky trh a pôsobenie agentov doslova v plienkach, nie ako teraz. V tých časoch bol v žilinskom seniorskom tíme na nahrávke Rasťo Chudík a Pajo Turiansky, takže nehrozilo, že by som si zahral. Tak som sa rozhodol, že sa poobzerám po inom klube a zhodou okolností som na bechavolejbalovom turnaji na kurtoch žilinskej plavárne stretol vtedajšieho trénera Zvolena Dušana Uváčika. Spýtal som sa ho, či nepotrebujú nahrávača a o dva týždne som už zarezával vo Zvolene, kde som zostal dve sezóny. V rámci toho som absolvoval aj povinnú základnú vojenskú službu. Bol som 19-ročný chalan, prvýkrát sám mimo domova, takže to bola pre mňa dobrá lekcia školy života.
Spomínal si beachvolejbal... Aký máš k nemu vzťah?
Bral som ho ako výborný doplnkový šport počas prestávok medzi sezónami. V tej dobe chcel hrať každý na piesku a aj ja som absolvoval zopár turnajov, ale bral som to skôr ako zábavu a letné rozptýlenie. Pri tejto príležitosti však musím pochváliť môjho brata Jančiho, ktorý je dlhoročne neúnavným organizátorom beachvolejbalových turnajov na Kysuciach.
Vráťme sa k „šestkovému“ volejbalu. Na svojom konte máš viacero zahraničných zastávok, ale najpodstatnejšiu časť svojho volejbalového života si strávil v Poľsku. Ako si sa dostal k našim severným susedom?
Po štyroch sezónach v Česku som si chcel vyskúšať niečo iné. Tam som bol pečený - varený, mohol som tam dohrať do dôchodku (smiech), ale lákala ma kvalitnejšia súťaž. Povedal som si, že chcem byť opäť tá „nula“, ktorú nikto nepozná a pokúsiť sa dostať do hráčskej špičky niektorej európskej súťaže, tak ako v českej lige. Myslel som si, že po štyroch vydarených sezónach nebude problém nájsť si nový klub, ale opak bol pravdou. Do poľského Sosnovca som podpisoval kontrakt až na poslednú chvíľu krátko pred štartom ligy. Bol to nováčik, nikoho som tam nepoznal. Povedal som si, že v najhoršom vydržím jednu sezónu a pôjdem ďalej. Nakoniec sme skončili v lige na 7. mieste, čo bol vzhľadom na kvalitu hráčskeho kádra úspech. Vedenie bolo spokojné a v mojom prípade to bol aj odrazový mostík do ďalších sezón.
Počas kariéry si zažil mnoho úspechov, ktorý si ceníš najviac?
Na klubovej úrovni určite 3. miesto v Lige majstrov v drese Jastrebski Wegiel. Bolo to v sezóne 2013/2014, kedy sme skončili v TOP 3 vo všetkých súťažiach, v ktorých sme štartovali. Získali sme bronz v domácej najvyššej súťaži, striebro v Poľskom pohári a rovnako sa umiestnili aj v spomínanej Lige majstrov. Z tohto pohľadu to bola určite moja najvydarenejšia sezóna. Ja som tých titulov a medailí veľa nepovyhrával, oveľa viac si cením, že oceňovali moju nahrávačskú kreativitu. Označovali ma za hráča, ktorý dokáže dostať svojich spoluhráčov o level vyššie. Nahrávača, ktorý pomôže aj pomerne neznámym hráčom zvýšiť ich volejbalový kredit a otvoriť dvere k úspešnej kariére.
Poľská liga vyniká finančnou stabilitou, skvelou diváckou kulisou a vyrovnanosťou tímov. Podľa odborníkov dokonca súťaží s Talianskom o titul najkvalitnejšej súťaže sveta. Aké je postavenie volejbalu v športovom rebríčku Poliakov?
Poviem to tak, že keby sme z tohto hodnotenia vylúčili futbal ako celosvetový fenomén, tak je volejbal poľským národným športom. Točia sa v ňom veľké peniaze, divácky záujem je enormný. Ako príklad uvediem Memoriál H. J. Wagnera, ktorý sa hrá každoročne v 15-tisícovej krakovskej hale Tauron Arena. Na zápasy poľskej reprezentácie je beznádejne vypredané, ale zaujímavosťou je, že aj na stretnutia iných tímov príde desaťtisícová návšteva. Je bežné, že na zápasy domácich reprezentácií sú plné haly aj inde vo svete, ale napríklad teraz na ME volejbalistiek v Turecku, ak nehrajú domáce, tak príde na zápas 280 ľudí. To je strašný „prepadák“. V Poľsku je volejbal úplne niekde inde a ľudia sa naň chodia baviť. Poliaci majú perfektne zvládnutú organizáciu, marketing, neustále zavádzajú moderné technológie, ktoré potom od nich preberá celý volejbalový svet. Samozrejme, že športom číslo jedna je futbal a ľudia chodia aj na basketbal alebo skoky na lyžiach, ale volejbal tam má extra postavenie. A to aj vďaka výsledkom mužskej reprezentácie, ktorá patrí k absolútnej svetovej špičke. V roku 2022 prebral mužstvo srbský tréner Nikola Grbič a odvtedy Poliaci trikrát zvíťazili v Lige národov (2023, 2025 a 2026), vyhrali titul majstrov Európy (2023), na LOH 2024 v Paríži skončili druhí a na MS 2025 tretí.
Takže so slovenským volejbalom sa to, nielen že nedá porovnávať, ale náš volejbal o niečom takom ani nesníva...
V prvom rade, Poľsko je krajina, ktorá má takmer 38 miliónov obyvateľov, čo sa s našim malým Slovenskom nedá absolútne porovnávať. Samozrejme, že v prípade volejbalu je to aj otázka systému, sponzorských peňazí, marketingu a podobne.
Aj vďaka poľskému volejbalu však Slovensko získalo kvalitného volejbalového odborníka. Onedlho povedieš národný tím na majstrovstvách Európy, s akými ambíciami?
V prvom rade som sa snažil na chalanov vplývať mentálne. Nechcem, aby to vyznelo zle, ale myslím si, že keď sme aj v minulosti štartovali na európskom šampionáte alebo nejakom väčšom podujatí, tak to bolo hlavne o vtedajšom mentálnom nastavení. Nie, že by „nároďák“ nemal postupové ambície, ale mal som pocit, akoby sa hráči uspokojili, s tým, že sú vôbec tam. Preto som sa snažil chalanom vysvetliť, že naša účasť na ME prakticky nič neznamená. Motivoval som ich, že tam musíme niečo ukázať a hrať tak, aby sa o nás pozitívne rozprávalo v odbornej verejnosti aj medzi divákmi. Nie, že sme sa iba zúčastnili. Myslím si, že v našich reálnych možnostiach je postup zo skupiny. Chalani pracujú veľmi dobre a sami cítia, že sa posúvame dopredu. Na základe rozhovorov s nimi mám pocit, že pochopili filozofiu, s ktorou som preberal trénerskú taktovku národného tímu. Som si vedomý, že veci, ktoré od nich žiadam nepôjdu hneď, ale systematickou prácou sa môžeme posunúť o level vyššie. Keď teraz postavíme dobrý základ a chalani budú na sebe poctivo pracovať aj v kluboch, verím, že kvalita a forma pôjdu nahor.
Počas uplynulých rokov sa stalo, že hráči sa často do reprezentácie nehrnuli...
Po mojom nástupe do trénerskej funkcie som na „tlačovke“ povedal, že prvú nomináciu si spravia hráči sami. Vyhlásil som, že kto chce byť v „nároďáku“ a myslí si, že na to má, nech sa mi ozve. Jednoducho som na nich na začiatku hodil bremeno zodpovednosti a ozvalo sa 32 hráčov. Potom sa pred prvým kempom nemohli vyhovárať, pretože oni sa rozhodli, že tu chcú byť.
Určite ťa potešilo, že si slovenská reprezentácia hlavný tábor pred ME rozložila v tvojom rodnom meste...
Je to super, pretože už takmer dvadsať rokov žijem v Poľsku a v Žiline sa „vyskytnem“ len sem-tam. Veľkým plusom bolo, že som sa mohol častejšie vidieť s rodinou a kamarátmi, ktorí chodili aj na naše prípravné zápasy v Športovom centre Žilinskej univerzity.
Vieš si predstaviť, že by si sa na staré kolená vrátil pod Dubeň?
To už asi nie. Ja už mám svoju „základňu“ v Poľsku, rodinu, bývanie a, samozrejme, aj väčšie možnosti trénerského uplatnenia.
Ešte raz sa vrátim k tvojej mladosti na Vlčincoch. Ako hodnotíš vtedajšiu dobu, čo ti dalo to sídlisko?
Malo to svoje čaro, aj keď to bola úplne iná doba. Boli sme úplne inak vychovávaní. Ako deti sme nemali veľa, ale vedeli sme si to vážiť. Vo veľa situáciách sme si museli poradiť sami. Neboli mobily, nemohli sme zavolať rodičom alebo si „vygúgliť“ čo máme robiť. To nás naučilo väčšej samostatnosti, vynaliezavosti a ak sa vyskytne nejaký problém, tak pred ním neutekať, ale ho vyriešiť. A čo s týka športu, chceli sme sa vyrovnať starším chalanom a byť najlepší. Tie sídliskové športové „vojny“ medzi panelákmi boli nezabudnuteľné. Môžem povedať, že som aj vďaka tomu všetkému prežil na Vlčincoch šťastné detstvo (úsmev).
Ako hráč si mal vždy tie najvyššie ambície, prezradíš nám tie svoje trénerské?
Tak ako je vrcholom pre hráča reprezentácia, tak je to aj v mojom prípade. Je pre mňa veľkou poctou byť koučom národného tímu už v mojej piatej trénerskej sezóne. Keby si mi to povedal desať rokov dozadu, tak by som tomu neveril. Uvidíme, možno príde ešte nejaký iný trénerský vrchol s inou reprezentáciou alebo špičkovým klubom. K tomu je však potrebný aj kúsok šťastia a byť v správnej chvíli na správnom mieste.
Prezraď nám na seba nejakú perličku, o ktorej málokto vie...
Môj „brácho“ na strednej škole hrával na bubnoch v kapele. Študoval v Tvrdošíne a keď tam naši išli raz za pol roka na rodičovské združenie, tak ma zobrali so sebou. A kým boli na rodičku, „Janči“ ma zobral do skúšobne. Pozoroval som ho ako bubnuje a potom som si to vyskúšal aj ja. Keď bola dobrá pesnička, tak som si vždy bubnoval do vzduchu, no a pred pár rokmi som žene povedal, že si raz kúpim bubny. Aj keby mali stáť len tak v izbe a buchnem si do nich iba dvakrát. No a ona mi tento sen na narodeniny splnila. Sem-tam „búcham“ a už aj čosi viem, ale stále rozmýšľam, že sa niekde prihlásim, aby ma to niekto naučil poriadne. Je to perfektný relax.
Vďaka bubnom predpokladám, že si metalista?
Jasné (smiech). Keď sme boli mladí, tak si bol buď metalista, depešák alebo pankáč. Ja som na tú rockovú muziku, tá ma stále drží. Momentálne počúvam Five Finger Death Punch, samozrejme, Metallicu, ktorá je už taká klasika. Ďalej Godsmack, Disturbed, Staind a mal som také obdobie, keď som „frčal“ na Sabatone.
Takže ideálny relax je muzika?
Áno. Dobrá rocková muzika, prechádzky s naším psíkom a korčuľovanie.
Ty, volejbalista a korčuľovanie?
Áno, so ženou chodievame celkom často na verejné korčuľovanie. Normálne na zimný štadión, dokonca aj cez leto. V Poľsku je to dosť populárne. V Žiline máme verejné korčuľovanie len v sobotu a nedeľu na dve zmeny, ale v Bydgoszczi funguje celý týždeň. Dokonca ma tam jedna partia volala hrať hokej.
Vizitka Michala Masného
Narodený: 14. august 1979 v Žiline
Post: nahrávač
Výška: 182 cm
Váha: 75 kg
Počet hráčskych štartov v seniorskej reprezentácii Slovenska: 206.
Hráčska kariéra: Stavbár Žilina (do roku 1998), VK Lokomotíva Zvolen (1998 - 2000), Stavbár Žilina (2000 - 2002), Hypo Tirol Innsbruck (2002 - 2003), Aero Odolena Voda (2003 - 2004), VK Kladno (2004 - 2005), VK Ferram Opava (2005 - 2007), Paok Solún (play-off 2006), Plomien Sosnowiec (2007 - 2008), ZAKSA Kędzierzyn-Koźle (2008 - 2010), Delecta Bydgoszcz (2010 - 2013), Jastrebski Wegiel (2013 - 2016), LOTOS Trefl Gdańsk (2016 - 2017), Cuprum Lubin (2017 - 2018), Aluron Virtu CMC Zawiercie (2018 - 2020), BKS Visła Bydgoszcz (2020 -2022).
Hráčske úspechy: víťaz Európskej ligy 2008 a 2011, 4. miesto v Európskej lige 2009, najlepší nahrávač Európskej ligy 2011, 3. miesto na Final Four 3. skupiny Svetovej ligy 2015 (všetko v drese Slovenska), vicemajster rakúskej ligy s Tirolom Innsbruck (2003), majster ČR a víťaz Českého pohára s Kladnom (2004 a 2005), najlepší nahrávač Českej ligy 2003/2004 a 2004/2005, 3. miesto v českej extralige s Opavou (2007), najlepší nahrávač základnej časti poľskej PlusLigy 2010 s Kędzierzyn-Koźle, 3. miesto v Challenge Cupe 2013 s Bydgoszczom, 3. miesto v poľskej PlusLige 2013/2014 Lige, 2. miesto v Poľskom pohári 2014, najlepší nahrávač finále Poľského pohára 2014 a bronz v Lige majstrov 2014 v drese Jastrebski Wegiel. Trojnásobný víťaz ankety SVF Volejbalista roka v rokoch 2008, 2009 a 2014.
Trénerská kariéra: BKS Bydgoszcz (2022 – 2026), ICT PIERROT Czarni Radom (od 2026), asistent trénera slovenskej reprezentácie (2023 - 2025), hlavný tréner Slovenska (od 2026).
