Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

6. december 2020 | Mikuláš
| 10°C

Šport

S píšťalkou v ruke žije 37 rokov: Futbalový rozhodca Anton Mihálik nedá na svoju vášeň dopustiť

Je ojedinelým zjavom so vzácnym rekordom. Futbalový rozhodca Oblastného futbalového zväzu Žilina Anton Mihálik (60) rozhoduje už 37 rokov, čím je služobne najstarším v rámci celého zväzu. Pri tejto príležitosti sme rodákovi z Lutíš, ktorý dlhé roky žije v Žiline položili pár otázok a vznikol z toho tento zaujímavý rozhovor.

12.11.2020 | 17:02

Prečo ste sa rozhodli spojiť váš život s dráhou rozhodcu?

4. septembra 1983 som začínal s touto vášňou, tento dátum viem dosť presne. Začínal som ako 23 ročný, pretože futbalovú kariéru som musel nechať bokom. Mal som nehodu na motorke ako spolujazdec a odvtedy mám problémy s hybnosťou nohy, tak som ostal pri futbale iba v inej sfére ako aktívny hráč.

Nie ste niekedy apatický voči tejto práci? Predsa v dnešnej dobe byť rozhodcom je čoraz zložitejšie.

Nemám problém s týmto, i keď so žiakmi a dorastencami sa vychádza lepšie než s mužmi. Snažím sa pískať čo najobjektívnejšie, hlavne u tej mládeže, lebo oni sú na krivdu dosť alergickí. V zápasoch mužských tímov už je potrebná autorita, ten futbal je podstatne tvrdší a trochu ma už poznajú za tie roky, že nepoškodím tímy na ihrisku.

Zrejme ani sám by ste neverili, že toľko dlho vydržíte pri tomto rozhodcovskom chlebíku.

Bola to náhrada za futbal a nedávalo mi toto taký pôžitok ako hráč. Predsa musíte sa odosobniť, viac mať nadhľad na šport a tá práva emócia chýbala. Nuž, vidíte nejak sa ma to stále drží, nechystám sa len tak skončiť.

Ktoré úspechy si najviac ceníte v pozícii rozhodcu?

6 rokov som pískal v oblasti. Doba bola vtedy iná. Do kraja mali prednosť tí starší rozhodcovia, mladí sa mali učiť. Napokon som sa dostal do krajských súťaží v 29 rokoch, keď som rozhodol svoj prvý zápas v Handlovej. Postupne starší rozhodcovia ukončovali kariéry a dostal som sa najvyššie do tretej ligy. Do celoslovenských súťaží som sa už nedostal, mal som predsa aj pomerne veľký vek, no ja som spokojný.

Ktorých slávnych futbalistov ste mali možnosť poznať od útleho detstva ako vyrastali na futbalových trávnikoch?

Hneď teraz som si vybavil Mareka Mintála ako malého žiačika, ktorý hrá svoj zápas na škvarovom ihrisku v Budatíne. Hrával aj s bratom, boli to také podarené dvojičky a vidíte, kde sa dostal napokon Marek. Potom mám spomienky na mnoho výborných futbalistov, to by som mohol menovať. Možno mi ešte utkveli v pamäti Pišta Leitner či Vlado Labant. Je pekné napríklad Labanta vidieť dnes hrať za Bitarovú a rozhodovať mu zápas, lebo v kariére toho dosiahol veľmi veľa.

Zažili ste aj nejaké vážnejšie inzultácie?

Viedol som duel Fačkova proti Babkovu, keď hostia viedli 6:1. Bola to aj moja chyba, lebo som bol mladý. Domáci hráč mi riadne vynadal, ja som mu udelil červenú kartu, prišiel ku mne a dostal som dve zauchá, ale také slabé. Mal som tie nadávky prepočuť, zápas bol už rozhodnutý, ale bol som mladý, tak to beriem. Problém som mal odísť zo zápasu, potom aj na disciplinárke Fačkov zapieral, že žiadna inzultácia voči mne nebola. Ešte po návrate z kraja do oblasti som mal zápas Svederník – Divina, kde som odpískal jedenástku proti Divine a niekto z hostí do mňa sotil, tak som ukončil zápas pre inzultáciu. Za 37 rokov som mal tri problémy, ešte v zápase Rajecké Teplice – Stráža. Hostia vyhrali 1:0 a nemohol som sa dostať do kabíny, domáci funkcionári ma chceli prudko loptou nastreliť, potom vznikla mela a nejaké údery. Rád by som vyzdvihol Miloša Hubočana, ktorý v tej dobe hral za Rajecké Teplice a celú situáciu upokojil. To mu nikdy nezabudnem ako sa zachoval.

37 rokov zabitých víkendov, manželka je pri vás asi maximálne tolerantná osoba?

Pri mojich začiatkoch som bol už ženatý s dvomi malými deťmi, za rok prišlo na svet aj tretie. Manželka s tromi malými deťmi, tak to bol najväčší problém. Stalo sa, že mi dresy a aj celú výstroj komplet schovala. Za to ju s odstupom času obdivujem, že to celé vydržala pri mne. Veľa kolegov rozhodcov sa rozviedlo so ženami aj kvôli futbalu, takže manželkám musíme všetci ďakovať, že nám toto pískanie ako tak tolerujú.

Nedávno ste oslavovali 60 rokov, dostali ste niečo s futbalovou tematikou?

Deti s ich rodinami ma dosť prekvapili, keď mi kúpili ojazdený „džípik“, aby som mohol chodiť po Lutišiach na huby.

Kedy sa chystáte odísť do rozhodcovského dôchodku, ešte ten čas nenastal?

Čím som starší, mám väčšie problémy s tou mojou nohou. V mladosti som to príliš necítil, teraz je to horšie. Ostali mi trvalé následky, na nohu dopadnem ťažšie, hlavne v zlom počasí ten môj pohyb na ihrisku nie je dobrý, čo vidím aj na videu. Zas má veľké skúsenosti, viem zápasy v pohode zvládnuť. Chcem aj skončiť, ale chýba mi rozlúčkový zápas. Nemôžem to nechať len tak, keď je sezóna v plnom prúde.

Máte nejakú obľúbenú obec, kde sa vyslovene tešíte na zápas?

Milujem agresívne zápasy na hrane a zápasy s veľkou návštevou. Vždy ma to baví a teší tam, kde si vážia prácu rozhodcov. Napríklad pred rokom som rozhodol v Hlbokom zápas proti Rašovu, domáci vyhrali gólom z nadstaveného času 3:2. O to viac som bol v šoku, že hostia na výkon celej rozhodcovskej trojice poslali pochvalu.

 

Autor: Juraj Vnuk, redaktor

Foto: archív A.M.

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod