S myšlienkou „oprášiť miestnu cestičku, ktorá viedla do sveta“ prišli pred rokom nadšenci pre drotárstvo z Dlhého Poľa. Medzi nimi je aj potomok rodáka Jozefa Holánika-Bakeľa, svetovo uznávaného umeleckého drotára, Juraj Šerík, ktorý je taktiež nadaným remeselníkom.
„Keď sme sa minulý rok prechádzali po tejto ceste, všimli sme si v tŕní zarastený železný kríž v dezolátnom stave. Spontánne sme sa rozhodli, že tento priestor vyčistíme a vôbec sme netušili, že nás to tak chytí za srdce. Do života nám prišli ľudia, ktorí majú rovnaké cítenie ako my a tiež v tom vidia zmysel. A tak sme sa pustili do myšlienky, že na ceste, ktorá od nepamäti prepája našu obec s Veľkým Rovným a po ktorej naši predkovia – drotári odchádzali do sveta, postupne vybudujeme náučný chodník,“ vysvetľuje Juraj Šerík z Dlhého Poľa.
Stáročná cesta
Náučný chodník sa začína pri Drotárskom múzeu v centre obce. Pokračuje cez dedinu okolo miestneho kostola a cintorína, a cez lúky a les sa tiahne smerom na Veľké Rovné. Cesta má približne 4 kilometre.
„Prvým miestom na povšimnutie je malá kaplnka, ktorá sa nachádza po ľavej strane približne 50 metrov od začiatku náučného chodníka. Údajne bola postavená skôr ako náš kostol. Po ceste cez obec si môžete všimnúť aj ďalšie zaujímavosti ako pôvodné drevenice či murované domy s cudzokrajnou architektúrou. Alebo honosné liatinové kríže, tých tu máme celkovo šesť. Dali ich zhotoviť pred viac ako sto rokmi nielen drotári, ktorým sa darilo, ale aj zámožnejší obyvatelia. Najstarší sa nachádza pred kostolom a je z roku 1861,“ priblížil miestne zaujímavosti ďalší nadšenec a spoluautor Drotárskej cesty Vladimír Belánik starší.
Pokračujeme ďalej po náučnej ceste, ktorá pomaly a isto získava reálne kontúry. Do projektu sa zapojila aj obec - pri cintoríne začala s prácami na vybudovaní parkoviska a altánku. Stúpame ďalej po stáročnej ceste a dozvedáme sa túto zaujímavosť:
„V minulosti to bola najkratšia cesta do Bytče a Trenčína. Po ceste sa dalo prejsť aj s kočom, bola vydláždená kamením. V druhej polovici minulého storočia bola vyasfaltovaná kvôli strelnici, ktorá sa tu nachádzala. Išlo o veľmi významnú strelnicu československej federácie, kde cvičili streľbu policajti aj vojaci. Keď areál zavreli, aj cesta začala chátrať. Asfalt sa po rokoch rozpadol a vymyl. Zaujímavosťou je, že dodnes na niektorých úsekoch možno pozorovať pôvodnú kamennú dlažbu,“ rozprávajú miestni nadšenci.
Blížime sa k ďalšej zastávke náučného chodníka s prvou vyhliadkovou lavičkou a ďalšou informačnou tabuľou. Nachádza sa tu tiež skala pripomínajúca kreslo. Na tomto mieste vraj kedysi bola nelegálna skládka. S pomocou miestneho roľníckeho družstva sa ju dobrovoľníkom podarilo odstrániť.
„Sú odtiaľto nádherné výhľady na Martinské hole a Malú Fatru. Po kopcoch možno vidieť pozostatky tzv. bačovísk. Boli to drevenice na kopcoch, kde ľudia chovali cez leto dobytok. Počas druhej svetovej vojny ich kázali Nemci zbúrať, aby sa tam neukrývali partizáni. Kto tak neurobil, tomu drevenicu vypálili,“ zachádza do minulosti Vladimír Belánik starší.
Kríž opradený tajomstvami
Blížime sa k najzaujímavejšiemu miestu Drotárskej cesty - k tzv. Tajomnému krížu. Pomenovanie dostal kvôli záhadám súvisiacim s jeho pôvodom.
„Sme na mieste, ktoré je srdcom tejto Drotárskej cesty. Keby sme sa preniesli v čase, len jeden rok naspäť, človek, ktorý by tadiaľto prechádzal, by toto miesto prešiel bez povšimnutia. Celé to bolo kompletne zarastené tŕním. Práve to nás viedlo k tomu, aby sme krížu vrátili dôstojnosť. Celý priestor sme očistili od náletových drevín, nasadili sme trávu, postavili kamenný múrik a v blízkosti kríža vytvorili ohnisko na opekanie,“ rozpráva Juraj Šerík.
Pozornosti sa ušlo aj samotnému krížu. Ten je rovnako ako ostatné kríže vyrobený zo železa v nezvyčajnom čiernom odtieni.
„V roku 1904 ho dal zhotoviť obyvateľ Dlhého Poľa Imrich Mičura so svojou manželkou. A presne pred rokom potomok tohto rodu – Milan Mičura kríž ponatieral a zrenovoval nápisy. Práve nad tajomným krížom bola spomínaná strelnica, ktorá, žiaľ, zostala už len v spomienkach. Zároveň sa tu v minulosti nachádzala aj zaniknutá osada Jandík,“ pokračuje v rozprávaní dlhopoľský drotár.
Ďalšou raritou sú štyri lipy vysadené okolo kríža. Tri z nich majú vek zhruba 120 rokov, čo by zodpovedalo datovaniu vzniku kríža. Štvrtá lipa je však už na pohľad oveľa mohutnejšia a jej vek môže byť aj tristo rokov.
„Domnievame sa, že tu bol možno predtým nejaký drevený kríž, ktorý bol neskôr nahradený kovovým. Nazvali sme ho aj preto tajomným, lebo naozaj nevieme, prečo stojí práve tu, prečo je taký honosný, najhonosnejší zo všetkých... Dokonca sme o jeho histórii pátrali aj medzi ľuďmi. Podarilo sa nájsť jeho dvojníka na starom cintoríne v Bytči. Jediné, čo sa nám podarilo zistiť, že v blízkosti cintorína kedysi tiež žili Mičurovci. Možno to nejako súvisí s týmto rodom...,“ zamýšľa sa Vladimír Belánik starší.
Stará hruška
Opúšťame Tajomný kríž a pokračujeme po stopách predkov. Stúpame do kopca, na jeho vrchole je ďalšia vyhliadková lavička, tzv. „čerešňová“. Ako sa dozvedáme, z tohto miesta sa drotárom ponúkal posledný pohľad na Dlhé Pole. Svojej rodnej obci venovali tiché zbohom a vydali sa v ústrety osudu...
Aj my sa vydávame napred a pomaly sa blížime k ďalšej zaujímavosti – „starej hruške“. Čím je výnimočná?
„Ako dieťa si pamätám, že takýchto hrušiek bolo v chotári veľmi veľa. Po príchode družstva sa mnohé medze zarovnali, ale niektoré hrušky zostali zachované. Predpokladáme, že jej vek je okolo 200 rokov. Nikto nechce veriť, že taký obrovský strom môže byť hruška,“ poukazuje na výnimočnosť ovocného stromu Vladimír Belánik starší.
Autori projektu majú s náučným chodníkom ešte veľa plánov. V budúcnosti chcú v jednej časti vysadiť aleju stromov, postaviť kaplnku venovanú patrónovi drotárov a plechárov sv. Viliamovi, doplniť náučné tabule, zveľadiť ďalšie zastávky atď. Keďže všetko robia na dobrovoľníckej báze, radi medzi sebou príjmu nové posily.
„Ako vždy s úsmevom hovorím, že keď Číňania majú svoju Hodvábnu cestu, my drotári máme Drotársku. Veríme, že tento náučný chodník budeme časom rozširovať a srdečne pozývame všetkých do tohto krásneho lona prírody na turistiku, prechádzku, kde človek pookreje, nabije sa energiou a spozná minulosť našich drotárskych obcí,“ dodáva na záver nášho dobrodružného výletu pravnuk majstra drotára Juraj Šerík.
Povesť o prepadnutej krčme
Bolo to raz na Veľký piatok. Vtedy sa nikde nesmelo tancovať, spievať, hrať, skrátka zabávať. Všetky krčmy mali byť zatvorené. V Osiči (povyše Tajomného kríža, pozn. redakcie) bola tiež jedna krčma. Tunajší krčmár si zo zákazu nerobil ťažkú hlavu. Aby neprišiel o dobrý zisk, rozhodol sa, že on bude mať otvorené. Veselo pokrikoval na svojich hostí. Roznášal im pivo, víno a tí si neváhali v dobrej nálade zaspievať a veru aj zatancovať. Za to ich však trest neminul. Krčma sa vraj prepadla pod čiernu zem. Odvtedy sa toto miesto volá Na krčmárovom a všetci ľudia ho akosi podvedome obchádzajú, hoci dnes už na povesti nikto neverí. Traduje sa, že dodnes počuť zo zeme, kde sa krčma prepadla, smiech zabávajúcich sa hostí.
