Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

13. november 2018 | Stanislav

Zdravie a životný štýl

V Japonsku je dôležitejší sviatok Nový rok ako Vianoce

Mnohým je známa ako Slovenka s dušou Japonky. Učiteľka, autorka troch kníh či znamenitá znalkyňa kuchyne z krajiny vychádzajúceho slnka... Denisa Ogino však nie je len to. Rovnako ako Japonsko nie je len o sushi a bonsajoch. Medzi sviatkami sme sa stretli s ňou a jej japonskými priateľkami Fukiko a Natsumi. Porozprávali nám o Vianociach a novoročných oslavách v ich krajine, ale aj o ich spoločných plánoch.

18.01.2016 | 13:31

Denisa Ogino bola ešte pred pár rokmi vydatá za Japonca. Hoci jej Japonsko nesmierne prirástlo k srdcu, po boku bývalého manžela nenašla šťastie a tak „zdvihla kotvy“ a vrátila sa na rodnú hrudu. Po ťažkých začiatkoch, kedy sa snažila zaobstarať seba i malého syna Justina, sa ocitla v Žiline. Dnes je šťastná po boku iného muža, realizuje sa v práci v škole a v mnohých zaujímavých projektoch, ktoré nám približujú japonskú kultúru.

O živote v Japonsku vyšla Denise pred takmer štyrmi rokmi kniha Sushi v dushi, ktorou si získala mnohé čitateľky. Nasledovala publikácia Navarme si Japonsko zameraná hlavne na recepty. Čerstvou novinkou na knižnom trhu je titul S dušou Japonky, ktorú predstaví 19. januára v kníhkupectve Martinus v Žiline (OC MIRAGE).

Čitateľky boli zvedavé, čo sa so sympatickou Denisou stalo a kam sa uberá jej život, a tak sa opäť chytila spisovateľského pera – tentokrát so spoluautorkou Katarínou Kopcsányi. V knihe sa vracia späť do Japonska a cez svoj príbeh poodhaľuje zákutia kultúry, ktorá je pre našinca tak trochu tajomná a neznáma. O mnohých veciach sa totiž v odbornej literatúre nedočítate. V mnohom jej tiež pomáhala priateľka Fukiko, ktorá je desať rokov vydatá za Slováka Karola a našu krajinu preto navštevuje často. „Na Slovensku existuje viacero komunít, ktoré združujú japonsko-slovenské rodiny. My, čo sa stretávame v rámci stredného Slovenska, sa schádzame raz za štvrť roka u nás doma. Je nás skoro 30, varíme si zmiešané japonské a slovenské jedlá, bavíme sa, žijeme ako komunita. Práve takto som sa stretla s Fukiko,“ opisuje Denisa. Podľa nej však nie je typická Japonka. V krajine, kde panuje stále silný patriarchát, sú ženy skôr zakríknuté. Naopak, Fukiko je veľmi aktívna, scestovaná a veselá žena. „Je veľmi úprimná, čo sa mi páči. Aj na jedlo povie, čo jej chutí a čo nie. Japonci to nezvyknú robiť, lebo chcú byť slušní, nechcú vás raniť a prejaviť negatívne pocity. Podobá sa skôr na Európanku. Mne zas hovoria, že som akoby viac Japonka. A tým si asi rozumieme,“ smeje sa Denisa.

Vianoce a Nový rok v Japonsku

S Fukiko spoločne organizujú na Slovensku rôzne akcie, ktoré približujú ľuďom japonské tradície. „Spolupracujem aj s Japonským centrom v Bratislave, učím japončinu a venujem sa sushi cateringu. Beriem to ako zveľaďovanie tejto kultúry. Aj v Žiline je záujem o to dozvedieť sa, ako Japonci žijú, čo konzumujú a podobne,“ hovorí Denisa. A keďže majú obe blízko k deťom, vymýšľajú aj projekty pre školy. Pred Vianocami pripravili zaujímavú prednášku pre žiakov ZŠ Varšavská a ZŠ Martinská, kde Denisa lektoruje japončinu. Zamerali sa na sviatky v krajine vychádzajúceho slnka. Fukiko a Natsumi sa pri tejto príležitosti obliekli do krásneho tradičného kimona. „Viedli sme prednášku pre starších žiakov, ktorí ovládajú angličtinu. Deti si mohli v teréne vyskúšať cudzí jazyk, no na moje prekvapenie, nechceli veľmi komunikovať. Podľa mňa ich brzdili predsudky. Potom sme išli medzi štvrtákov I. stupňa, kde chodí aj môj syn. Deti boli maximálne nachystané v angličtine a kládli našim hosťom otázky. Videla som, ako strach a predsudky môžu brániť v komunikácii a v rozvoji medzikultúrnych vzťahov. Myslím si však, že to malo veľký efekt, deti sa priučili akejsi pokore a slušnosti,“ domnieva sa Denisa. Počas prednášky vznikli aj vtipné situácie, keď sa žiak opýtal japonských hostiek na zápasy sumo. „Fukiko mi po japonsky povedala, že ona o tom dokopy nič nevie, nech si niečo vymyslím. Myslím, že nám nikto nerozumel, ale musela som to nejako ustáť. Bolo to vtipné a bezprostredné, nehrala sa na to, že je expertka na všetko. Je to ako keď sa bežnej slovenskej ženy opýtate na futbal,“ prirovnáva.


A ako teda vyzerajú Vianoce a novoročné oslavy v Japonsku? „Užívame si vianočné obdobie, ale pre nás je najdôležitejší sviatok Nový rok. Vianoce nie sú pre našu kultúru typické, pretože ide o kresťanský sviatok a kresťanov je v Japonsku zastúpené iba veľmi malé percento (1 %). Americký vplyv spravil svoje a Vianoce oslavujeme, ale ako komerčný sviatok. Nakupujeme darčeky, máme vianočné stromčeky a dekorácie na uliciach. Je to veľmi pekné a užívame si to, ale neprikladáme tomu takú váhu ako kresťania,“ vysvetľuje Fukiko.

Je to však dôležitá udalosť pre páry, pretože konečne trávia čas spolu, pri jedle a rozprávaním sa. Inokedy na to nemajú čas, lebo sú veľmi pracovne vyťažení. Väčšinou na Vianoce jedia pečené alebo vyprážané kurčatá z fastfoodov. Krivka vtedy vykazuje najvyšší predaj pečených a grilovaných kurčiat v Japonsku.

Denisa vysvetľuje, že u nich ženy nepečú vianočné perníky a koláče ako u nás. „Keď som v Japonsku žila, susedy zbožňovali naše koláčiky. Veľakrát som ich upiekla a predávala za pár jenov. Ony nemajú na to čas ani priestor. Majú veľmi malé kuchynky bez rúr na pečenie – z hľadiska ekonomického aj bezpečnostného, keďže sú tu časté zemetrasenia. Majú iba malé mikrovlnky, ktoré pečú.“ Na Vianoce však majú typické šľahačkové torty, ktoré sú dekorované červenými jahodami, vianočným nápisom z čokolády či postavičkami snehuliakov. Natsumi tortu rada sama dekoruje, dá sa však kúpiť už hotová. Keďže v Japonsku na Štedrý deň bežne ľudia pracujú, je pre nich jednoduchšie zastaviť sa cestou domov v obchode a kúpiť ju.

Vianoce sú v Japonsku považované za slávnostný čas aj z dôvodu, že 25. decembra sa narodil ich cisár.

Vítajú prvé novoročné slnko

Nový rok sa v Japonsku oslavuje všade inak, záleží od toho, či pochádzate z mesta alebo z dediny. Donedávna to bol jediný deň v roku, kedy boli v Japonsku všetky obchody a inštitúcie zatvorené a bolo zakázané pracovať. Dnes je to už však benevolentnejšie a existujú výnimky. „V tento deň rodina trávi čas spoločne, jeme a oslavujeme. Do polnoci sa rozprávame, potom ideme do chrámov a modlíme sa za šťastie, zdravie či prosperitu,“ opisuje Fukiko. Všetci čakajú na to, kým zvon odbije 108-krát. Podľa budhizmu má človek práve 108 svetských túžob a pokušení a údery zvona ich majú zahnať. Japonci tiež hádžu mince do urien, pretože veria, že sa im vráti raz toľko. Poďakujú sa za starý rok a čakajú na ten nový. „Niekto ide na horu Fuji a čaká na prvý východ slnka v novom roku, ktorý prináša nový život. Iní ho vítajú na pláži alebo aj doma v tichosti. Ja som asi každý rok zažila čosi iné. U nás sa dodržiavalo, a robím to aj doteraz, že sa 5 minút pred polnocou a 5 minút po polnoci otvoria okná. Akoby to zlé zo starého roka vypúšťame von a očakávame čosi nové a dobré,“ pokračuje Denisa.

Na Nový rok si pripravujú Japonci O-sechi a O-zoni - jedlo zložené z 10 až 30 druhov malých lahôdok, prevažne z dusenej či parenej zeleniny, alebo fazuliek, a slávnostne dekorované sushi. Niektorí si obliekajú nové kimono alebo yukatu, no ako hovoria, je to veľmi drahá záležitosť. „Koľkokrát si v jeho hodnote kúpite auto. Vlastniť kimono je prestíž,“ podotýkajú.

Keď sme sa Fukiko a Natsumi opýtali na naše Vianoce a sviatky, zhodli sa v tom, že ich majú rady, dokonca aj jedlo. Chutí im hlavne naša tradičná vianočná kapustnica. Fukiko však celkovo nemá problém so slovenskými jedlami, má rada aj halušky a žinčicu! Páči sa im najmä to, ako si rodina spoločne pripravuje jedlo. „Sú to rozdielne Vianoce ako u nás, ale tieto slovenské sa mi páčia. Ideme aj do kostola. A mám rada kapustnicu,“ hovorí s úsmevom Natsumi.

 

Rituál zeleného čaju je vzácna tradícia

Priateľky sa tešia na ďalší spoločný projekt, ktorý bude zameraný na rituál zeleného čaju a prípravu ikebany. „Čajová slávnosť je veľmi tradičná a prestížna záležitosť. V Japonsku je aj veľmi drahá, ale my to chceme robiť pre bežných ľudí. Chceme spolupracovať s miestnymi žilinskými kaviarňami. Nebude to masové, to sa ani nedá. Ľudia budú mať možnosť vyskúšať si aj kimono alebo yukatu a odfotografovať sa,“ približuje Denisa.

Pravý rituál zeleného čaju trvá minimálne polhodinu, v tichosti, počas ktorého počúvate tlkot vlastného srdca. V Japonsku sú na tento rituál určené miestnosti v záhradách na odľahlých miestach, kde Japonka v krásnom kimone servíruje čaj matcha. Samotný servis je náročný, silno súvisí s feng šuei a musí ho vykonávať iba človek s licenciou. „Je to psychoterapia, rozjímanie. Vtedy človek úplne vypne. Vôňa, pohľad, ticho, to všetko na vás vplýva. Je to ale hlavne historická tradícia, ešte z čias samurajov,“ vysvetľuje Denisa Ogino.

Rituál zelené čaju u nás je predbežne naplánovaný na máj a čitateľov budeme o ňom dopredu informovať.

Ak sa chcete dozvedieť viac o Japonsku, nezabudnite prísť do kníhkupectva Martinus dnes, 19. januára o 17. h na besedu o novej knihe s Denisou Cabadaj Ogino a Katarínou Kopcsányi, kde im bude hudobný sprievod japonských piesní robiť skupina Nasibir.
 

Veronika Cvinčeková
Snímky archív D. Cabadaj Ogino

Horúce kreslo
DNES ZAJTRA ŠTVRTOK
10 °C
7 °C
4 °C
zilinskyvecernik_monitor_prod