Už 15 rokov organizujete kvízy, spomínate si, čo vás k nim priviedlo a prečo sa z toho stala taká veľká časť vášho života?
Spomínam si na to veľmi dobre. Dlhé roky som žil v zahraničí a tam tá – nazvime to – krčmová kultúra fungovala trošku inak, ako sme boli zvyknutí my: stand-upy, open micy, kvízy. Po návrate zo Škótska na Slovensko, som si povedal, že keď to fungovalo tam, určite to môže fungovať aj tu. Stretol som sa s kamarátom z univerzity a hovorím mu: Poďme skúsiť robiť kvízy v Žiline. Máme dve možnosti – buď to budeme robiť spolu, alebo to budem robiť ja, ty si zostavíš tím a ak by náhodou nikto neprišiel, budeš chodiť so svojím tímom. Vybrali sme si možnosť B a Peťo chodí od začiatku. Je to taký náš veterán, ktorý pri tom stojí od prvého dňa.
Ako vyzerala tá cesta od prvého kvízu až po dnešok?
Išlo to tak nejako samo. Prvý kvíz, druhý, tretí, piaty, desiaty, stý, tisíci... Dnes sa už blížime k číslu dvetisíc, ak spočítam všetky kvízy, ktoré
som za celých 15 rokov urobil. Hovorievam, že je to taká moja sonda do duše človeka, ktorý na kvíz príde. Pýtam sa sám seba, prečo sem ľudia vlastne chodia? A oni chodia stále a v hojnom počte. Minule som si dokonca všimol, že už tu vychovávam už aj nové generácie. Mám takú svoju „teóriu absolútneho fiaska“ – hovorím si, že ak raz na kvíz nikto nepríde, tak to zabalím a začnem robiť niečo iné. (smiech)
Robíte kvízy výhradne v Žiline alebo zájdete aj do okolitých miest?
Začal som v Žiline a v pravidelno-nepravidelných intervaloch chodím do Martina, kde robievam kvízy aj v angličtine. Moje stabilné domovské podniky sú však dva v Žiline a dva v Martine, občas Ružomberok či Dolný Kubín, a niekedy si odskočím do Rajeckých Teplíc alebo Trenčína. A potom všade tam, kam si ma zavolajú, napríklad na rôzne teambuildingy.
Ako skrsla myšlienka zabojovať o Guinnessov rekord?
Prišlo to asi pred rokom. Na záver každého kvízu dávam tipovačku a veľmi často čerpám práve z Guinnessovej knihy rekordov. Raz mi napadlo pozrieť sa, či tam existuje kategória o kvízoch. Vyskočilo na mňa, že nejaký Brit drží rekord s časom 35 hodín a 40 minút. A keďže oslavujem 15 rokov fungovania a v zdraví a šťastí som prekročil štyridsiatku, povedal som si: Tak im napíšem. Zaregistroval som sa a hovorím, že chcem
dať 40 hodín. To bolo niekedy v októbri minulého roka. A 24. decembra 2025 o pol šiestej ráno som dostal ten najkrajší vianočný darček – z Guinnessovej knihy mi po anglicky napísali: Your application has been accepted.
Aký je presný názov tejto kategórie?
Je to najdlhšie vedený živý kvíz, teda jedným kvízmajstrom. Keď pokorím tento, možno sa neskôr pozriem aj na online kategóriu, hoci tam tie čísla siahajú k 56 hodinám.
Čo bolo pri príprave 40-hodinového kvízového maratónu najnáročnejšie?
Splniť prísnu podmienku – mať každú jednu minútu pripravenú aspoň jednu otázku. Pripraviť ich tak, aby boli zaujímavé, a zároveň udržať koncept verný môjmu štýlu. Ten britský rekordér totiž išiel cez aplikáciu, kde ľudia len ťukali odpovede do telefónu, čo je oveľa rýchlejšie a pohodlnejšie. Ja som však povedal nie. Keď sedí sedem ľudí pri jednom stole s jedným papierom, musia sa radiť, debatovať. Mám pocit, že práve toto má to pravé kúzlo. Spája to ľudí. Podľa môjho najskromnejšieho názoru som na Slovensku najdlhšie fungujúci kvízmajster bez prestávky – nezastavil ma ani covid. Aj počas pandémie som robil kvízy klasickou metódou: ľudia sedeli doma, odpovede písali na papier, fotili ich, posielali mi ich a ja som celú noc opravoval, aby som im ráno poslal výsledky.
Dá sa reálne stihnúť položiť otázku každú minútu?
Dá sa to. Jasné, bude to stres, ale verím si. Za 15 rokov som si vypracoval systém a otázky som trošku prispôsobil tomu, aby som ich vedel sypať z rukáva. Nemusím striktne dávať presne jednu otázku každých 60 sekúnd – dôležité je, aby to v celkovom priemernom súčte 40 hodín sedelo. Ak za desať minút dám pätnásť otázok, získam chvíľu času na opravu.
Ako ste vyberali tých 2500 otázok?
Pomohla mi aj umelá inteligencia, ale iným spôsobom, než by si človek myslel – nepísala mi otázky. Za 15 rokov mám drvivú väčšinu svojich kvízov odloženú. Len som preklopil staré prezentácie z notebooku a systém mi začal sypať otázky, ktoré som si postupne prešiel, vytriedil a zvarioval. Najkomplikovanejšie totiž nie je vymyslieť samotnú otázku, ale dobrú tému.
Ako dlho trvalo dať to dokopy?
Asi dva mesiace.
Budete musieť na mieste stráviť celých 40 hodín. Ako to zvládnete po psychickej a fyzickej stránke? Budete vôbec spať?
Spánok tam nehrozí. (smiech) Samozrejme, pravidlá hovoria, že za každú „odkvízovanú“ hodinu mám nárok na päťminútovú prestávku. Ak by sa mi podarilo získať solídnu rezervu, nazbieram napríklad stominútové voľno, čo je hodina a pol na to, aby som sa najedol, dal si sprchu a išlo sa ďalej. Bude to celé o čistom sústredení a mentálnom nastavení. Iní blázni predsa dokázali napríklad hrať 46 hodín na saxofón, tak prečo by som to nezvládol ja? Pomôže káva a energetické nápoje.
Ako to celé Guinnessova kniha reálne skontroluje? Príde osobná inšpekcia?
Tá možnosť tu bola, ale rozpočet som sa rozhodol radšej investovať do príjemného zážitku zúčastnených. Súvisí s tým prísny súbor pravidiel: musím poslať nepretržitý kamerový záznam, každé štyri hodiny sa musia vystriedať dvaja nezávislí svedkovia, ktorí to podpíšu, a doložiť musím aj kompletný zoznam otázok.
Prečo si myslíte, že aj v Žiline vyrástla taká silná kvízová základňa? Vďaka vám?
Určite trošku áno. Paralelne so Žilinou vznikali komunity v Nitre a Bratislave. Chalani, ktorí robia aj majstrovstvá Slovenska v Pub kvíze, chodili na moje kvízy. V kvázi konkurenčných podnikoch dnes robia kvízmajstri, ktorí boli odchovaní u mňa, a potom si povedali, že to skúsia tiež. Podobne je to v Martine. Sme kolegiálni, neberieme sa ako konkurencia – vieme, že robiť niečo pre komunitu má zmysel.
Ak sa rekord podarí, čo bude nasledovať? Je to splnený sen?
Určite je to splnený sen. Nie každý si môže povedať, že sa dostal do Guinnessovej knihy rekordov. V hlave však už nosím ďalšie nápady. Keď som mal pohromade takmer 2000 otázok, napadlo mi, že by z toho mohla vzniknúť spoločenská hra. Každý účastník, ktorý vydrží na rekorde dlhšie ako desať hodín, ju dostane ako darček. A mojím veľkým snom je vytvoriť koncept a vyraziť s kvízmi do škôl.
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí na kvíze nikdy neboli, váhajú a hovoria si, že nevedia, ako to tam funguje?
Veľa ľudí mi hovorí: „Ja neprídem, ja nič neviem.“ Kvíz má obrovskú výhodu v tom, že ho nehráte sami, ale v tíme. Buď na odpoveď prídete spoločne, alebo sa dozviete niečo nové. Je to skvelý spôsob, ako si precvičiť mozog, zabaviť sa a možno aj niečo vyhrať. Na tomto 40-hodinovom maratóne to bude navyše špeciálne – vymyslel som to tak, že každý, kto príde, si odnesie domov darček. Spojili sme sa s partnermi, takže v štartovacom balíčku ľudia nájdu konzumné do obľúbeného podniku, poukážky na laser game či escape room. Lokálny podnik s barefoot obuvou zas venuje kupóny na druhé topánky grátis a chýbať nebudú ani týždňové kúry prebiotík od výrobcu z regiónu. Stojí za to prísť si to skúsiť naživo a stať sa súčasťou niečoho výnimočného!
