Na Slovensku už je tretí rok, v Žiline sa už udomácnil. Po smrti otca zo začiatku aktuálnej sezóny sa postupne dostáva do fyzickej a psychickej pohody. So Senicou sa objavil celý zápas na hrotovej pozícii. Po dlhšom čase nám prezradil svoje pocity v rodnej portugalčine.
Už tretiu sezónu môžeme evidovať meno William na slovenských trávnikoch, v metropole severného Slovenska je od januára minulého roku. „V Žiline som veľmi šťastný. Na Slovensku sa cítim veľmi dobre a som rád, že tu môžem hrať futbal,“ vyriekol veľmi potešene rodnou portugalčinou, ktorú oprášil pred novinármi po dlhšom čase. O svoje miesto v základnej zostave musí tuho bojovať, viackrát šiel do stretnutia z lavičky a odohral dva duely i za rezervný tím: „Beriem to úplne normálne. Vôbec sa nezamýšľam nad tým, či hrám od začiatku stretnutia, alebo niekoho striedam. Vždy, keď sa dostanem na hraciu plochu, tak chcem odovzdať maximum.“ I samotný William tesne po zápase so Senicou vedel, že jeho výkon mohol byť na hrote ešte o čosi lepší: „Snažil som sa spraviť všetko, čo bolo v mojich silách, no nebolo to také, ako som ja sám očakával. Veril som, že vyhráme, no tentoraz nám to nebolo súdené.“
Pred začiatkom sezóny zastihla žilinského „kanárika“ krutá správa z domova, zomrel mu otec. Klub mu vyšiel v ústrety a umožnil mu odísť domov a po návrate do futbalového života to nie ten dobrý „Willi“. So smútkom a následne nádejou v hlase poznamenal: „Najhoršie to bolo, keď som prišiel domov a bol som v kruhu rodiny. My Brazílčania sme veľmi emotívni a rodinne založení. Domáce zázemie mi ale dodalo silu a energiu preniesť sa cez túto nešťastnú udalosť. Život ide ďalej, otec sa na mňa teraz díva z neba. Snažím sa na to nemyslieť, ale občas to nejde. Život je taký.“
William dodáva, že slovenčina je pre neho stále ťažký jazyk a niekedy na tréningu či v súkromí vytvorí zaujímavé skomoleniny. Tak kabína spoznala Džada (Jaroslava Mihalíka, pozn. autora), no v bežných starostiach mu pomáhajú spoluhráči a aj slovenská priateľka: „Slovenčina je veľmi ťažká, ale snažím sa robiť všetko, čo sa dá. Mám tu aj priateľku zo Slovenska, volá sa Lucia a pochádza z Ilavy. Veľmi mi pomáha klub a moji spoluhráči, za všetko im veľmi pekne ďakujem.“
Miloš Zaťko
Snímka Ľudovít Košálko
