Keď ste ešte pracovali v korporátoch, predstavovali ste si niekedy, že raz budete tráviť dni medzi záhonmi a kvetmi?
Michaela: Ja som sa vždy rada „hrala“ s trvalkovými záhonmi. Kupovala som rastliny, množila ich, sadila. Bol to môj koníček. Ale ani jeden z nás túto oblasť neštudoval. Ja mám ekonomickú školu a manžel je elektrikár. Na pestovanie kvetov teda nie úplne ideálne predispozície. (smiech)
Ján: A preto sme do toho išli po hlave (smiech)!
Michaela: Ale v konečnom dôsledku sme využili svoje znalosti. Keďže tu na začiatku nebolo prakticky nič okrem buriny, Janko zapojil svoje technické zručnosti. Robili sme si prakticky všetko sami – závlahu, plot, elektrický ohradník. Okrem fóliovníka, ktorý nám montovala firma. A napokon sa zišli aj moje vedomosti pri vedení účtovníctva.
Mali ste aspoň predstavu, do čoho idete?
Ján: Samozrejme, pred začiatkom sme si naštudovali, čo všetko to bude obnášať. Nabiflili sme sa, čo sa dalo. A v praxi sme zistili, že nevieme ani desať percent z toho, čo by sme mali vedieť. Pestovanie je totiž najmä o skúsenostiach a tie sa nedajú úplne vyčítať z kníh. Každý pestovateľ má svoje vlastné know-how a iné podmienky v rámci mikroklímy. Aj čo sa týka Žiliny. To, čo funguje v Tepličke, nemusí fungovať u nás. Naozaj, aj na takom malom priestore môžeme mať inú mikroklímu, inú pôdu, iné podmienky. Takže si môžete nastaviť pravidlá, koľko čoho zasadíte a ako to budete robiť, ale potom príde príroda a povie vám, že to bude trochu inak.
Je Žilina na pestovanie kvetov netradičná voľba?
Michaela: Pravdupovediac, pred piatimi rokmi sa na nás ľudia pozerali s nedôverou. Pýtali sa: „Vy chcete v Žiline zakladať kvetinovú farmu? Veď tu je zima, tu sa kvety nedajú pestovať!“ Lenže aj klíma sa mení. Zimy už nie sú také, aké bývali.
Ono sa to posledné roky otočilo - keď máme na severe sucho, na juhu majú až extrémne sucho. Tiež majú obrovský problém s vodou, čo my ešte až tak necítime, no myslím si, že to do pár rokov príde aj sem. Ale preto to robíme – aby sme tie dopady globálneho otepľovania znížili. Ľahko sa hovorí, že poďme s tým niečo urobiť, treba sa naozaj do niečoho konkrétneho pustiť. Ono to prišlo možno aj vďaka tomu, že sa nám narodili deti. Ako rodič začne človek rozmýšľať viac o budúcnosti, chce tu niečo fungujúce zanechať. A to nehovorím o firme, ale o životnom priestore. Zrazu sa tá budúcnosť netýka len nás.
Ján: Pri rozhodovaní o podnikaní sme si kládli otázku, čo vlastne chceme vytvoriť. Nechceli sme celý život vyrábať peniaze pre niekoho iného. Chceli sme sa osamostatniť, ale zároveň robiť niečo, čo má hlavu a pätu. Niečo, čo tu po nás zostane. A chceli sme o tom aj edukovať okolie. Ukázať ľuďom, že lokálny produkt má význam. Keď si kúpite lokálne mäso, syr alebo pečivo, viete, odkiaľ pochádza. A rovnako aj kvety môžu byť lokálny produkt, ktorý sa tu dá vypestovať a zníži tak uhlíkovú a chemickú stopu vo svete.
Čo vlastne znamená „lokálny kvet“? Veľa ľudí sa nad pôvodom kytice asi nezamýšľa.
Ján: Väčšina kvetov, ktoré si kúpite v klasickom kvetinárstve, má za sebou poriadne dlhú cestu. Často sú dopestované mimo Európy, dovážajú sa loďami cez veľké distribučné centrá a kým sa dostanú do vázy, môže prejsť aj viac ako týždeň či dva. Tu už nehovoríme o pestovateľoch, ale doslova o producentoch. A čo je, bohužiaľ, bežné, títo výrobcovia postrekujú kvety pesticídmi. Nie len keď majú problém, ale preventívne. Floristky veľakrát práve preto používajú rukavice - nie je to iba kvôli ružiam a tŕňom, ale kvôli kvetom, ktoré sú napustené chémiou.
My sa snažíme pestovať lokálne a sezónne. Kvety máme čerstvé, nemusíme ich prevážať cez pol sveta, nevytvárame uhlíkovú stopu a používame aj šetrnejšie spôsoby ochrany rastlín. Snažíme sa Preferujeme používanie biologických preventívnych prostriedkov a hnojív na stimuláciu rastu či odolnosť voči chorobám. A spolupracujeme pri tom so slovenskými firmami.
Takže samotné hospodárenie je pre vás súčasťou filozofie farmy.
Michaela: Áno. Podporujme našu ekonomiku, či už kúpou lokálnych výrobkov alebo takýmito spoluprácami. Veď sused by mal suseda podporovať. Také by mali byť zdravé vzťahy - aj v „biznise“.
Inšpirovali sme sa kvetinovými farmami v Česku. Tam je tento koncept veľmi rozšírený. Aj u nás ich už pribúda a teší nás, že ľudia postupne začínajú vnímať kvet ako lokálny produkt. Máme napríklad aj samozbery. Na jar začíname tulipánmi, ktorých máme v zemi okolo desaťtisíc. Keď ich ľudia vidia a ovoňajú, sami pochopia rozdiel. Naše kvety aj vydržia oveľa dlhšie robiť radosť vo váze.
Ako dlho svoju kvetinovú farmu budujete?
Michaela: Toto je naša piata sezóna. Musím povedať, že môj muž má ešte k tomu všetky alergie sveta, ale už na začiatku mi povedal, že s alergiami treba bojovať (smiech). Takže bolo rozhodnuté.
Ján: Išli sme to do toho s heslom: Nevyskúšaš, nevieš. Možno je aj dobré, že človek nemá na začiatku toľko vedomostí a má trošku ružové okuliare. Neľutujeme, ale keby sme boli znova na tej štartovacej čiare a mali tú vedomosť o tom, čo to všetko obnáša, neviem či by sme do toho išli (smiech). My sme to tri roky dotovali zo svojho, až na štvrtú sezónu to začalo byť ako tak výnosné.
Po prvé, neboli sme odborníci, každý sme boli z iného fachu a museli sme sa to naučiť, a po druhé, ľudia o nás nevedeli. Dodnes to tak máme, že nechceme vešať plagáty po Žiline a vytvárať ďalší reklamný smog. Skôr sme oslovovali kvetinárstva a chodili na lokálne trhy, alebo keď sme mali prebytok kvetov, rozdávali sme ich po Žiline – na Hájiku, v Závodí, v Bánovej, na Vlčincoch. Je to tiež taká forma reklamy, ak je na konci spokojný človek.
Čo bolo na začiatku najťažšie?
Ján: Vlastne všetko. Museli sme sa naučiť pestovať, podnikať, robiť účtovníctvo, sociálne siete, zháňať odbyt... Z hodiny na hodinu sme do toho vhupli. A človek veľmi rýchlo zistí, že zákazník, ktorý od vás nakupoval jednu sezónu, nemusí automaticky nakupovať aj ďalšiu. Všetko sa dynamicky mení.
Michaela: Kvety sú luxusný tovar. Keď príde ťažšia ekonomická situácia, luxus je jedna z prvých vecí, ktoré ľudia obmedzujú. Preto sa snažíme mať viac spôsobov, ako kvety využiť. Keď ich máme veľa, spolupracujeme s eventovými agentúrami, či robíme workshopy viazania kytíc.
Komunita je slovo, ktoré sa pri vašej farme opakuje pomerne často. Čo si pod tým predstavujete?
Michaela: Keď prídu ľudia na samozber, často povedia: „Tu je krásne. Je to oáza pokoja.“ A presne to chceme vytvárať. Teraz rozbiehame aj dobrovoľníctvo v duchu „Odrob si kyticu“. Sú ľudia, ktorí majú sedavú prácu alebo bývajú v byte a potrebujú vypnúť. Prídu nám pomôcť, trochu sa fyzicky zresetujú a odnesú si kvietky. Je to vlastne psychohygiena.
Čo všetko sa teda skrýva za jedným kvetom, ktorý si človek odstrihne do vázy?
Ján: My všetky kvety pestujeme od semienka, prípadne z hľúz alebo cibuliek. A tam sa začína dlhý proces. Nie je to len zasadiť semienko a počkať. Rastlinku treba predpestovať, dať jej dostatok svetla, otužiť ju voči vetru, chladu a slnku. Polievať ju - nie zvrchu, ale zospodu. Je to trochu ako s dieťaťom. Keď ideme na dovolenku, musíme zohnať zodpovedného človeka, ktorý vie, čo s tým všetkým robiť.
Je pre vás jeseň obdobím doznievania sezóny?
Ján: Kdeže. Nám končí sezóna 23. decembra a v polovici januára už predpestovávame kvety. To robíme doma. No aj keď je farma pod snehom (ak teda nejaký je), musíme tu chodiť pravidelne, lebo fóliovník nesmie premrznúť.
A tiež je to o dlhom sedení pri počítači, lebo nám prídu objednávky - napríklad na svadby. To zabezpečuje manželka. Agentúry nám pošlú, o čo by mali záujem, teda aké kvety a farebnosť budú trendy ďalšiu sezónu. To sa rieši už rok dopredu. My musíme na to reagovať tým, aké farby kvetov dáme do zeme.
A takisto keď sa skončí tulipánová sezóna, hneď sa objednávajú cibuľky tulipánov, ktoré sadíme teraz na jeseň, aby vykvitli na ďalší rok. Na jeseň predávame aj cibuľky tulipánov, aby si takú mini kvetinovú farmu mohli urobiť zákazníci aj vo svojich záhonoch či balkónoch. Dopredu rozmýšľame, čo by sa mohlo ľuďom páčiť. Človek si možno predstavuje, že máme štyri druhy kvetov o štyroch farbách. To vôbec nie.
A koľko teda?
Ján: V priebehu roka vypestujeme približne sto druhov. Záhony navyše otáčame. Keď odkvitnú tulipány, vyberieme ich a zasadíme niečo iné. Nenechávame pôdu ladom. Používame zelené hnojenie – facéliu, horčicu, ľan. Všetko, čo z pôdy vezmeme, sa snažíme do nej aj vrátiť. Keď odstrihneme kvety alebo listy, často ich nechávame na zemi a zapracujeme ich späť, všetko sa vracia do pôdy. Lebo inak by tu zostal len íl. A z toho by sme mohli vyrábať už len keramiku. (smiech)
Michaela: My sme síce začínali s pár druhmi, ale tie rokmi dopĺňame. Niečo uberieme, niečo pridáme, niečo obmeníme. Pre mňa osobne je ale fajn, že človek môže začať každú sezónu s čistým štítom. Mám rada, že keď si môžem zhodnotiť, čoho bolo veľa, a naopak. Od každej novej sezóny môžeme začať inak. Vždy si povieme že lepšie, ale vždy sa zas čosi objaví (smiech).
Napríklad?
Ján: Minulý rok sme tu mali také malé bordové a tehlové „peklo“ dálií. (smiech) No všetci od nás pýtali púdrové, tak sme polovicu hľúz predali iným farmárom a nakúpili tie. Zasadili sme ich, a potom prišli agentúry, že sa im zmenili svadby a všetci chcú opäť bordovú a tehlovú farbu.
Aké farby boli trendom toto leto?
Michaela: Bielo-zelené svadby. Ale nevesty sú rôzne. Aj keď vyjde nejaká trendy „farba roka“, stále máme fialové, oranžové či zelené svadby. Biela a púdrová sú však také stálice.
Ján: A čoraz viac neviest zaujíma lokálnosť. Máme aj DIY (do-it-yourself, „urob si sám“) svadby – nevesta si rezervuje kvety, my ich pripravíme a ona si ich príde s kamarátkami sama nazbierať. Niekedy je to súčasť rozlúčky so slobodou.
Michaela: Niektoré ženy jednoducho chcú byť kreatívne. Chcú si samy vyzdobiť stoly, uviazať kytice. A funguje to.
Lokálnosť však znamená aj sezónnosť. Musíte niekedy zákazníkovi povedať: toto jednoducho nebude, lebo nám to nevykvitlo?
Ján: Často sa nás pýtajú, čo nám bude kvitnúť napríklad v júli budúci rok. A my môžeme iba povedať – asi toto. Realita môže by iná ako očakávanie. Tento rok nám napríklad približne tridsať percent kvetov nevykvitlo, lebo bolo sucho. Počasie je veľmi nestabilné. Veľké teplo, potom chlad, prívalové dažde, potom málo dažďa...
Michaela: A najhoršie sú krúpy. Tie dokážu polámať kvety aj poškodiť fóliovník...
Je to rovnaké ako pri ovocí alebo zelenine. Jeden rok sa niečomu darí, druhý rok je to úplne naopak. My však vždy dávame vedieť dostatočne dopredu, ak sa niektorým kvetom nedarí, aby si ich nevesta vedela zabezpečiť inde.
Ján: A snažíme sa výpadky vykrývať inými druhmi. Keď niečo nevyrastie, zatlačíme na inú produkciu. Aj keď ja tým kvetom stále verím. Rozprávam sa s nimi, dávam im energiu. (smiech)
Aký je vlastne váš pracovný deň? Kedy na farme začínate a končíte?
Ján: Záleží od počasia. V lete, keď boli horúčavy, bol jeden z nás na farme od piatej rána až doobeda, a ten druhý bol s deťmi. Poobede sme sa vymenili.
Michaela: To je nevýhoda, keď robíte v jednom biznise. Musíte sa striedať. Teraz sú deti v škole a v škôlke, takže prichádzame obaja. Nemáme ani klasické otváracie hodiny. Človek nám zavolá, či sme tu, a príde. Ale väčšinou sme - aj keď leje alebo je zima, stále je čo robiť. To je asi ten náš „slow living“. Len trochu rýchlejší, než sme si pôvodne predstavovali. (smiech).
Máte medzi kvetmi nejakého favorita?
Michaela: Ja iskerníky. Aj keď je s nimi veľa roboty, veľmi sa mi páčia.
Ján: Ja dálie. Z produkčného hľadiska sú to výborné kvety a pomerne nenáročné na pestovanie. Nechcem byť taký odľud, že sa pozerám iba na túto stránku veci, ale je to tak, už sme tým zaťažení. S tulipánom sa človek napríklad veľa narobí... Keď sa na jar oteplí, v jednej sekunde nám vykvitne 4 tisíc tulipánov a robíme tri týždne vkuse, kým sa ich „nezbavíme“. Stále zvolávame samozbery, zabezpečujeme dodávky do kvetinárstiev, veľkoobchodov, agentúr. Lebo keď tulipán rozkvitne, už je to v podstate nepredajný kvet.
Ale napríklad také všeobecne obľúbené medzi ľuďmi sú pivonky – tie sa rozchytajú, len čo zakvitnú.
Michaela: A potom sú tu slnečnice. Každému sa páčia, ale ktovie prečo, málokto ich chce v kytici...
Sme na konci septembra – ako teraz vyzerá vaša farma? Čo v týchto dňoch ešte kvitne?
Ján: Cínie, dálie, proso, limonka, slamienka, cosmos (krásenka), amarant, slnečnice, máme tu viac druhov eukalyptu, celósia... Tento rok sme otvorili časť farmy aj v Terchovej a tam máme najväčšiu produkciu sušených kvetov. Tie pre nás predstavujú taký návrat ku koreňom, toto tu kedysi bolo, vieme to tu pestovať, máme na to podmienky. V kvetinárstve ich však ťažko nájdete.
Takže zimné obdobie je obdobím sušených kytíc?
Michaela: Áno, ale robíme aj dušičkové aranžmány - z lokálnej čečiny, našich sušených kvetín a snažíme sa pritom použiť minimum plastu. Všetko čo ponúka kvetinárstvo, ponúkame aj my, ale v tej ekologickejšej alternatíve. Aj na Valentína robíme napríklad ako alternatívy sušené flowerboxy.
A čo legendárne valentínske ruže?
Ján: Tie sa vo veľkom pestujú napríklad v Južnej Amerike, nie u nás. Ale okolo Valentína nám pravidelne volajú páni: „Kvitnú vám ruže?“ (smiech)
Michaela: Takže ich musíme sklamať.
Ján: Snažíme sa vysvetľovať, že naša farma je o sezónnych lokálnych kvetoch. Nie o tom, že v januári vypestujeme všetko, čo si niekto želá.
Je niečo, v čom vás pestovanie kvetov prinútilo zmeniť spôsob uvažovania?
Michaela: Zocelilo nás to.
Ján: Aj preto, že sme spolu prakticky 24 hodín sedem dní v týždni. Ale vážne – pestovanie ma utvrdilo v tom, že sme sa k prírode správali veľmi zle. A ona nám to začína vracať. Sucho, prívalové dažde, silný vietor, krúpy, výkyvy teplôt... My tie dôsledky vidíme každý deň.
Možno je najvyšší čas zmeniť náš životný štýl. Nemyslím tým, že teraz máme všetci pestovať kvety. Ale každý môže urobiť niečo malé. Recyklovať, premýšľať nad tým, čo kupuje, podporovať lokálnych výrobcov.
Michaela: Tá zmena môže prísť po malých krokoch. Ide o to, aby sme našim deťom nechali fungujúcu planétu.
Keď sa na to celé pozriete po piatich rokoch, stojí vám to za to?
Michaela: Viete koľkokrát sa pýtam: „Čo sme si to urobili?“ (smiech) Ale potom prídu ľudia, ktorí si chcú nazbierať kvety pre radosť. Alebo prídu firmy na teambuildingy, či menšie workshopy, kde sa chcú naučiť viazať kytice alebo vence. Vidím, akú z toho majú radosť. Potom nám pošlú fotografiu toho, čo doma vytvorili, a tešia sa, že sa im to podarilo. A často z toho vznikajú aj kamarátstva. Práve vtedy si poviem, že to má inú hodnotu.
Ján: Asi o tom celá naša farma je. Nie je to len o tom, že zasadíme semienko a predáme kvet. Ako sme už spomínali, je to o komunite.
