Žilinský Večerník

22. júl 2024 | Magdaléna
| 25°C

Knižná

Známa etnologička Júlia Marcinová vydala ságu svojej rodiny

Ak ste niekedy prechádzali dedinou a pri starších domoch ste sa zamysleli, ako asi žili naši predkovia, aké mali každodenné problémy v porovnaní s tými našimi, čo dávali jesť svojim deťom a či ostalo aj im, čo im prinášalo úsmev na tvár či spôsobilo bolesť v srdci, a ak sa na to nemáte koho opýtať, siahnite po knihe Kde si sa vydala, tam si mlieko pýtaj. Román autorky Júlie Marcinovej vydalo tento rok žilinské vydavateľstvo Artis Omnis. Nebudeme písať recenziu tejto knihy, nech si na ňu každý urobí vlastný názor. Len podotkneme, že tento naozaj silný príbeh jednej rodiny (a môže to byť ktorákoľvek, aj tá naša), by si podľa nás mal nájsť cestu do každej domácej knižnice.

05.11.2023 | 10:05

Na svojom konte máte bohatú publikačnú činnosť, ale bavíme sa o odbornej literatúre. Čo vás viedlo k napísanie beletrie, románu Kde si sa vydala, tam si mlieko pýtaj?

Príbeh, ktorý sa odohráva v tejto knihe som si dávala dokopy už veľmi dlho, začala som približne vo svojich štrnástich rokoch. Vytvorila som si rodokmeň, chcela som poznať  historické súvislosti. V dedine ma zaujímal každý jeden príbeh, bolo pre mňa fascinujúce počúvať, čím ľudia žili. Zaujímali ma vojnové príbehy, ale aj úplne obyčajný, bežný život. Mám pocit, že už vtedy som sa prikláňala k etnológii, ktorú som aj neskôr vyštudovala. A k písaniu som mala vzťah už od základnej školy. Vyžívala som sa v tom, čo bol pre ostatných žiakov "Mordor", teda v písaní slohových prác. Bola som v siedmom nebi, keď som mohla niečo písať - od básničiek, ktoré keď si dnes prečítam, sú pre mňa veľmi smiešne, až po prozaické práce.

Konkrétne tento román som sa rozhodla napísať pred asi tromi rokmi. Inšpiráciou mi bola moja stará mama, ktorá sa privydala do Poluvsia a ako správna žena bola informovaná o všetkom, čo sa deje v rodine aj v dedine. Prečítala každú z mojich odborných publikácií a práve ona mi navrhla, aby som spísala príbeh našej rodiny. Sľúbila som jej to a aj keď sa vydania knihy už, bohužiaľ, nedožila, mám dobrý pocit, že som tento sľub splnila.

 

Boli ste teda vo všeobecnosti bádavým dieťaťom alebo vás zaujímali iba ľudské osudy a rozprávačstvo?

Áno, toto som mala v sebe od mala. Aj keď k nám prišla návšteva, tak som neodišla do izby hrať sa, ale bola som zavesená na ústach dospelákov a počúvala som všetko, čo hovorili. Aj keď ma veľakrát zahriakli, aby som odišla, že to nie je pre moje uši (smiech). Ale tie príbehy boli pre mňa výnimočné. Všetko som si zapisovala. Mala som rôzne zápisníky, denníky, listy, ktoré mám dodnes odložené.

 

Príbeh románu je akoby kronikou vašej rodiny. Ako reagovali rodinní príslušníci, keď ste bádali po detailoch životov niektorých členov? Boli naklonení tomu, že chcete zverejniť rodinný príbeh alebo mali výhrady?

S výhradami som sa nestretla viac-menej vôbec. Skôr keď som si chcela spísať rodostrom dopredu, teda moju generáciu, naše deti... tam boli niektorí hákliví na GDPR. Ale čo sa týka toho, že idem do minulosti a chcem to spísať, k tomu mali všetci pozitívny prístup. Jednou z posledných hlavných postáv v mojej knihe je  najstarší brat môjho starého otca. Dopátrala som sa k tomu, že ich bolo 19 súrodencov - so všetkými, ktorí sa aj narodili mŕtvi alebo zomreli ako maličkí. Z nich žije ešte 5, štyria tu v Rajeckej doline, jedna na Orave. Tí štyria sú mojimi hlavnými informátormi a najlepšiu pamäť a najviac podrobností z útleho detstva má práve ten najstarší z bratov, ktorý má v súčasnosti už 91 rokov. Vďaka nemu som vypátrala jeho tetu, ktorá žije pri Prahe a je od neho len o štyri roky staršia. Tá mi doplnila niekoľko zásadných informácií, ktoré som do knihy dopísala aj napriek tomu, že už bola v rukopise hotová. Jej patrí aj záver knihy.

 

Tento príbeh z vášho pera má veľmi pozitívne ohlasy. Čím si myslíte, že oslovuje čitateľov?

Veľmi som sa bála "ísť s kožou na trh". Aj keď som písala celý život, tak napísať prvú beletriu do podoby, aby sa ľuďom páčila, je naozaj ťažké a to som zistila, až keď som začala.  To, z čoho som mala najväčšie obavy a na čo ma upozorňovali aj kníhkupci v našich rozhovoroch bolo, že príbeh je veľmi lokálny a špecifický a je otázka, či zaujme aj čitateľov mimo regiónu. Nakoniec mi bolo povedané, že ten príbeh, jeho lokácia, sú porovnateľné so Žítkovskými bohyňami, čo je tiež kniha odohrávajúca sa na jednom mieste v Česko-slovenskom pohraničí, kde sa čarovalo a mala ohromný úspech.

Možno môj príbeh zaujal aj tým, že som nešla do úplných podrobností, ale snažila som sa vytiahnuť tie najsilnejšie príbehy jednotlivých postáv. A tým, že som etnologička, chcela som, aby sa čitatelia dozvedeli viac aj o kultúrno-historických súvislostiach a keďže sa zameriavam na  odievanie, nenásilne som sa venovala aj tejto problematike s cieľom obohatiť čitateľa. Tým, že sú príbehy mojich postáv smutné, niektoré bolestivé, tak kniha zaujala dokonca aj mužov, aj takých nad 60 rokov, ktorí naposledy prečítali možno Junácku pasovačku na základnej škole.

 

V knihe je viacero momentov, kedy sa objavujú lokálne tradície a zvyky. Napríklad čepčenie na svadbe, ktoré sa prenieslo do súčasnosti, ale ľudia ho už nevnímajú v tom pravom zmysle. Napríklad že žena sa vydávala nasilu a preto by si naozaj dala radšej hlávku sťať ako vienok vziať. Môžeme toto chápať aj ako edukatívny prínos pre čitateľa od vás ako etnologičky? Bol to zámer?

Bol to úplne môj zámer, vôbec by som tieto časti do príbehu nemusela vkladať. Tie informácie ako etnologička v hlave mám. Stretávam sa s nevestami, ktoré práve čepčenie na svadbe majú, je to súčasť kultúrneho programu a niekedy je to už brané dokonca s humorom. Prišlo mi príhodné napríklad aj tu uviesť, že to kedysi bola vážna súčasť svadby, kde každé jedno slovo malo svoj význam a nesmelo sa vynechať. Možno mnoho ľudí nevie, prečo sa venček prepichol ostrým predmetom a celkovo, čo tento obrad znamenal.

 

Je niečo, čo by ste dnešným ľuďom dopriali z doby, v ktorej sa odohrávajú udalosti vašej rodiny, napríklad z konca 19. storočia?

Pre mňa je to zomknutie dedinského spoločenstva. My sme zavretí za stenami, málo komunikujeme a nevytvárame si osobné interakcie. Často nepoznáme susedov. Kedysi dedina fungovala veľmi komunitným spôsobom. To, ako spolu ľudia žili a pomáhali si, to, že večer možno chlapi otvorili pálenku, jeden vytiahol harmoniku a zrazu spolu tridsať mladých ľudí spievalo... Spolunažívanie a pomáhanie si, to podľa mňa chýba momentálne celému svetu.

Nechcela by som ale zažiť a ani nikomu dopriať ten ťažký lopotný život, aký mali naši predkovia, keďže si všetko museli dopestovať, vyrobiť svojpomocne. Za to si však všetko vážili, každú omrvinku chleba. Dnes žijeme povrchne, plytko a trpíme zlými vzťahmi.

 

A naopak, dopriali by ste vtedajším ľuďom niečo z dnešného sveta?

Mala som veľa spätných väzieb od žien práve k  ich postaveniu. Že mienka dedinského spoločenstva už nie je taká silná ako kedysi. Že dievka si nemohla obliecť, čo chcela. Ak nechtiac otehotnela, musela si toho muža zobrať. Nemohla si sama vybrať partnera. Dnes to už tak nie je, človek sa môže slobodne rozhodnúť a má zázemie. Takže asi toto. Sloboda je veľmi dôležitá.

 

Máte ambíciu pokračovať v písaní príbehu vašej rodiny?

Mám napísanú presne jednu kapitolu (smiech). Často dostávam túto otázku, ľudia si pýtajú pokračovanie. Mám ale rozpísané tri odborné knihy, ktoré by som chcela dokončiť a potom sa budem môcť venovať beletrii. Začala som vojnovým obdobím a objavia sa niektoré postavy, ktoré už sú v knihe Kde si sa vydala... Bude tu pokračovať línia môjho starého otca a možno pôjdem až do roku 1960 a dúfam, že sa mi podarí vykresliť aj kultúrno-spoločenskú situáciu toho obdobia.

 

Od mája tohto roka ste riaditeľkou Krajského kultúrneho strediska v Žiline. Mnoho ľudí možno netuší, v čom spočíva vaša práca a čo spadá pod kompetenciu KrKS. Skúsite nám to stručne vymenovať?

Možno bude najmä staršej generácii známejší názov osveta alebo osvetové stredisko, tie vznikali po celom Slovensku. Zastrešujeme a združujeme neprofesionálnu záujmovú umeleckú činnosť. Spadajú pod nás ochotnícke divadlá, folklórne súbory, neprofesionálni výtvarníci, fotografi, filmári, hudobníci aj mimo tých folklórnych, máme aj klub výtvarníkov, fotografov, združujú sa u nás dokonca hubári, bylinkári, s niťami čarujú čipkárky. Dávame možnosť každej tvorivej činnosti či už jednotlivcov alebo skupín. Snažíme sa tiež organizovať festivaly ako napríklad Celoslovenské stretnutie fujaristov v Čičmanoch, spolupracujeme na Jánošíkových dňoch v Terchovej. Zastrešuje nás Národné osvetové centrum a preto máme povinnosť robiť súťaže na regionálnej, krajskej a celoštátnej úrovni. Asi najznámejšou je Hviezdoslavov Kubín ale každoročne sú to súťažné prehliadky pre folkloristov, divadelníkov či fotografov. Je to veľmi pestrá škála činnosti.

Tento rok všetky osvetové strediská oslavujú 70. výročie svojho vzniku a aj nás čaká taká malá oslava.

 

Bude prístupná verejnosti?

Pre verejnosť bude určená prvá časť, čo bude vianočný koncert 12. decembra v Katedrále Najsvätejšej Trojice. K výročiu predstavíme aj nové logo, ktoré pre nás vytvorili študentky Súkromnej školy umeleckého priemyslu v Žiline. Chceli sme zapojiť šikovných ľudí, študentov, ktorí mali uchopiť pointu nášho strediska a toho, že kultúra je živá a stále pulzuje, čo sa im, podľa mňa, veľmi pekne podarilo.

 

Je to, že ste etnologička a žijete kultúrou, vidieť aj vo vašom súkromí? Keby sme sa napríklad pozreli do vašej domácnosti, našli by sme ľudové vzory na doplnkoch a riadoch?

Myslím si, že takto to vidieť nie je. V mojej najsúkromnejšej pracovni by ste našli zbierku krojov a máme obrazy, napríklad prekreslený portrét Gorala od Karola Plicku. Rada podporím aj remeselníkov, inklinujem ku keramike a akejkoľvek ručnej výrobe, ale inak u nás nejaké ľudové vzory nenájdete.

 

 

Júlia Marcinová (38)

Rodina: (manžel, deti, môžete uviesť aj krstné mená) Manžel a tri deti

Vzdelanie: Katedra etnológie a etnomuzikológie UKF Nitra a Katedra mediamatiky a kultúrneho dedičstva UNIZA

Na ľuďoch si cením: otvorenosť, empatiu, nákazlivo dobrú energiu

Obľúbená kniha, film, skladba: Džentlmen v Moskve, Hriešny tanec, Yesterday

Obľúbené jedlo: lasagne, špagety a bryndzové halušky

Najlepší relax: deti, ticho, knihy, more a písanie (deti a ticho sa vylučuje, takže každé zvlášť  )

Najobľúbenejšie miesto v Žiline: Artforum a Lesopark

Autor: Eva Dodok Mečárová, redaktorka

Foto: archív, Artis Omnis

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod