Čo hľadáme a čo nachádzame
V marci roku 1974 kopali roľníci neďaleko čínskeho mesta Si-an studňu. Potrebovali vodu pre svoje polia. Pri práci však narazili na úlomky vypálenej hliny. Ukázalo sa, že patria sochám ľudských postáv a zvierat. Keď sa do práce pustili archeológovia, spod zeme sa postupne vynáralo čosi neuveriteľné: celé rady vojakov v životnej veľkosti. Pešiaci, lukostrelci, kone i bojové vozy. Rozsiahla armáda, ktorej počet sa odhaduje približne na osemtisíc postáv. Viac ako dvetisíc rokov bola ukrytá pod zemou. Dnes ju poznáme ako terakotovú armádu. Terakota je vypálená hlina. Dal ju vytvoriť prvý čínsky cisár, ktorý zjednotil Čínu v roku 221 pred Kristom. Podľa vtedajších predstáv ho mala chrániť aj po smrti. Panovník si pripravoval na posmrtný život celý svoj svet — a v ňom aj vojsko. Roľníci potrebovali vyriešiť praktický problém a našli niečo, čo ďaleko presiahlo ich očakávania. Netušili, čo sa skrýva pod zemou, po ktorej chodili.
Každý mladý človek niečo hľadá. Hľadá svoju vodu. Niečo, z čoho bude môcť žiť. Dobré vzdelanie, prácu, vzťah, miesto, kde sa bude cítiť doma. Je potrebné premýšľať, pripravovať sa, mať ciele a pracovať na nich. Len zostaň otvorený aj tomu, čo si si nenaplánoval. Niekedy sa mladý človek prihlási na školu kvôli povolaniu a stretne človeka, ktorý zásadne zmení jeho život. Vyberie sa pomôcť na jednu akciu a objaví schopnosť, o ktorej nevedel. Niečo sa mu nepodarí a práve vtedy zistí, kto pri ňom stojí. Začne sa pýtať na budúcnosť a postupne objaví aj otázku viery: „Bože, čo by som so svojím životom mohol urobiť? Kde ma potrebuješ?“
To neznamená, že každé sklamanie je skrytým darom alebo že každá náhoda je Božím znamením. Niektoré sklamania bolia a potrebujeme čas, pomoc i blízkosť druhých, aby sme ich uniesli. Otvorenosť znamená ochotu pozorne sa dívať. Neuzavrieť svoj život do jediného plánu natoľko, že prestaneme vnímať všetko ostatné.
Možno až po rokoch lepšie porozumieme niektorým stretnutiam a udalostiam. Zistíme, akú váhu malo povzbudenie učiteľa. Koľko pre nás znamenalo priateľstvo. Ako nás ovplyvnila skúsenosť pomoci človeku, ktorého život bol oveľa ťažší než váš. Život je väčší než naše dnešné predstavy o ňom. Hľadajme svoju vodu. A keď objavíme niečo nečakané, chvíľu pri tom zostaňme. Pýtajme sa, rozprávajme sa o tom s ľuďmi, ktorým dôverujeme, prineste to do modlitby. Majme svoje plány. A nechajme v nich priestor aj pre Božie oslovenie.
Čo z nás zostane, keď vyblednú farby?
Vojaci terakotovej armády, ktorých dnes obdivujú návštevníci, majú prevažne farbu hliny. Pôvodne však boli pestro namaľovaní. Ich odevy a tváre mali farby. Zo zachovaných vrstiev sa však po odkrytí veľa stratilo: zmena prostredia spôsobila ich odlupovanie. Veľkolepý vzhľad bol prekvapujúco krehký.
Dnes je aj život mladých ľudí plný farieb. Majú dôvod oslavovať roky spoločnej cesty, priateľstvá i všetko, čo sa podarilo zvládnuť. Fotografie však postupne zostarnú. Oblečenie vyjde z módy. O niekoľko rokov sa možno budú pri pohľade na dnešné účesy usmievať. A známky, ktoré sa im teraz zdajú rozhodujúce, už nebudú prvou vecou, na ktorú sa ich niekto opýta. Čo z toho všetkého zostane? Zostane to, akými ľuďmi sa stávali. Či sa na nich dalo spoľahnúť. Či si dokázali priznať chybu. Či sa vedeli zastať spolužiaka, keď sa mu ostatní vysmievali. Či po úspechu zostali vnímaví k druhým a po neúspechu našli odvahu skúsiť to znova.
Charakter rastie v konkrétnych rozhodnutiach. Keď môžem podviesť a neurobím to. Keď sa môžem pridať k ponižovaniu druhého a odmietnem. Keď som niekomu ublížil a nájdem odvahu ospravedlniť sa. Keď dodržím slovo aj vtedy, keď sa mi to prestane hodiť. Takéto rozhodnutia obyčajne nikto nefotografuje. Často zostanú bez potlesku. Postupne však dávajú životu pevnosť. Človek sa učí stáť za tým, čo považuje za správne, a zároveň prijať opravu, keď sa pomýli.
Na terakotových vojakoch sú zaujímavé aj ich tváre. Majú rozličné črty, účesy a výrazy. Z diaľky vidíme šíky. Zblízka si všimneme jednotlivé postavy. Aj po strate farieb zostávajú ich osobité črty rozpoznateľné.
Aj o mladých sa niekedy hovorí ako o celku: trieda, ročník, študenti. Za tým spoločným pomenovaním je však každý osobitne. Vlastná tvár, vlastný príbeh, vlastné dary. Bola by škoda stratiť svoju tvár len preto, aby mladí zapadli do partie. Začať hovoriť to, čomu sami neveria, pretože to hovorí väčšina. Smiať sa na niečom, čo ich vnútri zraňuje, len aby nevyzerali precitlivene. Postupne sa vzdať vlastného svedomia zo strachu, že ich ostatní nepríjmu.
Boh pozná každého z nás osobne. Aj toho, kto si neverí. Aj toho, kto vie ostatných rozosmiať, ale sám v sebe nosí neistotu. Aj toho, kto má výborné výsledky a bojí sa, že raz sklame očakávania. Nemusíme byť stále úspešní, aby sme boli hodní lásky. Boh nás miluje aj vtedy, keď sa nám nedarí. Z tejto istoty môžeme čerpať odvahu rásť, prijímať zodpovednosť aj začínať znova.
Keď sa pýtame, čo po nás zostane, nemusíme myslieť iba na historické anály a učebnice dejepisu. Väčšina z nás sa do nich nedostane. Náš život tým nestráca význam. Existujú ľudia, ktorých meno svet nepozná, ale pre niekoho znamenali celý svet. Mama, otec, starý rodič, učiteľ, priateľ. Niekto, kto prišiel včas. Kto vypočul. Kto sa nevzdal človeka, nad ktorým už ostatní zlomili palicu.
Vážime si ľudí, ktorí nás roky sprevádzali, povzbudzovali, niekedy napomínali a často niesli starosti, o ktorých sme ani nevedeli. S pribúdajúcimi rokmi možno lepšie porozumieme aj námahe, ktorá sa skrývala za ich starostlivosťou. Nemusíme mať na všetko rovnaký názor, aby sme mohli úprimne povedať: „Ďakujem.“ Aj za to, čomu možno porozumiem až neskôr.
Komu slúžia naše schopnosti?
Terakotová armáda mala chrániť cisára. Tisíce postáv boli súčasťou jeho veľkolepého pohrebného sveta. Ich úloha sa sústreďovala na panovníka a pokračovanie jeho moci aj po smrti.
Ježiš v evanjeliu hovorí: „Dajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“ Máme povinnosti vo svete. Potrebujeme pracovať, zarábať, dodržiavať dohody a niesť zodpovednosť. Ježiš nás však vedie aj k otázke, či niečomu neodovzdávame viac, než tomu patrí. Úspech je dobrý, kým preň nezačnem obetovať poctivosť. Peniaze sú potrebné, kým sa nestanú jediným meradlom rozhodovania. Prijatie druhými poteší, kým kvôli nemu nezačnem ponižovať niekoho slabšieho alebo zapierať vlastné svedomie. Čo teda patrí Bohu? My sami. Náš život, naša sloboda, naše svedomie. Boh nás stvoril na svoj obraz a pozýva nás žiť v jeho láske. Preto od nás nijaký úspech, zamestnávateľ, partia ani verejná mienka nemôžu oprávnene žiadať, aby sme zapreli svoje svedomie. Potrebujeme ho vzdelávať, počúvať pravdu, učiť sa rozlišovať. A potom mať odvahu podľa poznaného dobra aj konať. Naše schopnosti majú slúžiť životu. Nášmu vlastnému životu, aj životu druhých.

