Deduško Slavomír mal už dávno zaľahnúť a lúštiť krížovky v domove dôchodcov. Namiesto toho sa zašil vo svojej dielničke a v spomienkach sa vracia k svojmu deduškovi - odhodlanému dobrodruhovi, čo pochodil polku sveta. V jeho rukách sa predmety premieňajú na mestá, krajiny a ľudí a jeho vzor deduško Deduškovský ožíva pred jeho očami.
Príbehy našich starých rodičov si v sebe nosíme po celý život, uchovávame si ich odkaz a odovzdávame ich ďalšej generácii. Predstavenie Deduško hovorí o vzácnosti času, ktorý môže rodina stráviť pokope a je podporou aktívneho života.
