Ružová budova na rohu Hurbanovej a Legionárskej ulice je pre mnohých Žilinčanov viac než len architektonickou dominantou centra mesta. Generácie študentov v nej prežili významnú časť svojho života a jej chodby boli desaťročia späté so školstvom.
Od roku 1960 sa budova stala jedným z hlavných centier vysokoškolského života v Žiline. Po presťahovaní Vysokej školy dopravnej z Prahy slúžila jej študentom a pedagógom, neskôr už Žilinskej univerzite. „Áčko“ si tak počas desaťročí vytvorilo pevné miesto v pamäti akademickej obce.
Dnes je však obraz niekdajšej akademickej pôdy celkom odlišný. Od roku 2009, keď Žilinská univerzita presťahovala svoje pracoviská do areálu na Veľkom Diele, budova A postupne chátra.
Zažila nielen študentov, ale aj vojakov
Jej história sa začala písať ešte pred prvou svetovou vojnou. V rokoch 1910 až 1913 tu vyrástla Uhorská kráľovská štátna hlavná reálna škola. Budovu v štýle uhorskej secesie navrhli budapeštianski architekti Ambrus Orth a Emil Somló. Ako pripomína dlhoročný riaditeľ Štátneho archívu v Žiline Peter Štanský, spolu s budovou meštianskej školy na dnešnej Zaymusovej ulici išlo o prvé účelovo postavené školské budovy v Žiline. Reálka bola výnimočná aj tým, že ako prvá škola v meste mala vlastnú telocvičňu. „Aj keď stavba kvôli finančným problémom trvala dlhšie ako sa predpokladalo - vyučovanie sa zahájilo až v októbri 1913 - škola bola nepochybne veľkým prínosom pri vzdelávaní študentov nielen z mesta, ale i širokého okolia. Aj architektúra školy prispela k tomu, že dnešná Hurbanova ulica - vtedy Barošova ( Baross Gábor ucza) sa stala modernou žilinskou lokalitou s viacerými architektonickými skvostami,“ pripomína historik.
Školská budova prežila niekoľko historických zlomov. Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa z nej stala Československá štátna reálka Jána Palárika, neskôr Štátne slovenské gymnázium. Jej priestormi prešli aj vojenské jednotky počas oboch svetových vojen. „Škola v rokoch 1939 až 1960 menila trikrát názov, od septembra 1960 ju získala Vysoká škola dopravná Žilina, ktorá sa do mesta presídlila z Prahy. V roku 1959 asanovali bočnú budovu školníka a dielni, kde postavila škola budovu B, kým hlavnú budovu nazvali ako budovu A. Budovu Katolíckeho domu, kde tiež vysoká škola pôsobila, nazvali budova C. Táto po roku 1990 v rámci reštitúcie bola vrátená pôvodným majiteľom, budova B bola už Žilinskou univerzitou predaná v roku 2008 súkromníkovi,“ pokračuje Peter Štanský.
Budova reálky je spätá s mnohými osobnosťami, jej význam však presahuje samotné školstvo. Ide o osobnosti, ktoré zanechali stopu v slovenskej kultúre, umení, vede či architektúre. „Pôsobil tu významný maliar Gustav Oberndorf a František Šmilauer, učili sa tu arch. Scheer, Vincent Hložník, Imrich Weiner Kráľ, Zdeno Horecký, Gejza Salay, Andrej Barčík, Vladimír Kompánek, Mojmír Vlkolaček, Štefam Milučký, Richard Marsina, Ľubomír Feldek a mnohí iní. Významným bolo i umiestnenie sochy Antona Bernoláka na podstavci pred školou v rokoch 1941 až 1946. V škole pôsobili mnohí významní profesori,“ dodáva.
Významnou kapitolou bola napríklad aj prítomnosť prozaika Dominika Tatarku, ktorý tu v školskom roku 1939/1940 pôsobil ako profesor francúzštiny a slovenčiny.
Roky chátrania a nová nádej
Po odchode univerzity zostala historická stavba bez plnohodnotného využitia. Jej technický stav sa postupne zhoršoval. Poškodená strecha, vlhkosť, opadávajúce omietky či narušené architektonické prvky upozorňovali na potrebu komplexnej obnovy. Univerzita v minulosti pripravila projekt rekonštrukcie a hľadala možnosti jeho financovania. Posledné roky však bola budova na predaj.
Najnovšie sa vedenie UNIZA rozhodlo svoj postoj prehodnotiť a aktívne hľadá alternatívne možnosti financovania rekonštrukcie. Hoci sa historický objekt nachádza mimo univerzitného kampusu, univerzita vníma potenciál jeho budúceho využitia nielen na vlastné účely, ale aj v širšom kontexte potrieb mesta a verejnosti pre kultúru, vzdelávanie či rôzne spoločenské akcie. „Historické „Áčko“ je a aj naďalej zostáva našou súčasťou, je dôležitým miestom pre univerzitu aj pre mesto Žilina. Veríme, že sa môže stať symbolom silného prepojenia spoločnosti a otvorenej univerzity, miestom pre kultúru, komunitné stretávanie, diskusie, organizáciu kongresov aj na medzinárodnej úrovni a zachová si možnosti formálneho aj neformálneho vzdelávania. Sila spoločnosti vie byť úžasná a ak sa s návratom života do tejto historickej budovy stotožníme, spoločne to dokážeme, “ hovorí rektor UNIZA Branislav Hadzima.
Univerzita otvára Áčko verejnosti
Prvým krokom k otvoreniu širšej diskusie bude verejná návšteva historickej budovy, ktorá sa uskutoční 17. novembra 2026. Záujemcovia budú mať možnosť nahliadnuť do interiéru objektu, a to do jeho bezpečných a sprístupnených častí. Súčasťou bude aj výklad a expozícia fotografií či iných predmetov spojených s niekdajšou výučbou v Áčku.
Vzhľadom na kapacitné a bezpečnostné obmedzenia v historickej budove bude počet účastníkov limitovaný. Záujemcovia o prehliadku sa preto musia vopred zaregistrovať prostredníctvom registračného formulára, ktorý je dostupný na www.uniza.sk.
Zaregistrovaní návštevníci si tiež môžu priniesť aj vlastné fotografie či spomienky, ktoré ich viažu k historickej budove. UNIZA chce aj prostredníctvom tohto stretnutia otvoriť diskusiu o budúcnosti historického objektu a hľadať možnosti, ako zachovať jeho hodnotu a nájsť preň zmysluplné využitie. Aj podľa Petra Štanského by bola obnova historického „Áčka“ významným prínosom pre mesto. „Táto Národná kultúrna pamiatka je nepochybne súčasťou žilinského genia loci. Jej secesná podoba z nej vytvára ojedinelý architektonický skvost, pretože množstvo secesných budov zo začiatku 20. storočia už bolo asanovaných, alebo prestavaných. Verím, že budova bude obnovená, zachová sa jej pôvodná funkcia a naďalej ju budú môcť obdivovať a najmä využívať ďalšie generácie,“ uzatvára.
