– Ako si sa mal v škole?
– Normálne, nerozumiem otázke.
– No či bolo všetko v poriadku, čo je v škole nové?
– Učili sme sa.
– Idete na výlet?
– Áno, do Bratislavy.
– Tešíš sa?
- (... ticho ...) Ja neviem, či sa teším. Idem tam, lebo musím, ale ja už som v tomto múzeu bol, čiže viem, čo tam uvidím. Neviem, prečo sa mám tešiť. Na výlet sa chodí, lebo sa tam musí ísť.
– No ale či sa na výlet tešíš. Vieš, v autobuse s chlapcami bude zábava, spoločne strávený čas a tak...
– Ja tam idem len kvôli spoznávaniu a kvôli škole, lebo musím. V autobuse bude akurát tak hluk.
– No nemáš nič, na čo sa tam tešíš?
– No... (Zostáva potichu v rozpakoch. ) Ja neviem, čo je to tešiť sa. Ako to vyzerá? Čo to znamená?
– Vieš, to je ako niečo, čo máš rád. Napríklad nejaké jedlo. Máš rád nejaké jedlo? Čo rád jedávaš?
– No... napríklad palacinky.
– Také s Nutellou, šľahačkou či radšej s džemom?
– Nie, suché palacinky, len s práškovým cukrom.
– Si rád, keď ich mama upečie?
– No neviem, len ich zjem... ale chutia mi.
– Tak napríklad to je tešiť sa. Tešiť sa na to, keď ich zješ.
– Takže ísť na výlet so školou je ako keď si dám palacinky?
– Áno. Tešiť sa znamená pre teba jesť palacinky. To je tešiť sa.
Aj takto špecificky ľudia s autizmom vnímajú emócie. Skutočne im nerozumejú, a teda neodhadujú niektoré pocity, reagujú neprimerane a bizarne. Nie s úmyslom, len z nepoznania. Je to ako s palacinkami – keď ste ich nikdy nejedli, neviete povedať, ako chutia.
Je dobré týmto ľuďom pomôcť a vysvetliť, nie vnímať ich neschopnosť. A pomôcť im spoznať chuť palaciniek.
