Vo veku 20 rokov, pri výške okolo 165 cm, mala chabých 30 kg. Bol to výrazne urgentný stav, po ktorom nasledovala akútna hospitalizácia. Matka bola zúfalá. Skúsila každú možnú pomoc, hľadala pochopenie u mnohých odborníkov, ktorí opakovane riešili len anorexiu, rátanie kalórií a jej nespoluprácu. Matka prišla s plačom, že nik dcére nerozumie a všetci sa k nej správajú len s pohŕdaním a hodnotením toho, že nespolupracuje. Nenašli adekvátnu pomoc v pochopení jej problému. Matka bola tiež častovaná nesprávnym prístupom a obviňovaná z dôvodu dcérinho stavu.
Až jedna pani psychologička nahliadla na jej osobnosť bližšie a nadobudla podozrenie na autizmus. A tak prišli k nám.
Pri bližšej anamnéze a práci s Júliou sme prišli na zaujímavosti v jej vnímaní. Dievča vôbec nezaujímalo chudnutie a strach z váhy, ako je typické pri dievčatách s anorexiou. Ona by aj chcela jedávať, len má veľký problém – dokáže sa najesť len v prítomnosti vlastnej mladšej sestry. Bez jej prítomnosti nedokáže prehltnúť. Gastroenterologické výsledky sú bez nálezu.
Má vytvorenú obrovskú závislosť od osoby svojej sestry. A keďže išla na internát na vysokú školu, pričom je u Júlie prítomný nadpriemerný intelekt, prestala jedávať.
Prejavoval sa u nej syndróm potreby svojho rituálu pri jedle, a tým bola prítomnosť sestry. Pri ďalších vyšetreniach sme pomenovali ďalšie ťažkosti, ktoré potvrdili prítomnosť autistického spektra. Navrhli sme preto iný spôsob liečby a najmä iný prístup.
Matka s dcérou odchádzala s vďakou na perách: „Zachránili ste nám život.“ Stačilo zmeniť prístup a pozrieť sa na pacienta ľudskými očami.
