Do Považskej galérie umenia v Žiline (PGU) ste nastúpili v roku jej 50. výročia a zároveň ste otvorili aj výročnú výstavu. Považujete polstoročie tejto inštitúcie za významný míľnik?
Určite. Päťdesiat rokov je dosť dlhý čas na to, aby mala inštitúcia vlastnú pamäť, identitu aj sebavedomie. PGU má kvalitnú zbierku, odborné zázemie a za sebou desaťročia práce. To je veľká hodnota.
Pre mňa osobne je tento míľnik dôležitý najmä v tom, že sa nedívam len na to, čo bolo, ale predovšetkým na to, čo ešte len môže byť v budúcnosti.
Nechcem meniť podstatu galérie, tá musí zostať predovšetkým odbornou zbierkotvornou inštitúciou, to je jej základ. Chcem však, aby to, čo sa deje vo vnútri galérie, bolo oveľa viac viditeľné a prístupné navonok. Aby galéria nebola miestom, okolo ktorého denne prejdete, ale miestom, do ktorého máte dôvod vojsť.
Mojou ambíciou je, aby bola prirodzenou súčasťou Žiliny, miestom pre umenie, ale aj pre zvedavosť, rozhovor, stretávanie sa a objavovanie.
Mali ste možnosť podieľať sa na príprave samotnej výročnej výstavy?
Keď som nastúpila, výstava už mala svoju koncepciu a prípravy boli v pokročilej fáze, takže autorstvo a zásluha patria predovšetkým odbornému tímu Považskej galérie umenia.
Pre mňa to však bol veľmi dobrý spôsob, ako do galérie vstúpiť. Nie iba administratívne ako nová riaditeľka, ale cez jej obsah, cez zbierky, ľudí, ktorí s nimi pracujú, a príbehy, ktoré sa tu za päťdesiat rokov vytvorili.
A myslím si, že pre človeka, ktorý má inštitúciu viesť, je veľmi dôležité najskôr pozorovať, počúvať a pochopiť, na čom stojí. Až potom má zmysel hovoriť o zmenách.
Aká je vaša vízia a koncepcia vedenia galérie?
Mojou hlavnou prioritou je odbúravať bariéry medzi galériou a ľuďmi. Chcem galériu otvoriť tak, aby bola modernou inštitúciou a miestom komunitných stretnutí. Zároveň však nechcem, aby tým utrpela podstata, jej zbierková, odborná a výskumná činnosť. Odborná úroveň musí zostať vysoká, no popri nej musíme vyjsť verejnosti v ústrety.
Bariérou môže byť aj pocit, že galéria „nie je pre mňa“, že umeniu nerozumiem, že neviem, ako sa tam mám správať, alebo že tam pre mňa jednoducho nič nie je. Chcem, aby sme systematicky pracovali s deťmi a školami, rodinami, mladými ľuďmi, seniormi aj ľuďmi so špecifickými potrebami. Táto rôznorodosť publika je priamo jedným zo základov mojej vízie PGU.
Prvým jednoduchým krokom je prvý štvrtok v mesiaci vstup zadarmo. Postupne chceme prinášať workshopy, diskusie, komunitné formáty, intenzívnejšiu spoluprácu so školami a aktivity, pri ktorých ľudia nebudú iba pasívnymi návštevníkmi. A zároveň je pre mňa dôležité povedať jednu vec veľmi jasne: otvorenejšia galéria neznamená menej odbornej galérie. Práve naopak. Odborná práca so zbierkou, výskum, kurátorská činnosť a ochrana diel zostávajú jadrom PGU. Otázka je, ako túto odbornosť dostať bližšie k ľuďom.
Pripravujete teda aj konkrétny program pre takéto rôznorodé skupiny návštevníkov?
Áno, v októbri budeme otvárať niekoľko kurzov, zátišie a portrét s lektorom Petrom Repkom, keramika s Dášou Klapitovou a Janka Frolová bude viesť tvorivé dielne s mladšími deťmi.
Jednou z našich hlavných priorít je pripravovaná výstava Rudolfa Sikoru pri príležitosti jeho 80. narodenín. Ide o rozsiahly výstavný projekt, ktorý plánujeme inštalovať v priestoroch celého prvého poschodia. Termín vernisáže si zvolil na 17. november – hoci ide netradične o utorok, tento dátum má vzhľadom na jeho tvorbu, postoje a osobnosť výrazný symbolický význam.
Čo považujete za najsilnejšie a najslabšie stránky Považskej galérie umenia?
Najväčším pozitívom je, že nezačíname od nuly. Fungujeme už 50 rokov, máme vybudované meno, vynikajúci tím ľudí a úžasne kvalitný zbierkový fond s viac ako 4200 zbierkovými predmetmi. Sme etablovaná inštitúcia s dlhou históriou, čo je obrovské plus.
Za najväčšiu slabinu považujem to, že hodnoty a odbornosť, ktoré máme, nedokážeme vždy sprostredkovať širšej verejnosti. Chýba nám modernejší jazyk, lepšia systematická práca s publikom a komunitou. Toto mínus nám však zároveň ukazuje jasný priestor na zlepšenie.
Ďalším výrazným nedostatkom je technický stav budovy. To nie je len estetický problém, ale priamo to ovplyvňuje komfort návštevníkov. Budova zatiaľ nie je bezbariérová čo komplikuje prístup seniorom a návštevníkom so zníženou mobilitou. A zároveň nám súčasné dispozičné riešenie neumožňuje využívať priestory tak flexibilne, ako by sme potrebovali.
Je zo strany Žilinského samosprávneho kraja snaha o debarierizáciu a rekonštrukciu?
Áno, v uplynulom období sa podarilo zrekonštruovať podkrovné priestory a ďalšie úpravy sa plánujú do budúcnosti. Uvedomujem si, že Žilinský samosprávny kraj zastrešuje široké spektrum oblastí a musí zohľadňovať potreby škôl, zariadení sociálnych služieb a ďalších inštitúcií.
Preto sa snažíme k rozvoju galérie pristupovať aktívne a hľadať viaceré možnosti financovania, chceme využívať grantové príležitosti a oslovovať aj potenciálnych partnerov a sponzorov.
Odkiaľ galéria čerpá financie na všetky náklady?
Galéria je príspevková organizácia Žilinského samosprávneho kraja, niečo sa financovalo z Fondu na podporu umenia alebo grantov mesta Žiliny. V podstate tu za 50 rokov fungovania nikto systematicky neriešil otázku sponzoringu. Nevyužívali sa napríklad ani nadácie či iné formy financovania. V súčasnosti však musíme začať aktívne zháňať vlastné financie, aby sme sa mohli posunúť o stupeň vyššie.
Ako vnímate postavenie PGU medzi ostatnými kultúrnymi inštitúciami v Žilinskom kraji?
Každá z kultúrnych inštitúcií je v niečom iná. Považská galéria umenia má špecifické a nezastupiteľné postavenie v oblasti odbornej a zbierkotvornej činnosti, so zameraním na pamiatky moderného umenia, intermédiá a súčasné formy umenia.
Skôr než o rivalitu medzi nami mi ide o spoluprácu. Chcem sa učiť od inštitúcií, ktoré vedú úspešný komunitný dialóg. PGU by mala úzko spolupracovať s ostatnými galériami, kultúrnymi centrami, školami, univerzitami či nezávislou kultúrou – či už ide o Novú synagógu alebo Stanicu Žilina–Záriečie. Nemusíme bojovať o toho istého návštevníka, môžeme ho k sebe priviesť spoločne. Nedávno sme mali veľmi príjemné stretnutie s pani riaditeľkou Krajského kultúrneho strediska a dohodli sme sa na spolupráci. Rovnako si pomáhame so Synagógou aj Stanicou, napríklad v oblasti dobrovoľníctva.
Chcela by som, aby sme kultúrnu scénu v Žiline a v kraji nevnímali ako súťaž. Strategická vízia Považskej galérie umenia počíta so spoluprácou so školami, komunitnými organizáciami, odborníkmi aj domácimi a zahraničnými inštitúciami.
Môžete zúročiť svoje predchádzajúce profesijné skúsenosti pri vedení PGU?
Moja cesta ku kultúre nebola úplne priamočiara, no dnes to vnímam ako veľkú výhodu. Vyštudovala som dokumentáciu kultúrneho dedičstva, sociálnu antropológiu a špeciálnu pedagogiku, neskôr som si doplnila titul MBA z manažmentu a psychológie. Pracovala som prevažne ako projektová manažérka, v školstve a vo verejnom sektore, ale aj v komunitnom a kultúrnom prostredí.
Hoci tieto oblasti vyzerajú na prvý pohľad rozdielne, spája ich práca s ľuďmi. Naučili ma pozerať sa na inštitúciu nie len zvnútra, ale aj očami človeka, ktorý do nej prichádza. Ako antropologička sa pýtam: Komu táto inštitúcia slúži? Ako sa v nej návštevník cíti? A čo rozhoduje o tom, či do nej vôbec vstúpi? Môj profil je postavený na prepájaní tímov, projektov a rôznych skupín ľudí a na vytváraní prístupných služieb.
Veľmi ma ovplyvnila aj skúsenosť s inklúziou. Chcem, aby inklúzia v PGU nebola len slovom na papieri, ale každodennou praxou. Rôzni ľudia potrebujú rôzne prístupy k obsahu a kultúrna inštitúcia s tým musí vedieť pracovať. Z projektového manažmentu si prinášam potrebu premieňať dobré nápady na konkrétne kroky s termínmi, zodpovednosťou a výsledkom. Mám skúsenosť s vedením tímov, koordináciou projektov aj medzinárodným prostredím.
Zároveň však neprichádzam do odbornej inštitúcie s predstavou, že riaditeľ musí byť najväčším odborníkom na všetko. Mojou úlohou je vytvoriť podmienky, v ktorých môžu odborníci robiť svoju prácu čo najlepšie, a dať tejto práci spoločný smer. Riaditeľ by mal predovšetkým počúvať svojich ľudí a hľadať spôsoby, ako im pomôcť dosahovať ciele.
PGU sa zvykne zapájať do rôznych kultúrnych podujatí organizovaných v meste. Čo vás teda čaká v najbližšej dobe?
Opäť sa zapojíme do ŽIŽA – žilinského festivalu svetla, Považská galéria umenia pre festival pripravuje workshopy. V piatok a v sobotu príde externý lektor a budeme realizovať tvorivé dielne pre verejnosť. V nedeľu 20. septembra sa zasa zapájame do Žilinského polmaratónu, pre bežcov aj návštevníkov otvoríme náš vnútorný dvor, kde vytvoríme oddychovú chill zónu a pripravíme pre nich sprievodné aktivity.
Chceme ľuďom, ktorí prídu na námestie za športom, ukázať, že galéria je prirodzenou súčasťou tohto priestoru. Ak k nám niekto počas maratónu zavíta, napríklad si na chvíľu oddýchnuť, možno zistí, že sa tu cíti príjemne, a nabudúce sa vráti už cielene.
Ak by ste mali návštevníkovi, ktorý tu ešte nikdy nebol, odporučiť nejaké dielo alebo nejaký dôvod, prečo by sa mal určite zastaviť v Považskej galérii, čo by to bolo?
Len jedno konkrétne dielo by som určite neodporúčala. Celkovo ísť do galérie – to nie je skúška z umenia. Nemusím poznať autora ani dobu, ani vedieť vysvetliť, prečo je dielo významné. Pokojne môže niekto prísť, pozrieť si celú výstavu, zastaviť sa pri niektorom diele – jedno ho môže nadchnúť, druhé nahnevať a pri treťom nemusí cítiť vôbec nič. Galéria patrí aj človeku, ktorý do nej vstúpi prvýkrát.
Aj preto zavádzame prvý štvrtok v mesiaci bez vstupného. Niekto možno príde iba zo zvedavosti na desať minút. A možno práve počas tých desiatich minút objaví niečo, kvôli čomu sa vráti.
Pre mňa je vlastne toto podstata toho, kam by sa PGU mala posúvať: nechceme ľuďom hovoriť, čo si majú o umení myslieť. Chceme vytvárať podmienky, aby si k nemu našli vlastný vzťah.
