Moderný svet je plný technológií, sociálnych sietí a neustáleho zhonu. Je dnes ťažšie nájsť si čas na Boha a na seba samého?
Nemyslím si, že nám chýba čas. Chýba nám pozornosť. To je rozdiel. Času máme historicky najviac v dejinách ľudstva — nemusíme nosiť vodu zo studne ani rúbať drevo. Ale našu pozornosť si dnes kupuje každý. Je to najdrahšia komodita súčasnosti a my ju rozdávame zadarmo, po minútach, stovkám obrazoviek denne. Večer si sadneme unavení a nevieme povedať, čím sme ten deň mnohokrát naplnili.
A modlitba je pozornosť. Nič viac. Nie výkon, nie technika — len obrátená pozornosť. Preto je dnes ťažšia. Nie preto, že by Boh hovoril tichšie ako kedysi, ale preto, že sme si odvykli počúvať čokoľvek, čo nekričí.
Paradoxne, práve preto sme začali robiť modlitbovú mobilnú aplikáciu. Znie to ako protirečenie: liek na rozptýlenie v zariadení, ktoré rozptýlenie vyrába.
Napadlo mi to na výlete s birmovancami v Taliansku. Videl som na nich, ako veľmi potrebujú čas so Svätým písmom — nie prednášku o ňom, ale skutočné čítanie a rozjímanie. Lebo len tak z mladého človeka vyrastie kresťan, ktorý svoju vieru aj žije, nielen deklaruje. A zároveň mi bolo jasné, kde tí istí mladí trávia čas. Nie v knižnici.
Ak je teda telefón prvá vec, ktorú ráno vezmem do ruky, a posledná, ktorú večer odložím, tak je aj jediné miesto, kde ma ešte niekto môže zastaviť. Rozdiel je len v tom, čo tá vec so mnou chce urobiť. Väčšina aplikácií je postavená tak, aby si v nich strávil čo najviac času — Tvoja pozornosť je ich tržba. My sme od začiatku chceli opak. Nie aby v nej človek zostal, ale aby cez ňu prešiel — ako cez dvere.
Nerobím si ilúzie, že aplikácia niekoho privedie k Bohu. To nedokáže. Môže však urobiť jednu malú vec— vytvoriť škáru v tom nepretržitom prúde. A do tej škáry sa niekedy zmestí viac, než by človek čakal.
Čoraz viac mladých ľudí sa od cirkvi vzďaľuje. Čo sú hlavné dôvody a čo môže cirkev urobiť, aby ich opäť oslovila?
Poviem to natvrdo: mladí neodchádzajú preto, že by odmietli Krista. Väčšinou ho nikdy nestretli. Stretli inštitúciu, pravidlá, nedeľnú povinnosť a jazyk, ktorému nerozumejú. To je málo na to, aby človek pre niečo obetoval život.
Druhá vec je dôveryhodnosť. Nebudem hodnotiť cirkev ako celok, na to nemám mandát. Ale viem, čo vidím vo svojej vlastnej službe: mladí neveria tomu, čo hovoríme. Veria tomu, ako žijeme. A majú mimoriadne presný detektor na rozdiel medzi jedným a druhým.
Mladý človek odpustí kňazovi prakticky všetko — že sa mýli, že mu na niečo nevie odpovedať, že je unavený. Ale keď zacíti, že pred ním „hráme formu," sklame sa. A to je rana, ktorá sa dlho hojí.
A keď ten rozdiel objavia, nebudú sa s nami hádať. Jednoducho odídu — potichu, bez rozlúčky, väčšinou si to ani nevšimneme. Preto si myslím, že otázka nestojí tak, čo máme mladým povedať. Skôr: dá sa na nás pozerať aj v pondelok?
Čo s tým? Prestať vyrábať odpovede na otázky, ktoré si nikto nekladie. A začať byť tam, kde mladí naozaj sú — čo dnes znamená aj v telefóne. Nie preto, že by digitálny svet mal nahradiť farské spoločenstvo. Nemôže a nemá. Ale je to často jediné miesto, kde nás ešte niekto vypočuje.
A ešte niečo: mladý človek nepotrebuje ďalšieho učiteľa. Potrebuje niekoho, kto s ním vydrží. Sprevádzanie je pomalé, neefektívne a nedá sa vykázať v štatistike. Ale je to jediné, čo naozaj funguje.
Akú najväčšiu mylnú predstavu má dnešná spoločnosť o cirkvi?
Že cirkev je predovšetkým systém zákazov. Že je to inštitúcia, ktorá existuje na to, aby ľuďom hovorila, čo nesmú.
V skutočnosti je jadro kresťanstva pravý opak — je to správa, že si milovaný skôr, než si čokoľvek dokázal. Že tvoja hodnota nie je výsledkom tvojho výkonu. V spoločnosti, kde má človek cenu podľa produktivity, sledovanosti a užitočnosti, je to takmer škandalózna myšlienka.
Druhá mylná predstava: že „cirkev" sú biskupi a kňazi. Cirkev je pani, ktorá už tridsať rokov ticho upratuje kostol. Je to rodina, ktorá si vzala do pestúnskej starostlivosti dieťa. Sú to dobrovoľníci, ktorí cez leto robia tábor pre deti, čo by inak nemali kam ísť. To všetko je cirkev — len o tom nikto nenapíše.
Súčasná spoločnosť je veľmi polarizovaná. Akú úlohu by mala cirkev zohrávať pri zmierňovaní napätia?
Cirkev sama nie je voči polarizácii imúnna. Aj medzi veriacimi vidím ľudí, ktorí sa navzájom neznášajú pre politiku, a pritom v nedeľu podávajú jeden druhému ruku na znak pokoja. To je vážna vec a nemá zmysel to prikrášľovať.
Ale práve preto má cirkev jedinečnú úlohu — má byť posledným miestom, kde si k jednému stolu môžu sadnúť ľudia, ktorí by sa inde nestretli. Nie preto, že by sa zhodli, ale preto, že veria v niečo, čo je väčšie než ich nezhoda.
Evanjelium nie je politický program. Vo chvíli, keď sa cirkev stane ďalšou stranou v spore, stratí schopnosť byť mostom. A ten most dnes chýba viac než ďalší hlasný názor.
Konkrétne? Zmierenie sa nezačína na tribúne, ale pri stole. V rodine, kde sa dvaja bratia nerozprávajú. Medzi susedmi. Keď to nedokážeme tam, na veľkých veciach nemá zmysel ani začínať.
Mnohí ľudia hovoria, že stratili nádej — pre vojny, ekonomickú situáciu alebo osobné problémy. Ako môže viera pomôcť práve v takýchto obdobiach?
Viera neodstráni tmu. Nefunguje ako vypínač. Kto sľubuje, že po obrátení sa všetko vyrieši, klame — a takéto klamstvo napácha viac škody než neviera.
Kresťanská nádej hovorí niečo iné a oveľa striedmejšie: nie si v tej tme sám. V centre našej viery nie je hrdina, ktorý sa utrpeniu vyhol. Je tam ukrižovaný človek. Boh, ktorý neposlal od bolesti návod, ale vstúpil do nej.
To znie ako málo, kým to človek neprežije. Ako kňaz som sedel pri ľuďoch v najhorších hodinách ich života a viem, že v takej chvíli nepomôže žiadne vysvetlenie. Pomôže, keď niekto zostane. Boh zostáva. A nádej — na rozdiel od optimizmu — nepotrebuje dobré správy. Optimizmus je predpoveď. Nádej je rozhodnutie.
Stretávate sa s tým, že ľudia prichádzajú až vtedy, keď ich postihne tragédia? Prečo v časoch pokoja na Boha zabúdajú?
Stretávam. A nemám z toho výčitku, skôr vďačnosť — že vôbec prišli. Prečo? Kým je všetko v poriadku, žijeme v presvedčení, že si vystačíme. A ono to väčšinou aj vychádza. Zdravie, práca, plány. Bolesť je jediná vec, ktorá túto ilúziu spoľahlivo rozbije. Zrazu človek stojí pred niečím, čo nevie vyriešiť, kúpiť ani zorganizovať.
C. S. Lewis to povedal presne: bolesť je Boží megafón. Nie preto, že by Boh chcel, aby sme trpeli. Ale preto, že v tichu spokojnosti počujeme veľmi zle. Bol by som však nerád, keby to vyznelo ako výčitka voči tým ľuďom. Kňaz nie je od toho, aby niekomu vyčítal, že prišiel neskoro. Je od toho, aby tam bol, keď príde.
Je viera rozhodnutím, darom alebo celoživotným hľadaním?
Všetkým tromi naraz — a v tomto poradí sa to nedá oddeliť. Je to dar, lebo si ju človek nevyrobí vôľou. Nikto sa neprebudí s tým, že „odteraz budem veriť". Je to rozhodnutie, lebo ten dar treba prijať — a nie raz, ale každé ráno znova. A je to hľadanie, lebo Boh, ktorého som pochopil, už nie je Boh. Je to moja predstava o ňom.
Preto ma znepokojujú ľudia, ktorí majú vieru „vybavenú". Aj svätci prechádzali obdobiami, keď sa modlili do prázdna. Matka Tereza takmer päťdesiat rokov. Pochybnosť nie je opak viery. Opak viery je ľahostajnosť.
Je ticho a samota dnes luxusom? Prečo sú pre duchovný život také dôležité?
Ticho sa stalo luxusom v doslovnom zmysle — platíme za slúchadlá, ktoré ho vyrábajú umelo. To o niečom vypovedá.
Ale najprv rozlíšme dve veci, ktoré sa dnes miešajú: samota a osamelosť. Osamelosť je rana — človek chce byť s niekým a nie je. Samota je priestor, ktorý si volím. Naša doba dokázala niečo zvláštne: vyrobila ľudí, ktorí sú smrteľne osamelí a pritom nikdy nie sami. Vždy je otvorená nejaká konverzácia.
A duchovný život bez ticha nie je možný. Nie preto, že by bol Boh nepočuteľný v hluku, ale preto, že v hluku nepočujem ani sám seba. Prvá vec, ktorá sa v tichu ozve, nie je Boh. Som to ja — moje nedoriešené veci, veci, ktorým sa vyhýbam. Preto pred tichom utekáme. Nie je prázdne. Je až príliš plné.
Tradícia to vedela dávno a vedela to lepšie ako my. Púštni otcovia neodišli do Egypta preto, aby utiekli od ľudí. Odišli preto, aby konečne stretli seba — a zistili, že ticho má svoje fázy. Najprv sa ozve hluk vnútri. Potom príde nuda, ktorú nazvali acédia, otupenosť, chuť odísť. A až za ňou je to, pre čo tam prišli.
Kartuzián Guigo II. v dvanástom storočí opísal Lectio Divina (tradičnú kresťanskú metódu meditatívneho čítania Svätého písma, pozn. r.) ako rebrík so štyrmi stupňami — čítanie, rozjímanie, modlitba, kontemplácia. Anonymný anglický autor spisu Oblak nepoznania o dvesto rokov neskôr napísal niečo, čo znie takmer nekresťansky: Boha nemožno dosiahnuť myslením. Len láskou. Rozmýšľaním sa k nemu nedostaneš.
To, čo je pre mňa na tejto tradícii podstatné, je jedna vec: ticho sa dá naučiť. Nie je to talent pre pár vyvolených. Je to zručnosť, ako hra na nástroj — prvé týždne to bolí a človek si myslí, že to preň nie je.
Čo vás osobne v poslednom období najviac napĺňa nádejou?
Dve veci — jedna veľmi konkrétna, jedna tichá.
Tá konkrétna: v roku 2022 som spustil aplikáciu Lectio Divina. Mala to byť obyčajná pomôcka vo farnosti — spôsob, ako pozvať mladých k čítaniu Božieho slova a k zamýšľaniu nad ním práve touto formou. Na Popolcovú stredu tohto roku sme spustili prepracovanú verziu s názvom lectio.one. Bez akejkoľvek platenej reklamy si ju stiahlo vyše tritisíc ľudí. Dnes funguje v štyroch jazykoch — po slovensky, anglicky, španielsky a francúzsky — a s tímom pracujeme na nemčine a portugalčine. V tíme sú mladí ľudia a väčšina z nich pomáha zadarmo, popri škole a práci. A je to zvláštny pocit, keď viem, že v dvoch mestách v Paraguaji si aplikáciu stiahli malé skupinky ľudí a každý týždeň v rovnakom čase ju spoločne otvoria. Nikdy ich neuvidím. A pritom sa modlíme z toho istého textu.
Tá tichá: fond KROK, ktorý v diecéze vediem, minulý rok podporil 22 projektov v celkovej sume vyše 34-tisíc eur. Niečo z toho ľudia poznajú — napríklad Godzone tour, veľkú evanjelizačnú akciu, ktorá spája hudbu, tanec, divadlo a osobné svedectvá a dostane sa aj tam, kam bežná farská pastorácia nedosiahne. Mladý človek, ktorý by do kostola nevkročil, príde na koncert. A niekedy tam ostane dlhšie, než plánoval.
Ale väčšina toho, čo podporujeme, sa do novín nikdy nedostane. Žiaci piatich základných škôl pripravili dvesto tašiek s potravinami pre ľudí bez domova — a čo je podstatnejšie, odovzdali im ich osobne. Nie cez zbierku, ale zoči-voči, s odkazom, ktorý sami napísali. V Kysuckom Novom Meste sa stretlo dvanásť chrámových zborov z jedenástich dekanátov, takmer tristo spievajúcich ľudí. V Považskej Bystrici sa dostavalo a oplotilo detské ihrisko pri škôlke. Na Kysuciach putuje dvadsaťdeväť malých kaplniek z rodiny do rodiny — jedna z nich do detského domova. A vďaka podpore sa na víkendovú duchovnú obnovu dostali mnohodetné rodiny, ktoré by si ju inak nedovolili.
Keď čítam žiadosti, ktoré nám prichádzajú, vidím za nimi ľudí, ktorí to robia bez honoráru a bez fotky na Facebooku. To ma drží viac než akékoľvek číslo v štatistike.
Akú otázku by ste chceli, aby si dnes každý človek aspoň raz položil?
Je zaujímavé, že úplne prvá otázka v Biblii nepatrí Bohu ani človeku. Patrí pokušiteľovi: „Naozaj vám Boh zakázal...?" Otázka, ktorá má zasiať nedôveru.
A prvá otázka, ktorú v Písme kladie Boh, prichádza hneď po nej. Adam sa skryl a Boh sa pýta: „Kde si?"
To nie je otázka na súradnice. Boh vie, kde Adam stojí. Pýta sa na niečo iné — kde si sa stratil, prečo sa skrývaš, čo zakrývaš pred sebou samým.
Chcel by som, aby si túto otázku aspoň raz denne položil každý. Nie „čo mám ešte stihnúť", ale kde vlastne som. Či žijem svoj život, alebo len obsluhujem cudzie očakávania. Väčšina ľudí, ktorí ku mne prídu vyhorení, nie je unavená z práce. Je unavená z toho, že roky žije život, ktorý si nevybrala.
Ktorý biblický odkaz je dnes aktuálnejší než kedykoľvek predtým?
„A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami." (Jn 1,14)
V dobe, keď väčšina našich vzťahov prebieha cez obrazovku, keď sa dá mať tisíc priateľov a nemať s kým ísť na kávu — kresťanstvo tvrdí niečo veľmi nemoderné. Že Boh sa nerozhodol poslať odkaz. Rozhodol sa prísť. V tele, na konkrétne miesto, do konkrétnej rodiny, v konkrétnej dobe.
Znamená to, že na hmote záleží. Na tele, na susedovi, na tomto meste. Že duchovný život nie je únik z reality, ale spôsob, ako do nej vstúpiť hlbšie.
A hoci robím digitálne veci, viem, kde sú ich hranice. Aplikácia dokáže človeka priviesť k modlitbe. Nedokáže ho objať. To musí urobiť niekto z mäsa a kostí — a to je práca pre nás všetkých, nielen pre kňazov.
Mimochodom, práve túto vetu sme si vybrali ako ústrednú pre adventnú kampaň pre deti, ktorú pripravujeme na budúci rok. Deti budú počas 26 dní hľadať jej jednotlivé slová. Myslím, že je to dobrá veta na to, aby ju človek objavoval postupne — v každom veku.
Kto je o. Dušan Pecko?
- kňaz Žilinskej diecézy
- vedie pastoračný fond KROK, ktorý podporuje pastoračné aktivity v Žilinskej diecéze.
- je autorom a riaditeľom projektu lectio.one — bezplatnej duchovnej aplikácie, ktorá ponúka Lectio Divina, ruženec, adoráciu v štyroch jazykoch
