Každý z nás už iste v ruke držal fotoaparát. Veď v súčasnej modernej dobe ho každý nosí so sebou vo svojom mobilnom telefóne. Svet je plný digitálnych fotografií. No práve tento druh fotografie ho nezaujíma. Jozef Boroň sa venuje analógovej veľkoformátovej fotografii. Pod veľkým formátom máme na mysli negatív s rozmermi 24 cm x 30 cm. „Keď niekomu ukážem fotoaparát, tak povie, že je to muzeálny typ, že to nemôže urobiť fotografiu,“ povedal Jozef Boroň s úsmevom na perách. Čuduj sa svete, fotografiu to urobí. A nie hocijakú!
CESTA NASPÄŤ
Ako fotograf sa Jozef Boroň vybral cestou naspäť. Začínal fotografovať digitálom ako každý iný, no pohľad na snímky ho neuspokojoval. Akoby im niečo chýbalo. Nevyžarovali z nich žiadne emócie. Preto sa začal obzerať po iných možnostiach. Pomaly sa vracal akoby do minulosti. Začal fotiť so staručkým analógovým Rolleiflexom a zistil, že snímky, ktoré prostredníctvom neho urobil, boli lepšie, krajšie, emocionálnejšie. Skúšal ďalej, až kým neskončil pri tom najstaršom type fotoaparátu – veľkoformátový drevák 24 x 30. „Vždy sa mi páčili fotografie starých majstrov fotografov,“ vyslovil. „Staré čiernobiele fotografie majú dušu,“ dodal. Rozhodol sa, že sa vydá rovnakou cestou, veľmi náročnou, ale o to hodnotnejšou.
FOTOGRAF SAMOUK
Fotografovať na starom aparáte sa naučil sám. „Potrebné informácie som našiel na internete. Nikto ma neučil. Sledoval som ľudí, ktorí o tom písali,“ povedal. Fotografovanie sa stalo jeho vášňou, celodennou záľubou. „Venujem sa tomu niekedy aj 24 hodín denne, lebo ma to baví,“ prezradil. „Ak chceme dobrú fotografiu, ktorá vyjadruje nejaký pocit, potrebujeme zanietenosť a čas. A práve čas v dnešnej dobe mnohým ľuďom chýba,“ povedal Jozef Boroň. Čas obzvlášť potrebuje i on, keďže používa technológiu dávnych majstrov. Pretože Jozef nielenže fotografuje na starom 100-ročnom fotoaparáte, ale on si k tomu vyrába aj všetku potrebnú chémiu. „Miešam si chémiu presne podľa starých receptov,“ povedal. Naučil sa to sám a zistil, že je oveľa lepšie, keď si ju namieša sám, akoby ju mal kúpiť hotovú.
ŽENSKÉ TELO
Historickou technikou zvečňuje Jozef Boroň hlavne ženské telo. „Snažím sa zachytiť ľudskú bytosť, ako ju vidím ja,“ prezradil. „Moje ženské akty sú pocitové, bez vulgárnosti.“ Ženy sprevádzajú fotografa po celý život. „K ženám mám kladný vzťah. Ženské telo je jedinečné, dá sa povedať, že okolo neho a okolo ženského zadku sa točí celý svet. Veď kvôli ženám vznikali vojny a rozbroje, nie? Ženy sú fascinujúce.“ Či sú ich telá dokonalé, alebo nie, Jozef sa vždy snaží do fotografie vložiť pozitívnu energiu. „Nefotím negatívne fotky. Negativizmu je všade okolo nás veľa. Mňa to nezaujíma.“ Jeho fotografie dýchajú, sú živé, majú dušu. Ženy na nich sú prirodzené, či už sú nahé alebo oblečené. Žiadne vyumelkované voskové figuríny. O tom, ako ženu odfotí, rozhoduje výlučne sám. „Nápad na snímku nesmie nikdy vzniknúť v hlave modelky. Všetko určujem ja – ako má stáť, kde má mať ruky, vlasy... Keď idem fotiť modelku, už vopred mám premyslené, ako bude fotografia vyzerať. Pravdaže, nedeje sa to hneď. Rozmýšľam o tom niekoľko dní, niekedy aj mesiac.“ Taká fotografia potom v ateliéri alebo exteriéri vzniká aj niekoľko hodín. „Fotografujem nápad, preto nič nenechávam na náhodu,“ povedal. Navyše, prístroj mu nedovolí nafotiť niekoľko snímok za sebou, ako to dokáže digitál. Občas, hoci málokedy, sa stane i to, že snímka nevyjde podľa jeho predstáv, niečo jej chýba alebo sa pokazí pri procese výroby. Nemožno sa čudovať, Jozef všetko fotografuje manuálne a spracováva fotochemickou cestou. Nástrahy sú teda rôzne. Keď sa to už stane, fotograf pripisuje vinu sebe. „Vždy je to moja chyba, lebo som ju nevedel dotiahnuť do dokonalosti.“ Vtedy väčšinou zmení celú koncepciu kompozície. Modelke vymyslí inú pózu, aby vyjadrovala emóciu, či už ide o výraz rozmýšľajúcej ženy, výraz ženy zamilovanej či niečo očakávajúcej. Emócie môžu byť rôzne. Za mesiac urobí asi dve fotografie. „Nejde mi o kvantitu, ale o kvalitu. Fotografie musia byť dokonalé. Jednoducho také, že môžu ísť automaticky na výstavu.“
ZÁTIŠIA
Okrem ženských aktov fotí Jozef Boroň aj zátišia. „Zátišie je upokojujúce, dokážete sa naň pozerať hodiny, dni, mesiace, roky.“ Jozef vie o tom svoje, pretože ho vždy fascinovali napríklad zátišia českého fotografa Josefa Sudka. „Stotožňujem sa s názorom práve Josefa Sudka, že fotografia je o bežných, obyčajných veciach,“ prezradil. Nápady na jeho zátišia skrsli fotografovi nenápadne a na nezvyčajných miestach. „Napríklad nápad na jedno zátišie mi skrsol pri sedení pri káve v kaviarni. A z toho nápadu vznikla fantastická fotka.“
ÚSPEŠNÝ FOTOGRAF
Za veľký úspech Jozef považuje, že sa jedna z jeho veľkoformátových fotografií dostala do prestížnej francúzskej knihy Sensual Photography 2015, v ktorej zverejňujú snímky elitných fotografov. Okrem toho si jeho fotografie mohli pozrieť milovníci kvalitnej fotky na výstave v galérii Analogue v Prahe na Malej Strane v apríli tohto roku. Naposledy vystavoval svoje snímky iba nedávno, koncom júna, a to v Galérii J. Kollára v Banskej Štiavnici. „Bolo to spojené so seminárom k analógovej fotografii,“ priblížil. Mnoho z jeho tvorby môžete nájsť nielen v galériách, ale aj na jeho webových stránkach.
