Dlhšie sme sa nevideli, a predsa má z vás človek pocit, že energia je váš večný a prirodzený stav. Ako sa máte a na čom pracujete?
Ja sa mám celý život skvelo. Ľudia sa ma neustále pýtajú, odkiaľ tú energiu beriem, no úprimne, už na to neviem odpovedať. Mám osemdesiat plus, ale stále pracujem na niekoľkých projektoch naraz. Práve dokončujeme reprezentatívne knihy s mojimi grafikami – jednu o jazze, druhú o fašiangoch, tretiu o Rajci. Bude z toho reprezentačná trilógia. Každá téma si zaslúži vlastný priestor. Nemám rád, keď sa všetko zmieša do jedného balíka. Bez mojej asistentky Emily by som to však už nezvládol. Má naskenovanú viac než polovicu môjho archívu a denne spolu triedime materiály, ktorých je neuveriteľné množstvo. Nadviažem na to, ako sa mám. Nudné to u mňa nikdy nie je. Nedávno vypadla elektrina. Bol som sám v ateliéri, potme som spadol, rozbil zrkadlo a všetko okolo mňa sa zosypalo. Každý by povedal – sedem rokov nešťastia! Ja som si predstavil, že takto raz budem ležať a vy sa všetci budete nado mnou skláňať na cintoríne. Aj z nepríjemných situácií si robím divadlo. Humor je jedna z vecí, ktoré ma držia pri živote.
Vo vašom ateliéri je viac ako stotisíc fotografií. Nemáte pocit, že žijete vo vlastnej pamäti?
Presne tak to je. Toto je môj dvadsiaty ateliér. Každý bol iný, každý mal vlastný príbeh. Aktuálne píšem svoju autobiografiu a vraciam sa k všetkým tým priestorom, ľuďom a situáciám. S fotografiami sa mi spája neuveriteľné množstvo príbehov. Nechcem, aby sa to raz roztratilo. Mám ich desaťtisíce a sú rozdelené podľa tém – jazz, fašiangy, výtvarníci, akty, reportáže, historické fotografie, ateliéry. To už nie je archív, ale život. Knihu píšem sám a koriguje mi ju Ľubomír Feldek. Smiali sme sa, keď sa ho niekto opýtal, či sa mu nezdá, že si polovicu príbehov vymýšľam. On odpovedal, že ak by si niekto dokázal niečo takéto vymyslieť, patrí mu jeho obdiv. Lenže on vie, že všetko, čo rozprávam, sa naozaj stalo.
Človek, ktorý celý život fotografuje iných, zostáva často skrytý za objektívom. No ľudia vo vašej autobiografii budú chcieť čítať nielen o umení, ale aj o tom zákulisí...
Tomu rozumiem. Bude tam všetko. Aj erotické historky, aj pikošky, aj veľké stretnutia. Ľudia si myslia, že som extrovert, pretože ma väčšinou vidia vo výstredných klobúkoch, farebnom oblečení a na nejakých vernisážach. V podstate som ale celoživotný introvert, veď som šesťdesiat rokov strávil zavretý v ateliéroch! Tie domy aj ateliéry som postavil vlastnými rukami. Bola to drina, a dnes už mám artrózu, ale neľutujem. Vždy som potreboval priestor, kde môžem byť sám (ale aj privítať spoločnosť), čítať, fotografovať a premýšľať. Tam vznikalo všetko podstatné.
Vo vašej knižnici človek nájde Andyho Warhola vedľa Dumasa, Woodyho Allena či kníh o jazze.
Knižnica je moje druhé pracovisko. Najradšej mám, keď mi tu na okno bubnuje dážď a hrá hudba. Denne tu sedím niekoľko hodín. Mám knihy o umení, hudbe, histórii, športe, okupácii... Väčšinu som našiel v knihobúdkach alebo na cestách po svete.
Z literatúry čerpám neustále. Aj po toľkých rokoch objavujem nové súvislosti. Raz som v jednej publikácii našiel fotografiu, na ktorej som bol ja sám. Fotograf ma odfotil zozadu pri šatni, z ktorej vybiehali nahé modelky. Bolo to v Prahe a vôbec netušil, koho zachytil. Aj takéto náhody robia život kurióznym.
Nehovoríte o sebe ako o umelcovi. Prečo?
Nemám rád také veľké slová. Hovorím, že sa s umením hrám. To je oveľa slobodnejšie. Keď sa hráte, môžete experimentovať, robiť chyby, objavovať nové veci. Nemusíte nič dokazovať. Fotografia ma už dávno prestala zaujímať iba ako dokument. Začal som skladať obrazy, pracovať s negatívom, farbou, vrstvením. Fascinuje ma, že fotografia môže byť rovnako výtvarná ako maľba či grafika.
Stále fotografujete?
Samozrejme. Teraz vznikajú veľkoformátové fotografie kvetov, pracujem s kaleidoskopickými kompozíciami, pripravujem nové cykly, ktoré ešte nikto nevidel. Tento rok máme naplánovaných niekoľko autorských výstav. Ľudia sa ma často pýtajú, či už neodpočívam. Nerozumiem tej otázke. Oddychujem práve tým, že tvorím. Stále ma to baví.
Mimochodom, nikdy som nezarobil na voľnej fotografii. Celý život som sa živil interiérmi. Fotografie vznikali popri tom. O to viac ma teší, že dnes o ne ľudia prejavujú záujem.
Chodíte v bielych rukavičkách a vaše oblečenie je takmer legendárne. Je to súčasť vašej tvorby?
Ľudia hovoria, že provokujem, ale to som jednoducho ja. Mám asi stosedemdesiatpäť klobúkov a toľko oblečenia, že by som si mohol otvoriť second hand. Raz som vytvoril novoročný pozdrav, na ktorom som bol 365- krát odfotografovaný – každý deň v inom oblečení a s iným klobúkom. Ja sa nechcem podobať na nikoho. Aj život môže byť performancia. Mám rád trochu divadla. Ale to nie je vypočítavosť. Takto jednoducho žijem. Keď som mal výstavu v Paríži v jazz clube Paris - Prague, ocitol som sa na širokom bulvári s desiatkami galérií. Keď ma videli galeristi, sami ma volali dnu. A to bude práve tým zjavom.
Váš ateliér vraj navštevujú ľudia z celej Európy.
To ma vždy pobaví. Prišli ku mne Fíni aj Švédi a zistil som, že v niektorých škandinávskych sprievodcoch po ateliéroch je napísané: Ivan Kelly Köhler, Žilina. Ako turistická zastávka. Bežná návšteva u mňa trvá tri hodiny, pretože sa rozrozprávam. A často ich ani potom neviem dostať domov. Nie je to klasický ateliér. Je to knižnica, depozitár, galéria, premietacia miestnosť, panoptikum, kino, aj miesto na rozhovory. Niekto povie, že je tam chaos. Vznikajú knihy (A) Chaos môjho života s príkrasami, (B) druhý diel Chaos môjho života bez príkras. Ja hovorím, že je to dielňa na umenie.
S jazzom ste spojení viac ako šesťdesiat rokov, či už ako poslucháč, fotograf, nadšenec i organizátor hudobných festivalov. Zakladali ste Jazz Collegium Žilina, 9 ročníkov Slovakia Jazz Festu.
Kedy ste pochopili, že práve on bude jednou z veľkých tém vášho života?
Začalo sa to hudbou. Hral som na husliach, skúšal klavír, päť a pol roka som sa trápil s trúbkou. Potom prišlo štúdium v Brne a okamih, ktorý zmenil celý môj život. Na Filozofickej fakulte som dostal príležitosť uvádzať hudobné večery. Prvá téma? Louis Armstrong. Mal som obrovský úspech a krátko nato prišiel Armstrong koncertovať do Prahy. Dostal som sa až do jeho šatne. Jeho manželka mu práve prišívala gombík na košeli a ja som si niesol pod pazuchou svoj jazzový lexikón. Mojou katastrofálnou angličtinou som mu vysvetlil, že hrám na trúbke. Usmial sa, podpísal mi knihu a daroval mi mastičku na pery a nátrubok. Dodnes ju mám odloženú ako relikviu. Nie preto, že je vzácna. Preto, že mi pripomína deň, keď sa jazz stal súčasťou môjho života.
Neskôr ste fotografovali najväčšie osobnosti svetového jazzu.
To už prišlo postupne. Fotografoval som Ellu Fitzgerald, Raya Charlesa, Arethu Franklin, Dizzyho Gillespieho a mnohých ďalších. Nikdy som nechcel robiť obyčajný portrét. Snažil som sa zachytiť hudbu v tvári človeka. Hudobník má okamih, keď sa úplne odovzdá hudbe. Ten zlomok sekundy je dôležitejší ako technicky dokonalá fotografia. Keď sa podarí zachytiť emóciu, fotografia začne hrať vlastnú hudbu.
Niektoré stretnutia boli aj dobrodružné.
Veľmi. Kvôli koncertu Raya Charlesa som si svojho času svojvoľne predĺžil pobyt v zahraničí. Vrátil som sa neskôr, ako som mal, a výsledkom bolo, že ma Štátna bezpečnosť sledovala viac než dve desaťročia. Nemohol som cestovať ani tam, kam ostatní mohli. Na 20 rokov ma doslova „zavreli“ v Rajci, kde som býval nad lekárňou. Dodnes mi tam nepovedia mojím menom Ivan Köhler, ale „Keľy z ľekárňe“. Zvláštne je, že mi to vlastne pomohlo. Keď sa jedny dvere zatvorili, otvorili sa iné. Objavil som ďalšiu veľkú tému svojho života – fašiangy. Dodnes hovorím, že človek nemá nariekať nad tým, čo mu život zobral, ale zistiť, čo mu tým vlastne ponúkol.
Popri jazze sa vo vašej tvorbe neustále objavujú masky, karneval a hra.
Fašiangy sú čisté divadlo života. Ľudia sa na chvíľu stanú niekým iným, ale paradoxne práve vtedy ukážu svoju pravú tvár. To ma fascinovalo. Rovnako ako jazz, ani fašiangy sa nedajú zopakovať. Každý okamih je jedinečný. Fotograf môže stlačiť spúšť iba raz. Možno práve preto ma tieto dve témy sprevádzajú celý život.
Významnú časť života venujete aj iným autorom.
Myslím si, že človek by nemal myslieť iba na vlastné meno. Kultúra nie je súťaž ega. Aj keď práve ja som človek, ktorý vie pochváliť sám seba. Som dramaturgom Galérie Soho, kde predstavujeme žilinských profesionálnych výtvarníkov – aktuálne to je Andrej Reiser. Za tie roky sa tam vystriedali desiatky výstav a stále pribúdajú ďalší autori. To ma teší, akurát že sme na 78. výstave a je ich naplánovaných viac ako 100. Koľko mám ešte žiť, aby som to všetko stihol? (smiech)
Vo vašom ateliéri je zachytený celý život. Čo by ste chceli, aby po vás raz zostalo okrem fotografií?
Nemám rád bilancovanie cez ceny alebo tituly. Aj keď som za ne, samozrejme, vďačný. Väčšiu radosť mi robí, keď ku mne príde človek z Paríža, zo Švédska alebo z Bratislavy, sadne si v mojom ateliéri a cíti sa tam dobre. Ak som za tie desaťročia niečo vytvoril, tak nie je to iba archív fotografií. Je to priestor, kde sa stretávajú ľudia, hudba, knihy, obrazy a príbehy.
