Ako ste sa dostali k dobrovoľníctvu v Človeku v ohrození? Prečo ste sa rozhodli venovať svoj čas ľuďom, ktorých ste predtým nepoznali?
Ester: Prihlásila som sa na škole do programu DofE a jeho súčasťou je aj dobrovoľníctvo. Nemala som však úplne predstavu, kde začať a čo robiť. Učiteľky nám odporučili rôzne organizácie v Žiline a keď som dostala kontakt na Ninu z neziskovej organizácie Človek v ohrození, dohodli sme sa, že by som mohla doučovať. Baví ma učiť, takže som si povedala, že to skúsim.
Emma: U mňa to bolo podobné. S DofE sme začali spolu s Ester približne pred rokom. Mali sme viac možností, napríklad aj dobrovoľníctvo v útulku, ale vybrala som si Človeka v ohrození. Vedela som, že tu budem doučovať slovenčinu, angličtinu alebo matematiku, čo mi sedelo, no postupne som sa začala angažovať aj v iných aktivitách.
Olesia: Ja som pomáhala v organizácii ešte pred DofE. Keď som sa dozvedela, že dobrovoľníctvo je jeho súčasťou, ani som nerozmýšľala, že by som išla niekam inam. Chcela som zostať tam, kde to poznám a kde mi to dáva zmysel. Nechcela som sa venovať iba doučovaniu, skôr som chcela pomáhať organizácii pri rôznych aktivitách. Občas som doučovala deti pred prijímacími skúškami, ale viac som chodila na detské tábory a akcie, na ktorých sa zúčastňujú ľudia z Ukrajiny, keďže sama som Ukrajinka.
Nina Gubišová: Dobrovoľníkov a dobrovoľníčky máme v Žiline od začiatku nášho pôsobenia, teda približne štyri roky. Postupne sa k nám začali pridávať aj študenti a študentky zo škôl zapojených do DofE. Často počúvame, že mladí si v rámci programu jednoducho „odrobia“ hodinu týždenne a tým to pre nich končí. Naša skúsenosť je úplne iná. V realite u nás často strávia dve či tri hodiny a počas leta, keď máme viac aktivít, aj podstatne viac času.
Kedy sa u vás „povinnosť“ zmenila na niečo, na čom vám záleží?
Laura: U mňa to bolo najintenzívnejšie počas jedného letného tábora. Začínala som tam ako animátorka, ale počas týždňa mi deti naozaj veľmi prirástli k srdcu. Najviac si pamätám situáciu, ktorá sa stala na Burianovej veži. Jedno dievčatko znervóznelo už pri výstupe po schodoch. Keď sme mali ísť dole, rozplakalo sa, že sa bojí. Nebolo to len tak, dostalo vyslovene panický strach a začalo hyperventilovať. Ostatné deti aj vedúci medzitým zišli dole a ja som tam zostala s ňou sama. Rozprávala som sa s ňou a spoločne sme „predýchavali“ situáciu. Rozumela som jej aj preto, že som kedysi mala podobný panický strach z výšok a úzkych priestorov. Vedela som sa do nej vžiť. My sme však predtým vôbec nevedeli, že s niečím takým zápasí. Pomaly sme prešli tri schodíky, potom sme si sadli, chvíľu si oddýchli a zase pokračovali. Niekoľko schodov som ju aj preniesla. Napokon sme sa dostali dole. Asi hodinu po prehliadke, keď sa spamätala, mi prišla poďakovať. Vtedy som si uvedomila, že už to pre mňa nie je len dobrovoľnícka aktivita.
Tu sa ukazuje, že pomáhať nemusí vždy znamenať vyriešiť niekoho problém, niekedy stačí zdieľať s ním čas, sprevádzať ho. Akú máte skúsenosť vy?
Jakub: Ja osobne mám k dobrovoľníctvu blízko už dlhodobo, aj preto, že tu pracuje moja mama. Zároveň som však vnímal určitú neférovosť voči ukrajinským deťom a ľuďom v núdzi všeobecne. Od ukrajinských študentov sa napríklad často očakáva, že budú na vysokej úrovni vedieť slovenčinu, hoci ju často ani neovládajú. Zároveň sa však chcú učiť, oni nie sú iní ako my. Preto som ich začal doučovať slovenský jazyk a matematiku, chcel som im pomôcť s jazykovou bariérou a najmä s náročnými testami.
Neskôr som mal možnosť pracovať aj s ľuďmi z rómskej komunity či s deťmi z rodín, kde sa vyskytovalo domáce násilie. A práve tam som si uvedomil, že niekedy človek nemusí urobiť veľké gestá. Pamätám si napríklad tábor s deťmi, ktoré pochádzali z týchto rodín. Bolo náročné venovať sa naplno každému, tak ako by som chcel, lebo ich tam bolo veľa. No napriek tomu mi niektoré úprimne povedali, že som ich najlepší kamarát... Stačilo, že som bol s nimi. Sprevádzal som ich aktivitami, zahral som si s nimi hru, porozprával sa alebo sa len usmial. Niekedy ani nepotrebujú, aby sa človek veľmi aktívne zapájal do programu. Potrebujú jednoducho niekoho, kto tam je.
Nina Gubišová: Keď sme sa detí po táboroch pýtali, čo sa im najviac páčilo, často sme dostali úplne jednoduché odpovede. Jedno dieťa napríklad povedalo, že najkrajším zážitkom leta bolo, keď si s dobrovoľníkom pätnásť minút zahrali spoločenskú hru.
Pre nás je to veľmi dôležitá spätná väzba. Nemusíme organizovať drahé výlety a vymýšľať veľkolepé aktivity. Niekedy stačí mladý človek, ktorý im venuje svoj čas a zahrá si s nimi hru, ktorú si pokojne mohli priniesť z domu. Ich rodičia totiž často nemajú čas hrať sa s nimi.
Čo robievate ako animátori s deťmi počas táborov alebo nejakých spoločných podujatí?
Jakub: Sú to denné tábory, ktoré trvajú týždeň. Program je pestrý, ale ako animátor sa snažím všímať si konkrétne potreby detí. Mal som napríklad autistického chlapca, ktorému som sa snažil vyplniť čas tak, aby sa cítil dobre a mohol sa zapojiť medzi ostatných, ak o to mal záujem. Podobne som sa snažil pomôcť aj hanblivejším deťom, ktoré majú problém nadväzovať priateľstvá. Niekedy naozaj stačí obyčajná hra.
Laura: Ja som sa tento rok na tábore nemohla zúčastniť, pretože oba turnusy boli práve v čase, keď som bola preč. Keď sa však dalo, chodila som na premietania filmov alebo komunitné akcie. Na konci augusta sme napríklad mali oslavu Dňa nezávislosti Ukrajiny. Bolo nás asi šesťdesiat, všetky vekové kategórie. Spoločne sme zakladali oheň, čistili a krájali zeleninu, športovali a hrali sa s deťmi. To bolo fajn.
Ester: Počas prázdnin sme boli s Emou najmä na táboroch a rôznych akciách, napríklad na premietaniach či Dni nezávislosti Ukrajiny. Ono to funguje tak, že nám väčšinou Nina napíše, či môžeme prísť pomôcť s nejakou konkrétnou aktivitou, a keď môžeme, prídeme. Takto je tá pomoc viac adresná.
Aké deti doučujete?
Olesia: Hlavne deti, ktoré majú problémy so slovenským jazykom alebo matematikou. Pomáhame im aj s prípravou na Testovanie 9 a prijímacie skúšky na stredné školy. Väčšinou sú to ukrajinské deti.
Laura: Ja som dokonca doučovala aj zahraničných vysokoškolských študentov. Bola to skôr konverzácia, a bolo celkom vtipné, že som tam bola najmladšia (smiech). Rozprávali sme sa o rôznych spoločenských témach, počúvala som ich názory a oni sa zas pýtali mňa na to, čo ich zaujímalo. Bolo to skôr také posedenie, počas ktorého sme vystriedali viacero tém. Nakoniec sme sa dostali až ku gréckym písmenám (smiech).
Nina Gubišová: Na univerzite máme študentov napríklad z Ukrajiny, Uzbekistanu či Izraela. Keďže aj my sídlime na univerzitných internátoch, prirodzene sme sa napojili aj na zahraničných študentov a spolu s dobrovoľníkmi vedieme konverzačné hodiny slovenského jazyka.
Stretli ste sa počas dobrovoľníctva s ľuďmi, ktorí si prešli náročnými životnými situáciami?
Ester: Ako bolo spomenuté, Človek v ohrození sa venuje aj rodinám, ktoré zažili domáce násilie. Tam som ešte nebola, zatiaľ som sa stretávala najmä s Ukrajincami, ktorí utiekli pred vojnou, čo je samo o sebe náročné. Učila som ich, a pritom som sa snažila ich predovšetkým rešpektovať – ich znalosti, tempo aj súkromie. Mala som napríklad chlapca, ktorý v tom čase ešte nežil na Slovensku. Prišiel sem iba na dva týždne, aby urobil prijímacie skúšky. Snažila som sa preto prispôsobiť mu učivo a postupovať pomalšie než pri študentoch, ktorí už boli na vyššej úrovni.
Niekedy sme mali voľnejšie hodiny, počas ktorých sme sa jednoducho rozprávali. Aj to potrebovali.
Nina Gubišová: Pri práci s deťmi si človek niekedy uvedomí veci, ktoré by zvonka nevidel. Raz sme sa detí pýtali, čo pekné počas leta zažili. Jedno dievčatko povedalo, že po roku konečne videlo svojho otca. Väčšina týchto detí má časť rodiny stále na Ukrajine a počas roka sa s ňou často nevidia. Aj preto je pre ne návšteva rodiny na Ukrajine počas leta taká vzácna.
Ako na vás reagujú deti, ktoré pochádzajú z nepriaznivého rodinného prostredia? Čo vás pri nich prekvapilo?
Jakub: Potrebujú oveľa menej, než by som čakal. Naozaj stačí tak málo, aby boli vďačné. Človek si uvedomí, ako málo pozornosti niektoré z nich doma dostávajú.
Zároveň sme boli prekvapení, aké sú tie deti šikovné. Zažil som napríklad chlapca z rómskej komunity, ktorého sa mama spýtala, čo kúpil v obchode a koľko to stálo. Vymenoval všetky položky aj ceny – doslova do centu – a vzápätí ich v sekunde z hlavy zrátal. Podobne šikovné boli aj jeho sestry, a čo bolo pre mňa šokujúce, v škole prepadli. Neuveriteľné! Vedeli sa tak dobre vyjadrovať, boli naozaj bystré.... Človek si uvedomí, že ich školské výsledky nemusia vôbec hovoriť o ich potenciáli.
Nina Gubišová: Keď sme sa na to pozreli hlbšie, zistili sme, že za ich výsledkami často nie je nedostatok schopností. Mnohé deti sa nezapájajú do vyučovania, školských ani mimoškolských aktivít, pretože sa stretávajú s otvorenými prejavmi nenávisti.
Keď deväťročné dievča povie, že si jej rodičia neželajú, aby sedela v lavici s rómskou spolužiačkou, a ona si to vezme za svoje, pre rómske dieťa je to veľmi demotivujúce. Aj preto sa snažíme takéto skúsenosti postupne u nich naprávať.
Dobrovoľníctvo sa často opisuje ako pomoc druhým. V skutočnosti však mení aj ľudí, ktorí ju poskytujú. Čo dáva vám?
Laura: Myslím si, že mne dodáva sebavedomie. Uvedomila som si, že som schopná vykonať veľa vecí, keď chcem, aj keď je to stále proces. Čas strávený s deťmi a ľuďmi v organizácii mi v mnohom otvoril oči. Zistila som, že niektoré veci dokážem zvládnuť, pritom som si predtým neverila.
Olesia: Keď pomáham deťom na táboroch alebo doučujem študentov, najviac ma teší ich vďačnosť a radosť. Z toho mám veľmi dobrý pocit a takú dobrú energiu. Potvrdzujem, že niekedy sú vďační za úplne jednoduché veci – za objatie alebo za to, že ste tam s nimi.
Emma: Mňa osobne dosť baví doučovanie, a je to také zadosťučinenie, keď niekto niečo vďaka mne pochopí. Keď sú potom šťastní oni, som šťastná aj ja. V tomto som sa našla a vidím v tom zmysel.
Ester: To, ako táto organizácia pomáha ľuďom v núdzi, mi dáva takú nádej. Aj napriek negatívnym témam, stále hľadá tú cestu dobra. Zároveň mi dáva priestor vyjadriť svoj názor. Pri filmových diskusiách často zisťujem, že sa s mnohými zhodneme v zásadných veciach a som rada, že sú tu ešte ľudia, ktorí majú podobné cítenie pre svet a vidia v ňom aj to dobré.
Jakub: Ja to poviem na osobnej skúsenosti – keď sme raz išli s rómskymi deťmi z Bratislavskej na Žilinskú univerzitu do interaktívneho centra Motio, priznám sa, mal som voči nim predsudky. Potom som zistil, koľko toho vedia, a až som sa zahanbil. Vedeli viac ako ja, a to boli deti prvého stupňa základnej školy. Uvedomil som si, že deťom – a nielen rómskym – sa treba venovať. Nie sú to stratené prípady. Odvtedy viem, že netreba súdiť knihu podľa obalu.
Emma, Ester, organizujete premietania dokumentárnych filmov a diskusie k nim. Čo sú najčastejšie témy, ktoré medzi vami rezonujú?
Ester: Najskôr si filmy pozrieme, urobíme užší výber a rozprávame sa o tom, ktorý nás najviac oslovil. Snažíme sa vyberať kratšie filmy, pretože premietame po škole a chceme, aby zostal čas aj na diskusiu. Naposledy sme premietali Dievčatá hory prenášajú, zameraný na postavenie dievčat a žien v Pakistane, najčastejšie v súvislosti so športom, osobným rozvojom a prekonávaním prekážok. Najviac asi rezonujú práve témy ohľadne rodovej rovnosti.
Emma: My vždy najprv diskutujeme o téme filmu, ale nakoniec sa ukazuje, že tieto témy presahujú aj do našich životov. Takže často nakoniec skončíme pri problémoch, ktoré riešime aj my. Väčšinou tu prichádzajú ľudia z našej školy alebo tí, ktorých poznáme z okolia, čo je asi prirodzené. Premietanie a diskusie sú však verejné, môže prísť ktokoľvek. Nina dáva pozvánky aj na Instagram, stačí to sledovať.
Aké máte ďalšie plány v organizácii? Chystáte nové projekty?
Emma: S Ester sme sa dohodli, že skúsime niečo nové. Doučovanie je náročné na prípravu, čas aj energiu, preto chceme vytvoriť Klub pre mladých, pre Ukrajincov aj kohokoľvek ďalšieho, kto bude mať záujem. Chceli by sme sa stretávať raz týždenne v Klubovni Človeka v ohrození. Hrať hry, tvoriť, rozprávať sa, možno si občas pozrieť film a jednoducho spolu tráviť čas. Inak ako na mobile, ale naozaj spolu.
Nina Gubišová: Keď dievčatá tento plán predstavili svojim ukrajinským rovesníčkam počas Dňa nezávislosti Ukrajiny, doslova sa im rozžiarili oči. Veľmi sa tešia, že sa budú môcť stretávať so slovenskými dievčatami, vytvárať si kamarátstva a precvičovať slovenčinu. K nám do organizácie chodia najmä chalani na debatný krúžok zameraný na slovenčinu. Tí sa už veľmi tešia, že ho nebudú mať iba so mnou (smiech).
Laura, počas dobrovoľníctva si vytvorila projekt Krabička bezpečia. Čo to je a čo ťa priviedlo k tejto téme?
Laura: O Krabičke bezpečia som sa dozvedela cez IPčko a už dlhšie som nad ňou premýšľala. Keď som si tú myšlienku podrobnejšie naštudovala, prišlo mi, že by sa dala rozšíriť a vytvorila som krabičku s väčším množstvom predmetov.
Je to v podstate pomôcka pre človeka, ktorý má nutkanie sebapoškodzovať sa. Obsahuje rôzne predmety a aktivity, ktoré môžu pomôcť odviesť pozornosť od týchto myšlienok a zvládnuť silné emócie iným spôsobom. Stále do nej pridávam nové veci, aby si človek mohol vybrať to, čo mu najviac vyhovuje.
Táto myšlienka mi napadla približne pred rokom a pol. Zdá sa mi, že sa o tejto téme v spoločnosti stále málo hovorí. Jednu krabičku som vytvorila pre kamarátku, keď som vedela, že sa s niečím takým stretáva. Bola provizórna, z vecí, ktoré som mala doma, ale povedala mi, že jej pomáha.
Samozrejme, nemyslím si, že funguje na každého. Každý človek potrebuje niečo iné. Myslím si však, že je dobré mať možnosti, ako zvládnuť náročné chvíle aj inak.
Nina Gubišová: Ja len podotknem, že Laura projekt prezentovala aj na UMB v Banskej Bystrici a veľmi zaujala. Neboli tam iba pedagogičky a pedagógovia, ale aj psychológovia. Ocenili, že Laura neprišla iba s teóriou, ale s konkrétnym praktickým riešením. Zaujímalo ich, či by sa podobné krabičky dali vytvoriť aj pre ich bezpečné priestory. Naše kolegyne už pripravili dva projekty a veľmi by sme chceli Laurine krabičky umiestniť na miesta, kde by mohli byť dostupné ľuďom, ktorí ich potrebujú.
Olesia, na Slovensku žiješ už nejaký čas a výborne hovoríš po slovensky. Dá sa už Slovensko nazvať tvojím domovom?
Olesia: (smiech) Záleží, z akého uhla sa na to pozerám. Na slovenské jedlo som si napríklad stále nezvykla. Sú tu iné zvyky, tradície aj sviatky. Čo sa však týka komunity, mám tu skvelých kamarátov a spolužiakov, v škole aj v športe. Na Ukrajine som takú komunitu nemala.
Dá sa povedať, že som tak trochu všade. Študujem na Gymnáziu Varšavská, som v školskom parlamente, chodím na krasokorčuľovanie, tanečnú a rôzne ďalšie krúžky. A k tomu dobrovoľníctvo. Oceňujem, že mám tak veľa možností na sebarealizáciu.
Čím by si chcela byť?
Olesia: Psychologičkou. Obaja moji rodičia sú psychológovia a môj brat tento odbor tiež študuje. Celý život som nad tým premýšľala, ale nikdy mi nenapadlo, že to vysnívané povolanie mám vlastne priamo pred očami.
Jakub, dnes si ambasádorom DofE na svojej škole. Čo by si povedal spolužiakom, ktorí premýšľajú, či sa zapojiť, ale majú pocit, že ich pomoc nič nezmení?
Jakub: Áno, je to tak, aktuálne budem mať na starosti tím a budem spolužiakom pomáhať nájsť organizácie, v ktorých sa môžu angažovať ako dobrovoľníci. S tým bude asi najväčší problém, ale je jasné, čo im odporučím. (smiech)
Chcem im ukázať, že si môžu nájsť aktivitu, ktorá bude baviť aj ich samotných – či už doučovanie, animovanie na táboroch alebo niečo úplne iné.
Keď sa pozriem na to, ako DofE privádza mladých ľudí k pomoci druhým, myslím si, že to budú robiť aj ďalej v živote. Možno si aj v bežnej situácii skôr všimnú, že niekto potrebuje pomoc. Dobrovoľníctvo nie je pre každého a vyžaduje si to čas, ale vidím, že aj po DofE veľa ľudí pokračuje ďalej. Je to len štartér.
Je podľa vás dobrovoľníkov naozaj toľko treba?
Nina Gubišová: Určite áno, vďaka nim môžeme pomáhať oveľa viac. Dobrovoľníci nám pomáhajú v táboroch, pri doučovaní, komunitných aktivitách, s tlmočením aj pri práci s deťmi. Ale najcennejšie je, že postupne začínajú sami vidieť, čo ľudia okolo nich potrebujú. Neostávajú pri tom, že jednu hodinu týždenne. Začnú premýšľať, ako môžu pomôcť. Prídu s vlastným nápadom, zorganizujú aktivitu, prevezmú zodpovednosť. A vtedy sa z dobrovoľníctva stáva niečo oveľa väčšie než položka, ktorú si treba splniť v DofE.
