Vyrušili sme ich priamo v pracovnom procese. Našťastie, Ivanka už mala na predaj iba zopár výtlačkov. Ako kolportérka Žilinského večerníka pracuje zhruba osem mesiacov. Jej kolega je už, dá sa povedať, ostrieľaný predajca. „Koncom augusta to budú tri roky,“ hovorí Milan Hriňa (43).
Pracujú dva dni v týždni, kým nepredajú všetky noviny. „Aspoň sa teda snažíme. Záleží to aj od počasia, a teda aj od množstva ľudí,“ podotýka Milan, ktorý je v utorok a v stredu na Národnej od 7. h zvyčajne do 15.30 h. Ivanka Frličková (28) začína len o polhodiny neskôr. „Sme tu za každého počasia, či je čas alebo nečas,“ hovorí. Minulý týždeň ale Žilinu zasiahli vysoké teploty. „Ľudí v meste však nie je o nič menej, aj keď sú prázdniny a všetci by boli radšej na kúpaliskách,“ dodáva Milan.
Za tú dobu, čo pracujú, už majú aj svojich stálych zákazníkov. „Neviem teda či aj Ivanka, ale ja áno,“ hovorí Milan. Ona nezabudne s úsmevom podotknúť: „Ale aj na mňa sa pýtali, kedy už prídem. Dva týždne som tu nebola, lebo som bola na dovolenke v Chorvátsku.“
Oboch čaká ešte relax na chalupe, kde majú v pláne vyraziť s partiou z Nadácie Krajina harmónie. Ak by ste ich zháňali, do práce nastúpia až 15. augusta. „Ideme na desať dní do Ľubietovej k pánovi Holúbkovi,“ spomína Milan manžela Sone Holúbkovej, riaditeľky nadácie.
„Ivanka v nadácii funguje od roku 2015, ja už 25 rokov. Bol som pri jej založení a keď sme ju pred 14 rokmi otvárali, bol som prvý obyvateľ chráneného bývania. Veľmi mi pomohli s narábaním s peniazmi, praním, varením, nakupovaním atď.,“ vysvetľuje Milan, ktorý síce žije s mamou a bratom, ale vďaka programu integrácie ľudí s postihnutím do spoločnosti, ktorý zastrešuje práve Nadácia Krajina harmónie, je schopný postarať sa o seba sám. Rovnako aj Ivanka, ktorá žije s rodinou, no dokáže fungovať samostatne.
Obaja sa zhodujú v tom, že sa v tejto práci našli. Baví ich komunikácia s ľuďmi. „Ja som doteraz ešte nepracovala, mala som dve školy. Takže zo školy som nastúpila do prvého zamestnania až sem,“ pokračuje Ivanka.
Milan predtým pracoval 18 rokov v súkromnej fotografickej firme. „Bol som tam doslova dievča pre všetko, a to myslím bez urážky,“ smeje sa. „Chodil som po Žiline, ale aj do Kysuckého Nového Mesta, Čadce, Martina, Rajca, takže celkom veľký záber nášho kraja. Chvalabohu, boli so mnou spokojní,“ dodáva.
Na práci kolportérov sa im páči aj pobyt na čerstvom vzduchu. Aj keď niekedy až príliš čerstvom – neraz predávali v mrazoch a snehoch. „Hlavne keď je nečas, sú niektorí ľudia „otrávení“. Ale každý je nejaký. Za nás platí, že za každého počasia treba ísť robiť. A dá sa to v pohode prežiť,“ hovoria spokojne.
Samozrejme, obaja si Večerník aj prečítajú. „Ja si ho čítam hlavne doma. Kupuje ho môj otec,“ uzatvára s úsmevom naša sympatická kolportérka Ivanka.
